Vila Daltonovcov bola presne taká robustná, ako som predpokladala, no vyzerala opustene. Zovrela som päste a pomaly kráčala nahor po schodoch k masívnym vchodovým dverám. Kolená sa mi triasli, ledva som sa udržala na podpätkoch vysokých lodičiek. Srdce mi divo búšilo.

Zazvonila som na zvonček, no nikto neotváral. Zvláštne. Zaprela som sa do dverí a tie sa s hlasným škripotom otvorili. Nečakala som na pozvanie a vstúpila teda dnu. Bola tam tma, všetky okná boli zatiahnuté hustými závesmi, lustre visiace zo stropu nesvietili.

Aj napriek tomu som ihneď zbadala, že tam na mňa niekto čaká. Vysoký muž v obleku stál v tieni, díval sa na mňa, no neprehovoril ani slovo. Vedela som, že to je on.

„Ahoj, som Nadya," povedala som mu. Hlas sa mi zachvel.

„Ja som Ian," natiahol ku mne zvráskavenú ruku.

Chcela som mu ňou potriasť, no zháčila som sa. Mal mať predsa iba dvadsaťšesť rokov. Ruka, ktorá sa predo mnou objavila, bola dlaňou starca. Azda to bol jeho otec? No ten sa nevolal Ian.

„Nepáčim sa ti?" Ian vystúpil z tmy a ja som zazrela jeho zjazvenú tvár s planúcimi očami. „Bohužiaľ, som tvoj budúci manžel, takže si budeš musieť zvyknúť."

Pokrútila som hlavou a cúvla. Chrbtom som vrazila do vchodových dverí, ich kľučka mi bolestivo narazila stavec.

Poľahky priskočil ku mne a schmatol ma za zápästie. Strhol ma k zemi, akoby som nič nevážila, zadkom som bolestivo narazila o tvrdú podlahu. Zvalil sa na mňa celou svojou váhou a sklonil ku mne tvár. Z úst mu zapáchalo. Bol zarastený a zvráskavený. Zovrel mi rukou obe zápästia a druhou nedočkavo prechádzal po mojom stehne nahor, rovno pod sukňu.

„Nie! Nie, prosím, prestaňte!" kričala som, ale on ma nepočúval a vrazil do mňa bokmi. „NIE!"

Zvrieskla som. Lapajúc po dychu som sa posadila. Rozhliadla som sa navôkol a čakala vysokú postavu pri dverách, no izba bola prázdna. Spoznala som svoj stolík so stoličkou, neobľúbené kúsky môjho oblečenia rozhádzané po podlahe. Veľký kufor na kolieskach stál zbalený pri dverách. Bola som doma, vo svojej posteli.

Pretrela som si oči a pozrela na hodinky. Bolo príliš skoro na vstávanie, no ja som vedela, že dnes už viac nezažmúrim oka. Dookola som sa prehadzovala a snažila sa zaspať. Márne. Keby som bola vedela, že sa mi bude snívať táto nočná mora, radšej by som celú noc prebdela. Vytiahla som sa z postele. Rozhodla som sa zísť dole do kuchyne po pohár vody.

Keď som sa tam objavila, zistila som, že nie som sama. Za stolom sedela Elie a neprítomne zízala do už prázdnej šálky na stole. Otec postával chrbtom ku mne, hľadel von oknom na náš dvor, kde nebolo čo vidieť, nakoľko bola ešte tma.

„Ani vy nemôžete spať?" spýtala som sa ich a vytiahla zo skrinky nad linkou sklenený pohár.

Elie vyskočila a vrazila kolenom do stola. Potichu zakliala. Kým si ho šúchala a sledovala, či sa jej na ňom nezačne robiť modrina, otec sa odtrhol od okna a posadil na voľné miesto pri stole z druhej strany. Namiesto odpovede iba pokrútil hlavou.

Kým som si do pohára nalievala minerálnu vodu, čo som vybrala z chladničky, po očku som ich oboch pozorovala. Zdalo sa, že mali ešte väčšie obavy, než ja sama. Elie bola bledá ako stena a pod očami mala fialové kruhy. Otec zase vyzeral akoby mal každú chvíľu dostať infarkt.

Posadila som sa k nim.

„Čo švagor?" pozrela som na Elie.

„Ach," mávla rukou. „Ten sladko spí, odkedy si večer ľahol do postele. Zato ja som dnešnú noc nezaspala ani na minútku."

„Zdá sa, že ešte jedna osoba dnes nemá problém so snívaním," podpichla som. Narážala som na Keeley, prirodzene. Našu akčnú prostrednú sestru.

Keeley vždy vystrájala a dramatizovala. Jej život bola samá zábava a adrenalín. No kým ja a Elie sme niekedy počas nocí nespali od strachu, kde zase je a prečo ešte neprišla nad ránom domov, Keeley so spánkom nemala žiadny problém. Ešte stále mala spánkový rozvrh rovnaký ako tínedžeri: čo najdlhšie do rána ponocovať a čo najdlhšie do obeda vyspávať.

Elie zavrtela hlavou, no svoju prostrednú sestru viac nekomentovala. Elie bola ako naša druhá mama. Starala sa o nás a bola veľmi zodpovedná. Vyžívala sa v účtovníctve, kde sa mohol naplno prejaviť jej pedantnosť. A pravdepodobne teraz nedokázala stále spracovať to, že jej najmladšiu sestru zapredali.

A potom som tu bola ešte ja. Ani šialene divoká, ani prehnane zodpovedná. Svoje rebelantstvo som si vybíjala na boxovacom vreci. Otec možno tvrdil, že som silná a bystrá, no nemal pravdu. Silná som bola iba vďaka svojim pästiam, no tie mi nepomôžu v situácii ako je táto. A pokiaľ ste študentom na jednej z najlepších súkromných univerzít v New Yorku, pochopíte, že možno nie ste takí jedineční, ako si myslíte. Obzvlášť, keď je vôkol vás množstvo géniov, ktorí zvládnu urobiť za päť minút to, čo vy za hodinu. Snáď jedinou špeciálnou vecou na mne bolo, že som ešte stále panna. V mojom veku a v dnešnej dobe rarita. Keby som sa poddala svojmu bývalému, nebolo by na mne špeciálne vôbec nič. Ale mohla by som aspoň ďalej žiť so svojou rodinou.

