Keď otvorila oči, oslepilo ju biele svetlo. Ležala na chrbte. Prekvapivo vôbec nič necítila. Mala pocit, že sa vôbec nemusela ponáhľať a tak tam ležala. Zdalo sa jej, akoby čas vôbec neubiehal. Keď jej pätica temných postáv zakryla výhľad na tú žiarivú bielobu, musela pár krát zažmurkať, než dokázala zaostriť. Jej doteraz pokojná kamenná tvár sa rozžiarila, keď konečne rozoznala osoby skláňajúce sa nad ňou. Pomohli jej vstať a ona ich všetkých stiahla do skupinového objatia. Bolo to tak dávno, čo ich videla. James a Lily boli stále rovnako mladí, ako si ich pamätala. Jamesove vlasy odstávali na všetky strany, okuliare mu padali na špičku nosu a na tvári mal ten svoj typický šibalský úsmev. Lily sa na ňu láskavo usmievala a upierala na ňu tie najkrajšie zelené oči aké Astrid kedy videla. A Jinx, tá večne šialená Jinx, stála pred ňou v ružových pyžamových nohaviciach, s jednou ružovou huňatou papučou na nohe a v bielom tielku. Modro-fialové vlasy jej padali takmer až po zem a vo zvláštnych očiach jej žiarila šibalská iskra. Sirius bol rovnaký ako keď zomrel, možno len o trošku mladší. Smial sa svojim štekavým smiechom, bol šťastný ako dlhé roky nie. A potom tu bol on, mladý Regulus Black so svojimi po ramená dlhými uhľovo-čiernymi vlasmi a rovnako tmavými očami, s drobným úsmevom na perách, v čiernom habite, v ktorom ho pred mnohými rokmi zabila.
   ,,Som mŕtva?" Opýtala sa ich s pokojným úsmevom.
   ,,Áno, všetci sme," Prikývla Lily a položila jej ruku na rameno. ,,Bola si statočná, Astrid. Vydržala si bojovať tak dlho."
   ,,Mrzí ma to. Sľúbila som, že ho zabijem. Sľúbila som, že vás pomstím a vaša smrť nebude zbytočná. Nedokázala som to. Sklamala som," Sklopila pohľad k zemi, no Regulus ju prinútil pozrieť sa naňho.
   ,,Nesklamala si, Astrid, z nás všetkých si bojovala najviac," Palcom jej hladil líce. ,,Bola si veľmi silná. Neboj sa. Príde koniec, uvidíš. Nikto z nás nezomrel zbytočne, líštička. Tým sa už netráp. Pre nás je už po všetkom. Oni to zvládnu."
   Usmiala sa a zažmurkala, aby zahnala slzy.
   ,,Máš pravdu, zvládnu to aj bez nás. Takže pre nás je už koniec? Toto je to, kam sa všetci dostaneme?" Rozhliadla sa naokolo. ,,Vyzerá to ako stanica King's Cross. Celkom zvláštne miesto na zotrvanie večnosti."
   ,,Toto je len miesto na prestup," Jinx sa zasmiala svojim zvonivým smiechom, jej hlas bol po toľkých rokoch pre Astrid ako najkrajšia pieseň. ,,Čakali sme na teba. Príde vlak, do ktorého nastúpime a pôjdeme ďalej."
   ,,Kde je tvoja rodina, Jinx?"
   ,,Oni už odišli. Mama, otec, stará mama aj Dave už dávno nastúpili na vlak a odišli preč. Ja som sa rozhodla zostať a počkať, kým prídu všetci Záškodníci. No, väčšina je konečne tu. Už chýbajú len Holly, Námesačník a Červochvost."
   ,,Červochvost? Spravil predsa toľko zlých vecí, zradil nás."
   ,,Stále je to Záškodník, Astrid. Už dávno sme mu odpustili. V tomto svete je zbytočné niekomu vyčítať jeho skutky, ktoré učinil, kým bol nažive," Objala Astrid okolo pliec a otočila ju opačným smerom, než stáli. Donútila ju kráčať s ňou a Regulus sa k nim pridal.
   ,,Počkaj, a čo ostatní? Oni nejdú?" Obrátila sa za Siriusom, Jamesom a Lily.
   ,,Nie, oni tu musia ešte chvíľu ostať. Musia dávať pozor na Harryho, vieš? Ešte ich bude potrebovať. Okrem toho, niekto predsa Remusovi, Holly a Petrovi musí ukázať ako sa dostať za nami."
   Astrid sa ešte naposledy obzrela za trojicou. Mávali im a usmievali sa. Odvrátila sa, až keď započula pískanie bŕzd a následný únik pary. Pozrela sa na koľajnici vedľa nich. Stál tam vlak podobný Rokfortskému expressu. V sprievode svojej najlepšej priateľky a manžela nastúpila do jedného z vagónov. Skutočne to bolo veľmi podobné Rokfortskému expressu, hlavne zvnútra. Sadli si do jedného z kupé a vlak sa dal do pohybu. Oslepujúce biele svetlo pokrývajúce celú stanicu sa zmenilo na nekonečnú prírodu. Čas vo vnútri vlaku neplynul, aj keď za oknom zapadalo a vychádzalo slnko, príroda sa takmer nemenila. Nevedela ako dlho už idú. Občas sa objavil vozík s maškrtami, nikto ho však netlačil. Za oknami sa okrem dňa a noci tiež striedali ročné obdobia.

   Vystriedali sa celkom dva krát, keď vlak znovu zastal na bielej stanici podobnej londýnskej železnici King's Cross. Astrid sa už-už chystala vystúpiť v domnienke, že sú na mieste ich večného pokoja, avšak Regulusova ruka a nesúhlasné pokrútenie hlavou ju donútili vrátiť sa na miesto.
   Keď sa dvere kupé otvorili, tento krát tam nebol čarovný vozík s maškrtami. Stálo tam osem ľudí. James, Lily, Sirius, Peter, Remus a prekvapivo aj Tonksová s Holly a Fredom Weasleym. Kupé akoby bolo tiež čarovné, všetci sa tam pohodlne pomestili. A sotva Astrid po prvý krát od ich príchodu žmurkla, keď ich znovu videla, všetci boli siedmaci. Na sebe mali rokfortské habity, Sirius, Fred, Jinx a Tonksová s prútikmi predvádzali rôzne kúsky, James sa hral so zlatou strelou a Holly s Petrom sa napchávali maškrtami. Remus bol zahĺbený do jednej zo svojich kníh, no to mu nezabránilo všímať si ostatných a smiať sa na vtipoch, ktoré jeho priatelia rozprávali. Regulus so Siriusom sa bavili, akoby medzi nimi neboli žiadne spory, Lily s knihou na kolenách a nohami vyloženými na Jamesovi diskutovala s Holly o elixíroch. A vtedy si Astrid niečo uvedomila. Tento vlak bol len ich. Už nikdy viac nemal stáť. Pretože tu už boli všetci, každý kto kedy patril k Záškodníkom a možno aj niekto navyše. Takto to malo ostať navždy. Toto bola ich večnosť.