Postarší pán v obleku zastal uprostred námestia. Povolil si uzol na kravate, aby sa mohol poriadne nadýchnuť. Po spánkoch mu pomaly stekali kvapôčky potu. Hoci bol už september, letné vlhko, tak veľmi typické pre štát New York, mu zmáčalo košeľu na chrbte.

Vôkol neho sa mihalo množstvo ľudí. Boli medzi nimi pracujúci, študenti, ale i obrovské množstvo turistov. Do uší mu prenikal ruch veľkomesta a rôznorodé jazyky, ktoré nespoznával. Celé Rockefellerovo centrum v New York City pulzovalo životom. Ľudia ho obchádzali bez toho, aby mu venovali čo i len jediný pohľad, akoby bol jednou z pouličných lámp.

Aj napriek tomu prešiel o niekoľko krokov dopredu, aby sa vyhol najväčšiemu davu ľudí, a potom zdvihol hlavu. Nad hlavným vchodom vysokánskeho mrakodrapu v štýle art deco bola vytesaná postava muža. Prísny pohľad mal nasmerovaný priamo na neho, kamennou rukou mu ukazoval čierny vyrytý nápis.

Múdrosť a vzdelanie by mali upevniť tieto časy.

Pán zovrel pery a odtrhol zrak od tvrdých očí nekompromisnej sochy. Bola irónia, že práve na tomto mieste sa chystal urobiť najväčšiu hlúposť svojho života. No skutočne nemal na výber...

„Pán Starcad?"

Strhol sa, keď začul niekoho vysloviť svoje meno. Očami strelil k zlatým otáčacím dverám a zazrel, ako sa k nemu približuje mladý muž. Mohol mať tak okolo tridsiatky, presne ako jeho najstaršia dcéra. Tmavohnedé vlasy mal ostrihané nakrátko, priam až nevkusne, obzvlášť v porovnaní s drahým čiernym oblekom a koženými topánkami. S bielou košeľou a tmavou kravatou vyzeral ako agent z nejakého filmu.

„Vy ste asistent pána Daltona?" opýtal sa ho pán Starcad.

Mladý muž prikývol. „Som Mark Bailey, teší ma." Jeho tmavé oči nevyžarovali chlad, ale napriek tomu si stále udržiavali profesionálny odstup. „Pán Dalton na vás už čaká vo svojej kancelárii," odvetil mu. „Nasledujte ma, prosím, pôjdeme vedľajším vchodom."

Pán Starcad prikývol a kráčal za mladíkom v čiernom. Mysľou neustále krúžil okolo nápisu na budove. Ani jedna z jeho troch dcér nevedela o tom, že sa sem dnes vybral. Keby to tušili, určite by mu v tom chceli zabrániť. No ak to dopadne dobre, večer im konečne o všetkom povie a určite to pochopia.

Vstúpili do budovy vedľajšími presklenými dverami so zlatým rámom a pán Starcad ťažko vydýchol. Na moment sa zastavil, aby si mohol prezrieť celú tú krásu. Bez ohľadu na to, koľkokrát vstúpil do tejto budovy, zakaždým ho uchvátila. Podlaha bola pokrytá čiernym lešteným mramorom s bronzovými geometrickými prvkami a steny pokrývali umelecké maľby, podobné tým z obdobia renesancie. Aj strop bol nimi celý posiaty.

Mladý asistent na neho nečakal. Pre neho nebol pobyt v tejto budove ničím nezvyčajným. Pracoval tu a pravdepodobne tadiaľto prechádzal niekoľkokrát za deň, o čom svedčila i istota v jeho chôdzi a nezáujem o interiérový dekor. Mieril rovno k bočným výťahom krížom cez chodbu a Starcad musel poriadne pridať do kroku, aby ho dobehol. Zastali pred dverami, a kým čakali na výťah, uvedomil si, že sa mu ťažko dýcha. Chytil sa za srdce a opäť sa zhlboka nadýchol. Napätie v jeho tele začalo pomaly ustupovať.

Len čo prišiel výťah, nastúpili dovnútra spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi. Jazda v ňom bola rýchla a hladká, hlavne keď vzal do úvahy, že mrakodrap mal sedemdesiat poschodí. Na dvoch najvyšších poschodiach sa nachádzali reštaurácie a atrakcie pre turistov. On sám tam počas života niekoľkokrát zašiel aj so svojimi dcérami, keď boli ešte menšie.

Poschodia hneď pod týmito dvoma tvorili tie najluxusnejšie kancelárie v Manhattane. Vonkoncom ho neprekvapilo, keď spolu s mladíkom vystúpili z výťahu a vošli do jednej z nich. Osobný asistent pána Daltona šikovne kľučkoval po chodbách na poschodí, otvorených kanceláriách plných zamestnancov či oddychových zónach s kuchynskými pultmi a pohodlne vyzerajúcimi sedačkami. Dvojice presklených dverí sa pred nimi neustále otvárali, jeho prístupová karta ho púšťala všade.

Keď mal pocit, že prešli hádam už celé podlažie, mladík prudko zastal pred vysokými dvojitými dverami. Asistent na ne zaklopal a otvoril ich dokorán. Pokynul pánovi Starcadovi, aby vošiel dovnútra, a potom ho svižne nasledoval.