Elie sa ku mne natiahla a chytila mi ruku, čo som mala položenú na stole. Naše pohľady sa stretli a ja som videla, že sa jej v očiach lesknú slzy. Na sekundu môj zrak zaletel k otcovi a i ten sa tváril rovnako skrúšene.

Naprázdno som preglgla. Keby to na mňa iba hodili a správali sa arogantne, akoby sa ich to viac netýkalo, cítila by som sa oveľa lepšie. Bolo by jednoduchšie zvaliť všetku vinu na nich a znenávidieť ich. No keď som videla, ako obaja stále ľutujú, čo so mnou bude, nedokázala som to. Otec mi nikdy nechcel ublížiť a vždy chcel pre mňa len to najlepšie. Aj keď sa naša finančná situácia čoraz viac zhoršovala.

„Už sa nad tým toľko netrápte," vzdychla som. „Všetko bude časom v poriadku. Sme silní. Ja tomu verím."

Elie sa rozplakala a vyskočila. Než som sa nazdala, objala ma okolo pliec, hoci kvôli operadlu stoličky, na ktorej som stále sedela, to bolo o čosi komplikovanejšie. Otec sa k nej pridal.

„Si taká odvážna," povedala mi Elie. „Najlepšia sestra na svete, vážne!"

„Ľúbim ťa, Nadya," ubezpečil ma otec. „Si naozajstný poklad. Nech sa stane čokoľvek, aj keby to nevyšlo, vždy sa môžeš vrátiť naspäť domov. Možno to nebude ten istý dom, ako predtým, ale budeme stále spolu."

Áno, uvedomila som si. Domov nebola naša stará vila, pred ktorou som sa včera počas behu bezmyšlienkovito ocitla. Domov bol predsa tam, kde bol môj otec a sestry...

Keď obaja konečne uvoľnili to najsilnejšie objatie, aké som kedy od nich dostala, cítila som sa omnoho lepšie. Dopila som pohár studenej vody a vyzrela von oknom. Svitalo. Čierna obloha sa postupne vyjasnievala.

Elie sa posadila naspäť na svoje miesto, v tvári viditeľne uvoľnenejšia. Otec sa obrátil ku kávovaru. Zrejme usúdil, že je čas pustiť sa do nového dňa.

„Kedy sa s ním vlastne stretnem?" opýtala som sa.

„Dnes doobeda pôjdem znova za pánom Daltonom," prehovoril otec, kým si pripravoval svoju raňajšiu šálku kávy. „Vybavíme zvyšok formalít, jeho právnik včera pripravil všetky potrebné papiere. Tým pádom by mala byť naša dohoda uzavretá. Dalton vie, že navštevuješ univerzitu a preto naplánoval stretnutie so synom na neskôr. Zoznámite sa na večeri. Po vyučovaní ťa príde vyzdvihnúť ich šofér Gilbert. Cez deň sa tu zastaví a vyzdvihne aj tvoje veci, takže kufor môžeš nechať tu, nemusíš sa ním zapodievať."

„Dobre," odvetila som.

Nebolo to dobre. Najradšej by som sa s nimi stretla čím skôr a mala to rýchlo za sebou. Vedela som, že takto bude zo mňa počas celého dňa iba tikajúca bomba, čo každú chvíľu vybuchne. Ako sa budem mať sústrediť na vyučovanie, keď budem neustále myslieť na to, ako bude prebiehať naša spoločná večera?

Elie sa neskôr vrátila aspoň na malú chvíľku do postele a otec odišiel vybaviť posledné veci predtým, ako zamieri za Daltonom. Osamela som. Už teraz som cítila v žalúdku rastúcu nervozitu. Dnes ráno som mala naplánované raňajky s Aki, no vedela som, že dokiaľ budem stále takáto, nedostanem do seba ani len hlt. Spomenula som si na svoje boxovacie vrece. Mala by som využiť príležitosť a rozlúčiť sa aj s ním. Daltonovcom sa zrejme nebude pozdávať, že ich mladá vychovaná dáma boxuje. Vrece bude musieť zostať doma, hoci by som ho najradšej zbalila ako prvé.

Keď som napokon vyšla z domu, mala som za sebou kolo boxovania a sprchu. Svoje čokoládovohnedé vlasy som si vyčesala do vysokého chvosta, aby mi nezavadzali. Hoci čierne nohavice by možno boli nevhodná voľba, keby som deň mala stráviť v meste, za múrmi univerzity na mňa slnko piecť nebude. Navrchu som mala blúzku slonovinovej farby, ktorej predok som zakasala do nohavíc. Cez plece sa mi na dlhom remeni hompáľala kabelka tmavej farby, do ktorej som napchala laptop a tenký poznámkový blok s perom. V bielych nízkych teniskách na nohách prežijem hoc aj celý deň. Moje líčenie bolo prirodzené, nevýrazné. Predpokladala som, že ani tona mejkapu by nezakryla kruhy pod očami po včerajšej prebdenej noci a tak som to vzdala. Načo sa vôbec snažiť? No na večeru s Daltonovcami sa budem určite musieť prezliecť, inak na nich nikdy neurobím dobrý prvý dojem.

S Aki som sa mala stretnúť neďaleko kampusu Kolumbijskej univerzity. Naplánovali sme si kráľovské raňajky a hneď po nich sme sa mali presunúť na naše dnešné vyučovanie. Trmácala som sa tam metrom a jediným šťastím bolo, že ešte nezačala dopravná špička. Aj napriek tomu som si ťažko povzdychla pri myšlienke na moje autíčko, ktoré som od otca dostala pred niekoľkými rokmi. To teraz opustené stálo zaparkované pred našim domom, nakoľko ma rovno zo školy mal vyzdvihnúť rodinný šofér Daltonovcov. Tuším sa volá Gilbert, ak sa nemýlim.

Naša rodina šoféra nikdy nemala. Všetci sme mali vlastné auto. Keeley chcela motorku, ale otec jej ju nedovolil. Zahájila preto protest a odmietala používať svoje auto. Mala asi najbližšie k využívaniu osobného šoféra, hoci v jej prípade to nikdy nebol zamestnanec našej rodiny, ale niektorý z jej frajerov. Vždy sa vybrala pešo preč, až kým nezmizla otcovi z dohľadu. Hneď za rohom ju obyčajne čakalo nejaké fáro, alebo motorka, o ktorej toľko vždy snívala.

Konečne som vystúpila na stanici. Vôkol mňa sa premávali čoraz väčšie množstva ľudí, zovrela som preto ramienko kabelky pevnejšie a prešla k eskalátorom. Keď skončíme s raňajkami, väčšina obyvateľov bude práve na ceste do práce, či školy.

Zastala som pred sklenenými dverami našej obľúbenej kaviarne Café Royal. Chytila som sa zvislej rúčky a zatlačila do dverí. Bronzový starodávny zvonček zavesený nad dverami ihneď zacvendžal a do nosu sa mi v sekunde vkradla aróma čerstvej kávy. Vošla som dovnútra a dvere sa za mnou samé zabuchli.

Ocitla som sa v priestornej kaviarni. Steny mala natreté neutrálnou béžovou farbou, zato okolitý nábytok bol z lešteného dreva farby kávy. Nebola som si istá, či je masív iba vyrezaný v rustikálnom štýle, alebo sa jedná o skutočný nábytok zo starožitníctva. No i vďaka nemu som mala zakaždým pocit, že som neprešla sklenenými dverami len do kaviarne, ale i cestovala v čase. Väčšina modernej techniky a elektroniky bola šikovne schovaná, aby nerušila nádych nostalgie. Barista práve mlel kávové zrná ručným mlynčekom, z rádia v retro štýle za jeho chrbtom hrala tichá hudba.

„Vitajte naspäť, milady!"

Obrátila som hlavu a zastala pohľadom na žene, ktorá tu pracovala. Bola mladá, možno moja rovesníčka, na jej tvári nebola ani len jediná vráska. Červené vlnité vlasy jej siahali až do polovice chrbta. Mala v nich uviazanú bielu čelenku s čiernymi úzkymi stužkami. Oblečenú mala uniformu slúžky tvorenú čiernymi krátkymi šatami s balónovými rukávmi, cez ktoré mala prevesenú bielu zásteru, po okrajoch ozdobenú volánikmi. Pri jednom z ramienok zástery som uvidela malé srdiečko – kartičku s menom zamestnankyne.

„Dobré ránko, Kayla," oslovila som ju.

„Budete dnes sama, alebo očakávate spoločnosť, milady?" spýtala sa.

„Vlastne, mala by tu byť moja kamarátka," odpovedala som jej a natiahla krk, aby som dovidela ďalej do kaviarne. „Tam je!"

Kayla ma poslušne odviedla k stolu, kde som zazrela sedieť Aki, no čím viac som sa blížila, tým viac som sa mračila. Hoci sme mali dohodnuté raňajky vo dvojici, len čo som zastala pri stole, zistila som, že oproti nej už ktosi sedí. Samozrejme. Tí dvaja boli úplne všade.

Čašníčka v kostýme slúžky mi odsunula stoličku. Sadla som si a prisunula sa. Kayla sa mi uklonila a obrátila sa na odchod. Nevenovala som jej viac pozornosť, tmavými očami som prešla po dvoch chalanoch sediacich oproti mne. Na stole mali iba poháre vody, takže s objednávkou raňajok a kávy pravdepodobne čakali iba na mňa.

„Ahojte," zamrmlala som a podarilo sa mi na tvári vyčarovať úsmev.

„Ahoj, Nadya," zazubila sa na mňa Aki. „Dúfam, že ti nevadí ďalšia spoločnosť."

Samozrejme, že vadí. S chalanmi sme boli dobrí priatelia už od začiatku prvého ročníka, ale chcela som dnes mať čisto dámsku jazdu. Plánovala som sa Aki dnes ráno zo všetkého vyžalovať, no tým pádom téma Daltonovci bude musieť počkať po najbližšiu prestávku v školskom vyučovaní. Zadržala som vzdychnutie.

„Nie, v pohode," odvetila som. „Len som nečakala, že stretnem všetky tri Áčka takto pohromade."

Chalani mi venovali úprimný úsmev, nedal sa porovnať s grimasou, čo som aktuálne vystrúhala na svojej tvári.

„Dobré ráno, Nadya," prehovoril Anders, jeden z nich. Hlas mal zafarbený neznámym prízvukom.

Anders pochádzal odkiaľsi zo severnej Európy. Bol vyššej plnoštíhlej postavy, zrejme vo voľnom čase športoval, ale neposilňoval. Ramená mal široké, alebo za to možno mohlo to obrovské sivé tričko, v ktorom prišiel. Nebolo vôbec tmavé, no i tak kontrastovalo s jeho bledou studenou pokožkou a ľadovo modrými očami. Mal snáď tie najsvetlejšie prirodzene biele blond vlasy, aké som kedy videla. Také iné baby nikdy nedosiahli bez najsilnejšieho peroxidu a stoviek dolárov u kaderníčky.

„Ahoj, cica!"

Kým Anders bol tichý, ale hlavne slušný, Alejandro bol jeho pravý opak. Obaja boli zahraničnými študentmi v mojom ročníku, no Alejandro bol z juhu. Bolo to poznať hlavne na jeho pokožke, ktorá bola tmavšia nielen v porovnaní s Andersom, ale i so mnou. Nepotreboval veľa slnečných lúčov na to, aby sa nádherne opálil. Vlasy a oči mal takisto tmavé. Prízvuk v jeho hlase mi znel povedome, pripomínal mi prisťahovalcov z Mexika, ale i on bol z Európy.

„Mohol by si prestať s tou cicou?" prevrátila som očami.

Podoprel si tvár dlaňou, napnutý okraj rukávu hovoril o tom, že Alejandro rád dvíha činky. Donútila som sa pozrieť mu znova do tváre.

„Hmm," chvíľku sa tváril, že premýšľa, „nemohol."

Aki sa rozchichotala.

„Veľmi smiešne," zamrmlala som s prekríženými rukami. „Hlavne, keď nie si nikdy terčom jeho narážok, Aki."

Veľavravne na mňa pozrela, no neodpovedala.

Našťastie, servírka nám konečne priniesla jedálny lístok, čo znamenalo, že naša pozornosť sa presunula na raňajky. Podarilo sa mi udržať konverzáciu v medziach tém, o ktorých bolo bezpečné sa rozprávať pred chalanmi. Keď nám však doniesli jedlo a my sme sa pustili do raňajok, Aki sa ku mne otočila.

„Dnes máme seminár s Boydom," podotkla len tak mimochodom.