Aj osobná kancelária pána Daltona bola rovnako veľkolepá ako celá budova. No čiernu podlahu vystriedal biely mramor a nábytok z tmavého lešteného dreva bol doplnený bielym koženým čalúnením. Celému priestoru však dominoval široký pracovný stôl s koženým kreslom, v ktorom sedel sám pán Dalton. Oblečenú mal iba košeľu a nohavice, kravata mu chýbala. Sako ležalo prevesené na jednom z kožených kresiel obďaleč. Dalton práve fajčil hrubú cigaru. Mávol rukou na svojho asistenta a ten ihneď všetko pochopil bez jediného slova.

„Sadnite si, prosím," ukázal mladík na voľnú sedačku.

Na konferenčnom stolíku vedľa stála nachystaná sklenená fľaša minerálky a káva s keksíkmi pre hostí. Pán Starcad si nejasne uvedomoval, že s takou veľkou hrčou, ktorá mu práve teraz navrela v hrdle, neprehltne ani dúšok vody, hoci to súrne potreboval.

Mladík sa pohľadom posledný raz presvedčil o tom, či je všetko v poriadku, a bez slova vyšiel z kancelárie.

Len čo sa za ním zabuchli dvere, pán Dalton dofajčil cigaru a vstal. Obrátil sa a s rukami založenými za chrbtom prešiel popri Starcadovi krížom cez miestnosť k obrovskému oknu. Z neho mal výhľad priamo na celý Manhattan. Chvíľku tam mlčky postával, akoby nad niečím premýšľal, a potom sa obrátil naspäť k svojmu pracovnému stolu. Vedľa neho v rohu stála obrovská socha v tvare kráčajúceho pantera. Dalton na nej spočinul pohľadom a potom konečne uprel studené modré oči na svojho hosťa.

Oprel sa zadkom o svoj pracovný stôl, prekrížil si ruky na hrudi a povedal: „Prešiel som si vašu ponuku, pán Starcad."

Starcad k nemu vykrútil krk. Z vrecka na saku vytiahol vreckovku a potom si ju priložil na spánky, aby utrel ďalšie kvapôčky potu, ktoré sa predrali na povrch. Rýchlo ju ukryl naspäť. „A čo na to hovoríte, pán Dalton?" prehovoril.

„Že je to veľmi nudná ponuka," odvetil prosto.

Starcad vyskočil z kresla, akoby mal o dvadsať rokov menej. „Nudná?" zopakoval. Nebol pobúrený, len sklamaný. Zvesil kútiky úst a vrásky na čele sa mu prehĺbili ešte viac.

„Nevidím žiadny benefit v tom, že odkúpim vašu spoločnosť. Mám kopu rozbehnutých projektov. Veľkých projektov. Boli by to pre mňa iba zbytočné starosti navyše."

Starcad padol na kolená. „Prosím, ste moja jediná nádej, pán Dalton," zakvílil. Rukami sa opieral o zem, po tvári mu stekali horúce slzy. Nikdy by mu ani len nenapadlo, že Dalton nebude s jeho obchodom súhlasiť. Pre neho to predsa nič neznamenalo. Spoľahol sa na neho, bola to jeho posledná možnosť. No ak nebude súhlasiť s kúpou, bude všetkému koniec.

Rozhodol sa v tom momente. Zostane tu, až kým ho neposlúchne. Už viac nemal čo stratiť. Svoju hrdosť zahodil v momente, keď sem vstúpil a pokľakol. „Prosím," zopakoval.

Ktosi zaklopal, no Dalton neodpovedal. Dvere sa však aj napriek tomu potichu otvorili. Dovnútra vošiel mladý muž, možno dokonca ešte mladší než Daltonov osobný asistent. Len čo zazrel muža kľačiaceho na zemi, rozpačito zastal uprostred kancelárie, zvažujúc, či má ísť ďalej.

Starcad k nemu zdvihol pohľad. Stačila iba sekunda, aby pochopil, že to musel byť Daltonov jediný syn. Bol rovnako vysoký a pevne stavaný, len jeho tvár nemala taký špicatý nos a oči boli namiesto čírej modrej farby sivé. Tej istej farby bol aj oblek, ktorý mal práve na sebe.

Dalton namrzene vzdychol. Nebol nadšený tvrdohlavosťou svojho hosťa. „Vstaňte, pán Starcad. Odíďte," povedal mu. Obrátil sa k svojmu synovi, ktorý širokým oblúkom obišiel hosťa plačúceho na zemi a zastal približne meter od neho.

„Čo je, Ian?" opýtal sa otrávene synátora.

„Chcel som s tebou niečo prebrať, otec. Mám prísť neskôr?"

„Nie, to je v poriadku," odvetil Dalton starší. „S pánom Starcadom som práve skončil. Je už na odchode."

Starcad sa preplazil po zemi priamo k nim. Schmatol Daltona za nohavicu a povedal: „Prosím, pane. Urobím čokoľvek, aby som ochránil svoje dcéry. Naozaj, čokoľvek."

„Dcéry?" Dalton starší sa na malý okamih zamyslel. „Pán Starcad, myslím, že sa napokon predsa len dohodneme," usmial sa na neho. „Bude v tom však jeden háčik."