Chalani spozorneli. Aki sa po celý čas dívala priamo na mňa. Cítila som na sebe ich pohľady aj napriek tomu, že som práve na tanieri príborovým nožom masakrovala vajcia Benedikt, ktoré som si objednala. Predstavovala som si, že takto masakrujem tie Boydove. Keby som mohla, s radosťou by som mu dala päsťou do nosa a kolenom do rozkroku. Vylúčili by ma za to zo školy?

„Vďaka za pokazenie chuti do jedla," odvetila som kyslo a odložila príbor.

Zdalo sa, že dnes ráno do seba už nič viac nedostanem. Siahla som preto radšej po šálke plnej horúcej čerstvej kávy.

„Čo mala znamenať tá včerajšia prednáška?" opýtal sa Anders. „Nechápem, kam tým po celý čas mieril. Ešte nikdy som ho nevidel takto vŕtať iba do jedného študenta počas celej prednášky."

Pozrela som sa na neho. Len málokedy sa opýtal takto priamo na niečo osobné. Líca mal trocha zružovené, no to bolo zrejme kvôli teplu. Trpel počas letných dní, preferoval jeseň, či skôr zimu.

„Učebnicová ukážka šikany na škole. Tento semester nebude jeden z mojich najobľúbenejších," preferovala som túto verziu. „Našťastie je to už ten predposledný."

Alejandro sa nadýchol, no potom zatvoril ústa a sklonil hlavu k tanieru. Mala som chuť ho objať len za to, že neprilial olej do ohňa nejakou sprostou poznámkou. Vždy vedel veľmi trefne podpichnúť v tú najnevhodnejšiu chvíľu.

„Takže plán je nasledovný," pokračovala Aki. „Dneska si sadneme niekde úplne dozadu. Chalani si sadnú rovno pred nás a Nadya by sa tak mohla zakaždým schovať, keď ju bude chcieť znova vyzvať odpovedať. Zíde z očí – zíde z mysle. Jednoduché ako facka."

„Ach, takže preto si nás dnes pozvala na raňajky?" opýtal sa jej Alejandro so širokým úsmevom. „Prijal som úplatok ešte predtým, než som sa dozvedel, o čo tu vlastne ide."

„Vari jej nechceš pomôcť?" pokračovala v jeho hre Aki a opätovala mu úsmev. „Pozri sa na ňu, aká je zničená. Určite celú noc kvôli tomu hlupákovi nespala."

„Ten hlupák, o ktorom rozprávaš," precedila som cez zaťaté zuby, „sem práve prišiel na raňajky."

Aki natiahla krk: „Došľaka, naozaj! Ide tadiaľto, chytro sa skrč!"

Odložila som zo seba obrúsok, ktorý chránil moje oblečenie. Vybrala som z peňaženky niekoľko bankoviek a nechala i tučné prepitné. „Aj tak som už dojedla, takže pomaly pôjdem. Potrebujem sa troška prevetrať pred našou prvou hodinou. Uvidíme sa v škole."

„Pôjdem s tebou," ponúkol sa Anders a vstal.

Nenechal sa Aki pozvať a i on hodil na stôl niekoľko dolárov. Schoval peňaženku do vrecka nohavíc a potom sme spoločne vyšli von do mesta. Prechádzali sme popri Boydovi, no ja som sa odmietla na neho pozrieť. Bude mi stačiť dívať sa na neho počas dnešného vyučovania. Našťastie som s ním mala dnes iba jednu hodinu.

Odkedy sme sedeli na raňajkách, ruch v meste sa zintenzívnil. Vôkol nás sa premávalo množstvo ľudí, všetci mali na tvárach ten istý ustaraný výraz. Každý jeden z nich bol zaneprázdnený, nikto si nás nevšímal. No na svojom chrbte som aj tak zacítila pohľad. Predpokladala som, že to je Boyd. Prešli sme rovno popri ňom, musel by byť slepý, aby si ma nevšimol.

„Ospravedlňujem sa za Aki," obrátila som sa k Andersovi. „Treba si na ňu zvyknúť, hlavne na ten jej humor. Ale nikdy to nemyslí v zlom."

„To je v pohode. Premýšľal som nad tým, o čom to celé bude. Takže sa ti snažila vybaviť štít na dnešné vyučovanie."

„Áno," odvetila som otrávene. „Bez toho, aby som ju o to požiadala."

Lepkavý pocit z pohľadu vrytého do môjho chrbta neustával. Nedávalo to zmysel, boli sme predsa už ďaleko od kaviarne, Boyd ma nemohol nasledovať. Zavrtela som hlavou. Pridala som do kroku a Anders sa prispôsobil môjmu tempu.

„Nepremýšľala si nad tým, že ho nahlásiš vedúcemu katedry?" opýtal sa ma.

„Nechcem z toho robiť drámu," vysvetľovala som mu. „Pokiaľ sa to nafúkne, nikomu to neprospeje. Dám mu ešte šancu. Možno mal včera iba rovnako zlý deň, ako ja."

„Stalo sa niečo?"

„Vlastne," začala som, no potom som ihneď zmĺkla.

Nepríjemný pocit ešte viac zadrapil pazúry do mojich lopatiek. Zvrtla som sa a zazrela neznámeho muža, ktorý bol na nás takmer nalepený. V tom istom momente využil moment prekvapenia a strhol mi z pleca kabelku s laptopom. Rozutekal sa preč.

„Hej, stoj!" zakričal za ním Anders a ihneď sa rozbehol.

Nasledovala som jeho príklad a pustila sa do prenasledovania zlodeja.

Niektorí ľudia si ani len neuvedomili, že sa niečo deje. Iní nám šokovane uhýbali z cesty skôr, než sa s nimi zrazíme. Nikto nám nepomohol zlodeja zastaviť. Hľadela som dopredu a videla Andersa, ktorý síce stále utekal za zlodejom, ale postupne čoraz viac a viac zaostával. Zlodej bol rýchlejší. Anders začal zhlboka dýchať, zrejme ho bodalo v boku. Keď si všimol, že ho dobieham, prekvapene vydýchol.

Sústredila som sa na mladého muža utekajúceho pred nami. Vyzeral byť rovnako starý. Buď ho dobehnem ja, alebo už nikto. Bola som vďačná za to, že som si dnes ráno obula tenisky, v lodičkách by som ho nikdy nedohonila.

Anders zaostal.

Kľučkovala som pomedzi dav ľudí a oči nespúšťala zo zlodeja. Vbehol do bočnej uličky, pretože pútal čoraz väčšiu pozornosť. Podrážky mi zaškrípali na chodníku, zvrtla som sa a vbehla pomedzi budovy za ním. Konečne som ho mala na dosah. Z celej sily som sa odrazila od zeme a vyskočila k nemu. Zavesila som sa na vlastnú kabelku. Keby som mala dlhé nechty, asi by už bolo po nich.

Naťahovali sme sa o moju tašku. Bol silnejší, remeň sa nebezpečne napínal. Ak ho odtrhne, mám nielen po laptope, ale i drahej kabelke od otca.

Nahnevala som sa.

Pustila som kabelku a zachytila ju len jednou rukou. Ihneď ju stiahol k sebe a tým pádom pritiahol s ňou bližšie i mňa. Teraz som bola na dosah. Využila som náhle skrátenie vzdialenosti medzi nami a pripravila sa na úder.

Spodnou časťou dlane som mu vrazila do koreňa nosa. Začali mu hneď slziť oči a od bolesti pustil tašku. Hneď po tom za nami dobehol Anders. Mladík sa dal na ústup. Otočil sa a zdrhol preč.

S kabelkou v náručí som sa prehla dopredu a snažila sa konečne nabrať kyslík do pľúc. V tele mi prúdil adrenalín. Ruky sa mi chveli.

„Behávaš?" opýtal sa ma Anders pomedzi hlboké nádychy a výdychy. Stále sa držal jednou rukou za bok. Líca mal zružovené od behu. A možno aj od hanby. Chcel mi tú kabelku doniesť ako hrdina a ja som ho predbehla. Trapas.

„Trocha," ledva som zo seba vytisla.

Chvíľku sme obaja dychčali ako rozhorúčené psy a vzápätí sme naraz vybuchli do hurónskeho smiechu. Pozrela som sa na neho a zrazu som si uvedomila, že sme boli tvárami úplne blízko. Čas sa spomalil. Moje srdce ešte stále nahlas bubnovalo a ja som si nebola istá, či je to kvôli vyčerpávajúcemu šprintu, alebo našej náhlej blízkosti.

„Prepáč," odtiahol sa.

„Uhm, to je v pohode," povedala som, ešte stále v rozpakoch.

Prehodila som si kabelku cez plece a posledný raz sa vydýchala. Počkala som, kým sa aj Anders dá dokopy a potom sme rozhodli zájsť naspäť ku kampusu. Naša prvá vyučovacia hodina sa pomaly blížila, no ja som nad ňou nerozmýšľala. Namiesto toho som nedokázala prestať myslieť na Andersa. Boli sme priateľmi celé tri roky, no až teraz sme si obaja naplno uvedomovali prítomnosť toho druhého.

Človek musí byť na lásku skrátka pripravený.

Stále som nebola.

„Nie je tamto Aki?" opýtal sa ma Anders a mykol hlavou.

Pozrela som sa smerom, ktorý mi naznačil, a zbadala tam splašené stvorenie v podpätkoch a dlhých kvetovaných šatách. Ponáhľala som sa rýchlo za ňou, ešte stále nervózna z atmosféry, ktorá sa náhle vyvinula medzi mnou a Andersom. Schmatla som Aki okolo krku a stiahla ju k sebe.

„Au, Nadya, chceš ma zabiť?" zasmiala sa.

„Po dnešku si to asi aj zaslúžiš. A kde je Alejandro?"

„Keď sme dojedli, chcel ísť za vami, ale keďže vás nikde nevidel, tak sa kamsi vyparil. Zostala som na ocot," zavtipkovala.

Anders kráčal stále vedľa nás, hoci teraz poctivo dodržiaval odstup, na ktorý som bola zvyknutá. Stiahla som Aki nabok a zavesila sa jej do ramena. Počkala som, kým sa k nám priblížila hlasná skupina vysokoškolákov, aby ich vrava prehlušila môj hlas.

„Čo dnes mali znamenať tie raňajky?" zasipela som na ňu. „Zbláznila si sa?"

„Nepochopila si to?" usmiala sa na mňa. „Boyd po tebe ide, to je nad slnko jasnejšie. A vieš, ako sa ho najrýchlejšie zbavíš? Tak, že si nájdeš nejakého frajera! Stačí, keď ťa raz uvidí oblizovať sa s niekým na chodbe a potom ti konečne dá pokoj."

Zaklipkala som očami. Na malý moment som nemala slov. „Si šibnutá," zmohla som sa napokon.

„Vybrala som ti zle?" zaujímala sa. „Myslela som si, že Anders bude tvoj typ."

Rýchlo som po ňom šibla pohľadom, no zdalo sa, že Anders vyčítal situáciu a doprial nám priestor na súkromný rozhovor. Aj tak som stále rozprávala šeptom, rozhodená z toho, že mi horúčava zaliala líca.

„Povahou áno. Ale ako sa, preboha, do tvojho užšieho výberu dostal Alejandro?"

Aki pokrčila plecami. „Ako môžeš byť až taká slepá? Po Alejandrovi idú všetky baby z nášho ročníka. Už celé tri roky."

„Takže mi chceš nanútiť sukničkára?"

„Chlap, ktorý vie, čo potrebuješ," zapriadla. „A bude vedieť, ako ti pomôcť uvoľniť sa."

Vrazila som jej päsťou do ramena. Slabo. Nechcela som jej ublížiť.

„Jau," aj tak predstierala, že to bolelo a pošúchala si ho. „Prečo si taká tvrdohlavá? Chcem pre teba predsa len to najlepšie," uškrnula sa na mňa.

Zobrala mi tým vietor z plachiet. Bol tu ešte jeden človek, čo chcel pre mňa len to najlepšie – môj otec. A jeho najlepšie riešenie skončilo dohodnutým manželstvom s mužom, ktorého som osobne nikdy nestretla. Otvorila som ústa naprázdno ako kapor, no potom som ich radšej zavrela. Do vyučovania nám ostávalo iba málo času, nemalo zmysel načínať túto debatu. Bude to musieť počkať.

„Ešte si musím odskočiť," povedala mi Aki. „Uvidíme sa na prednáške. A budeme sedieť vzadu. Sadni si dozadu." Pobehla dopredu k Andersovi a potom spoločne išli prví, zrejme aby mi mohli zaistiť bezpečné miesto na sedenie. Sledovala som, ako s nim cupká k vstupnej bráne kampusu. Zastala priamo pred ňou a otočila sa naspäť ku mne. Otvárala ústa a rukami zúrivo gestikulovala: „Dozadu!"

Pokrútila som hlavou a potom sa rozosmiala. Nechala som ich oboch zmiznúť v budove školy a potom si vzdychla. Najprv mi pripomenula Boyda a teraz Daltona. Aki vždy vedela, ako mi „zlepšiť" deň.

Niekto mi plesol po zadku a ja som zrúkla od bolesti. Nemusela som sa obrátiť, aby som vedela, že to je Alejandro. Stratený chlapec sa znova našiel. Zvrtla som sa a prebodla ho pohľadom. Vyškieral sa na mňa ako idiot. Príťažlivý idiot.

Pošúchala som si zadok: „Štípe to ako šľak. Nemôžeš byť normálny?"

„Tá teda sadla," zasmial sa.

Vrazila som mu päsťou do ramena. Silno. Žiadne ovládanie sa ako pri Aki. Zatackal sa uprostred kroku. Nečakal, že by som vedela tak dobre udierať päsťami. Nevedel toho o mne ešte veľa.

„Ou," povedal napol pobavene, napol šokovane. „Nerátal som s tým, že sa vieš biť."

„Ešte jedno capnutie a presvedčíš sa o tom na vlastnej koži," usmiala som sa na neho zlomyseľne.

„Dobre, asi by som mal brať tvoje vyhrážky vážne."

„To ti teda radím."

„Počuj, Nadya," pokračoval. „Čo by si povedala, keby sme si spolu vyšli tento piatok von?" omotal si ruku okolo môjho pása.

Zamračila som sa a schmatla ho za zápästie. Zhodila som ho zo seba. Bol presným opakom Andersa. Vždy bol takýto, akoby nemal žiadny cit pre osobnú zónu. Nikto sa ma nebude takto dotýkať. A to capnutie po zadku mu ešte zúročím.

„To má byť akože pozvanie?"

„Presne tak, zlatko."

„Ešte si to rozmyslím. Závisí to od toho, ako sa budeš správať."

„Budem poslušný ako psík. Sľubujem."

Pochybovačne som na neho pozrela. Z ihravých iskier v jeho očiach nesršalo nič dobré. Nebola som naivná.

„Sme spolužiaci už štvrtý rok. Už sme ich predsa niekoľko absolvovali," predstierala som nezáujem.

„Áno, ale iba v rámci ročníkových akcií, či krúžkovice. Teraz sa chcem ísť zabávať s tebou."

„Ale prečo?"

„Nehľadáš frajera, ktorý ťa ochráni pred Boydom?"

„Och," plesla som sa po čele. „Ja tú Aki raz naozaj zabijem!"

Jeho ruka sa opäť premávala nebezpečne blízko mojich bokov a ja som mu ju poľahky odrazila: „Mali by ťa zažalovať za sexuálne obťažovanie."

„Stále sa čudujem, že to ešte žiadna z báb neurobila," zamyslel sa nahlas. „Asi som na to príliš sexy."

Nebola som si istá, či si zo mňa iba strieľa, alebo sa chvastá. O Alejandrovi kolovali kadejaké fámy. Ako Južan má byť údajne veľmi náruživý. Mykla som hlavou a odohnala otravné myšlienky. Obávala som sa, že sa znova začnem červenať a nechcela som, aby to videl. Vyložil by si to po svojom.

„Slečna Starcadová?"

Obaja sme zastali a ja som sa otočila. Podišiel k nám postarší muž oblečený vo veľmi slušnom vyžehlenom obleku. Tmavé uhladené vlasy mal na boku rozdelené cestičkou. Boli popretkávané striebornými nitkami. Tvár bola vráskavá, ale zato srdečná. Bol zrejme rovesníkom môjho otca. V tom obleku mu muselo byť teplo, po spánkoch mu stekali kvapôčky potu, no on mal aj napriek tomu na sebe sako. Poriadne drahé sako. A na rukách rukavice. Muž, ktorý predo mnou stál, musel reprezentovať veľmi bohatú rodinu.

Obrátila som sa k Alejandrovi: „Choď dnu prvý, za chvíľku prídem."

„Dobre," povedal.

Nebol spokojný s tým, že som ho poslala preč, ale rešpektoval moje želanie. Niekoľkokrát sa za nami obzrel. Počkala som, kým sa vzdiali a potom som prešla k mužovi. „Som Nadya Starcadová. A vy?"

„Chvalabohu," utrel si pot z čela. „Už som si myslel, že vás nenájdem. Volám sa Gilbert, som osobný šofér rodiny Daltonovcov," podal mi ruku v rukavici.

„Teší ma, volajte ma len Nadya," usmiala som sa na neho.

„Snažil som sa s vami spojiť, ale nemohol som sa vám dovolať."

Siahla som do svojej kabelky a vytiahla telefón. Uvidela som na ňom množstvo neprijatých hovorov z neznámeho čísla, dva aj od Aki. Jeden od otca. Druhý od Elie. Vôbec som ho nepočula, hlavu som mala dnes od rána plnú úplne iných vecí.

Starý pán predo mnou vytočil moje telefónne číslo a mobil v mojej ruke ticho zabzučal.

„Otec mi spomínal, že sa po mňa zastavíte až večer," povedala som. „Ešte som ani len nezačala vyučovanie."

Gilbert prestúpil na mieste, bol zjavne nervózny: „Viem, taký bol plán. Ráno som sa mal zastaviť iba u vás doma po vašu batožinu. Tá už je v kufri auta. Ale mladý pán Dalton sa napokon rozhodol, že vás chce stretnúť skôr. Presnejšie, teraz."

„Teraz?" zopakovala som.

Žalúdok mi oťažel. Bola som rada, že som dnešné raňajky napokon nezjedla.

„Áno. Tadiaľto, prosím."

Asi som nemala na výber. Mlčky som kráčala za šoférom a premýšľala, prečo tá náhla zmena plánu. Vyšli sme naspäť do mesta a ja som zazrela na okraji ulice zaparkované čierne luxusné auto. Gilbert mi otvoril dvere a ja som sa usadila na zadnom sedadle. Zavrel ich za mnou a prešiel na svoje miesto šoféra.

„Pripútajte sa, prosím," mrkol na mňa v spätnom zrkadle a naštartoval motor.

Poslúchla som ho. „Hovorila som, že ma môžete pokojne volať len Nadya," povedala som.

„Nemôžem, slečna, domáci pán zakazuje služobníctvu tykať panstvu."

„To je pekne hlúpe," neovládla som sa.

Srdečne sa na mňa usmial a vzápätí sme vyrazili.

„Kam máme namierené?" spýtala som sa po chvíľke pozorovania mesta spoza tmavého skla.

„Stretnete sa s mladým pánom a jeho priateľmi. Čakajú na vás v jednom podniku."

Zamrela som na zadnom sedadle. Prvé stretnutie som si predstavovala inak. Osamote. Rozhodne som si nemyslela, že sa mnou pochváli hneď pred svojimi kamošmi. Nemala som z toho vôbec dobrý pocit. A keď som si spomenula na to, ako sa mi počas týchto dvoch dní darilo, môj pesimizmus sa ešte viac vystupňoval.

„A sme tu," povedal Gilbert, keď zastal pred nejakým podnikom. Znova vytiahol telefón a priložil si ho k uchu: „Áno, pán Dalton, sme na mieste. Áno, rozumiem. Počkáme tu."

Sedela som nervózne v aute a čakala, čo sa bude diať.

Niekto sa mihol pri dverách auta a tie sa s cvaknutím kľučky otvorili. Dnu nazrela mladá ruka s udržiavanými nechtami a hrubými hánkami. Vonkoncom sa nepodobala na tú z mojej nočnej mory. Zhlboka som sa nadýchla. Rozhodla som sa vykročiť v ústrety svojmu osudu. Chopila som sa pevnej ruky a vystúpila z auta.

„Dobré ráno," povedala som skôr, než som zdvihla hlavu. Dobre som urobila. Hneď ako som totiž zazrela muža, čo mi podal ruku, načisto som stratila reč.

Stál predo mnou vysoký statný mladý muž so širokými plecami. V hustých svetlých vlasoch sa mihali plavé pramene. A tie oči. Dívala som sa do tých najsivších očí, aké som kedy videla.

Zízala som na ostrú líniu jeho širokej pevnej čeľuste, keď prehovoril: „Ty musíš byť Nadya. Ja som Ian, teší ma."

Jeho hlboký hlas zarezonoval v mojom hrudníku. Priložila som si ruku na srdce.

„A-aj mňa," vykoktala som a on ma už ťahal smerom k podniku.

Bola som zmätená. Vyzeralo to, že sa jedná o nočný klub, no tie bývali dopoludnia zväčša zatvorené. A naozaj, aj na dverách visel oznam o tom, že prevádzka začne až o niekoľko hodín neskôr, no Ian Dalton aj napriek tomu otvoril dvere a vošiel so mnou dovnútra.

Nočný klub bol prázdny. Disko guľa a šialené farebné svetlá visiace zo stropu boli teraz vypnuté. Malé stolíky a boxy boli prázdne, stoličky povykladané a presunuté v rohu na jednej veľkej hromade nábytku. Pri bočnej stene stál obrovský barový pult, za ktorým sa o stenu opierali vysoké police s množstvom alkoholu od výmyslu sveta. Zo stropných držiakov viseli za stopku sklenené elegantné poháre. Tie masívnejšie boli naukladané v poličkách, či zrejme zatvorené v skrinkách s drevenými leštenými dvierkami. Barman chýbal.

Uprostred bol obrovský podsvietený tanečný parket, takisto vypnutý. Neďaleko sa povaľovali čierne igelitové vrecia plné odpadkov z predchádzajúceho večera. Mixážny pult pre diskdžokejov bol takisto opustený a mĺkvy.

Ian so mnou prešiel priamo k baru. Prehol sa cezeň, chytil za hrdlo ťažkú fľašu tvrdého alkoholu a vytiahol ju von z police. Potom ma šikoval krížom cez prázdny tanečný parket k opačnej stene, kde som si až vtedy všimla schody. Vyšli sme po nich nahor. Nachádzali sa tam ďalšie boxy na sedenie. Bol odtiaľ perfektný výhľad na celý parket. Zrejme VIP miesta pre vyberanú spoločnosť.

V jednom z najväčších boxov sedela partia mladých mužov. Takže bar predsa len nebol úplne prázdny. Nemusela som byť veštica, aby som vedela, že si sadneme práve tam, no aj tak som sa modlila, aby to nebola pravda. Bola. Usadil ma rovno k nim a on sám sa hodil na sedačku rovno vedľa mňa.

„Tak, tu ju máme!" zatiahol Ian víťazoslávne, potom si omotal ruku okolo mojich pliec a doslova sa na mňa zavesil. Do nosa sa mi vkradla vôňa jeho kolínskej.

Položil na stôl fľašu tvrdého, čo zobral dole z baru, a jeden z nich začal ihneď nalievať do sklenených pohárov. Prižmúrila som oči. Bolo iba ráno a oni už popíjali v bare? To neveštilo nič dobré. Nervozita z Ianovej prítomnosti sa premenila na strach.

„Nie je na zahodenie," povedal ďalší z jeho kamarátov, čo sedel vedľa mňa z druhej strany. Nahol sa ku mne a ja som z jeho papule zacítila silný alkoholový opar. Takže tu naozaj pili už dlhšie. „Tvár celkom použiteľná, snáď bude aj zvyšok," premeral si ma a zízal do môjho výstrihu.

Zaťala som zuby. Prsty pod stolom sa mi zovreli do päste.

„Ocenila by som, pane, keby ste sa nesprávali ako vaši predchodcovia spred miliónov rokov, inak by ste mohli prísť k úrazu."

„Ah, naozaj máš pravdu," zasmial sa mi do tváre. Oprskala ma spŕška jeho slín. Otočil sa k Ianovi: „Ozaj bola vychovaná ako lady. Len lady ťa vie poslať diplomaticky do riti bez toho, aby si to vôbec pochopil."

„Nepovedala som zase nič prehnane chytré," oponovala som mu.

„Hovoril som ti," uškrnul sa na svojho kamoša Ian a potom sa nahol ku mne. „Dúfam, že ťa tvoj tatko viedol okrem diplomacie aj k poctivosti."

Neodpovedala som.

„Vieš, súčasťou našej dohody bolo, že budeš ešte panna."

Muži od stola zahvízdali. Očervenela som v tvári ako rak. Prstami som zovrela okraj stola.

„Hej, hej," nedal sa ten jeho otravný kamarát. „Naozaj si si istý, že je to tak? Nekúpil si mačku vo vreci? Mám nápad! Čo keby sme ju najprv vyskúšali a potom ti povedali, či ti tatko vybral dobre?"

„Znie ako fajn nápad," zasmial sa Ian.

Spanikárila som. Srdce sa mi prudko rozbúšilo, zalial ma chlad. Bol to len vtip, však? Určite to bol len vtip. Nikdy by si nedovolil takto zaobchádzať so ženou, ktorú vidí po prvý raz v živote. A ešte k tomu so svojou budúcou manželkou. Alebo sa mýlim?

„Vidíš, dostal som povolenie od tvojho budúceho manžela. Čo keby sme si našli chvíľku pre seba, zlatko?"

„Len či ti po toľkom chľaste bude aj stáť," prebodla som ho očami.

Niekto z nich znova zapískal. Kamoš, čo nalieval alkohol do pohárov, sa zachechtal tak, až rozlial drahý alkohol po celom stole. Musel prestať nalievať. Najprv sa musel dosmiať. Samoľúbo som sa uškrnula.

„Toľko k tomu, že to je vychovaná mladá dáma. Jej uhladené reakcie sú fuč," položil mi ten slizniak ruku na koleno.

Za iných okolností by som očakávala, že môj budúci manžel zasiahne. Posledný raz som sa mu pozrela do očí, aby som z nich vyčítala jeho reakciu. Bolo jasné, že Ian Dalton mi nehodlá pomôcť a som na všetko sama. Dobre teda. Premýšľala som rýchlo. Možno mu nemôžem skriviť ani vlas na hlave, aby som neohrozila našu dohodu a svoju rodinu, ale hentoho úbožiaka sa naša dohoda netýka.

„Nedotýkaj sa ma," zavrčala som na neho.

„Oh! Mačka vo vreci vystrkuje pazúry. Budeš ju musieť najprv skrotiť, Ian," nebral ten odporný chlap moje varovanie vážne a postupoval ďalej rukou od kolena k môjmu stehnu.

Usmiala som sa na neho a potom sa ho zľakla dotkla na pleci. Rukou som prešla k jeho krku. Pomaly, jemne. Aby som ho nevyplašila. Chlad v mojom vnútri vystriedal spaľujúci hnev. Hnev nebol dobrý. Hnev nebolo správne používať ako zbraň počas súboja. Ale teraz som ho potrebovala. Dodával mi odvahu. No okrem neho som cítila vo svojom vnútri ešte čosi viac. Poníženie. Pocit nespravodlivosti. No zo všetkého najsilnejšia bola chuť za seba bojovať.

Ten hlupák mi opätoval úsmev, bol tak opitý, že ani len nedokázal rozlíšiť, čo vyžaruje z mojej tváre. No tak to bolo v poriadku. Veľmi rýchlo príde na to, čo ho čaká.

Bokom voľnej dlane som mu prudko vrazila do brucha, prsty druhej ruky som bolestivo zaryla do jeho hrdla a treskla mu hlavou o stôl. Nečakal to a celou váhou vrazil čelom do pohárov na stole.

V podniku okrem rinkotu sklenených pohárov nebolo teraz počuť vôbec nič. Vzápätí zvyšok partie vybuchol do hurónskeho smiechu. Vôbec ich netrápilo, že som mu možno ublížila. Čo bola táto skupinka vlastne zač?

„Ty suka," dvíhal sa ten spitý úbožiak zo stola.

„Mali by ste prestať piť, pane," odvetila som mu a venovala zubatý úsmev. „Zdá sa, že vám nejako padá hlava."

Potom som sa otočila k Ianovi. Nebolo viac dôvodu chodiť okolo horúcej kaše. Zvýšila som hlas, aby ma bolo počuť cez neutíchajúci smiech: „Pokiaľ som bola správne informovaná, máte sa ku mne správať ako k hosťovi. Ak sa budete aj naďalej hrať na surového grobiana a navyše ma ohrozovať, predpokladám, že naša dohoda padá. Mám pravdu?"

„Úplnú," odpovedal mi Ian a stále zo mňa nespúšťal oči. Teraz som mala jeho plnú pozornosť.

Zdvihla som sa: „Ospravedlňte ma."

Ušla som z boxu a ponáhľala sa ku schodom, pričom mi neuniklo, že ma sledoval každý pár očí v tejto miestnosti. Možno okrem hentoho slizniaka, ktorý si teraz šúchal krk. Potrebovala som im zmiznúť z dohľadu. Nechcela som, aby videli, že sa v skutočnosti celá trasiem a že sa mi na povrch derú slzy. Zišla som dole po schodíkoch a zazrela dvere, ktoré som si predtým nevšimla. Vďaka piktogramom na nich som vedela, že sú to toalety.

Vošla som dnu a oprela sa rukami o umývadlo. Pozrela som sa na svoj odraz v zrkadle a nespoznávala som sa. Tvár som mala celú bielu, ale líca mi vďaka adrenalínu horeli. Unavené oči teraz boli červené a vlhké od sĺz. Ruky a kolená sa mi neprestajne triasli, srdce mi splašene bilo.

Zašla som priďaleko?

Trvalo mi niekoľko minút, kým som sa upokojila natoľko, že som bola schopná prejsť niekoľko krokov bez toho, aby sa mi podlomili nohy. Keď som sa konečne vytackala von, zistila som, že Ianovi kamoši sa pobrali preč. On sám teraz sedel dole za barovým pultom a v ruke krúžil skleneným pohárom.

Podišla som k nemu a sadla si na voľnú vysokú stoličku vedľa, hoci najradšej by som odtiaľto s krikom utiekla.

„Dáš si niečo?" opýtal sa ma a ukázal na police s fľašami. „Vezmi si hocičo, na čo máš chuť."

„Nie, ďakujem," odvetila som. „Nemám chuť piť alkohol predtým, než si vôbec dám poriadne raňajky."

„Spôsobila si tu poriadny rozruch."

„Vaše správanie bolo absolútne neadekvátne situácii."

„Ospravedlňujem sa," odpovedal pokorne, čo ma prekvapilo. „Nečakal som, že sa to tak zvrtne. Priznávam, že zašiel priďaleko. Nepredpokladal som, že si naozaj odváži na teba siahnuť."

Že by naozaj nebol len nejaký nafúkanec?

„Čo ma vedie k otázke: si naozaj panna?"

Oh, takže je to naozaj len ďalší nechutný zbohatlík. Nenechaj sa oklamať, Nadya. Mal dosť času na to, aby tomu týpkovi povedal, že stačilo.

Zazrela som na neho a potom otvorila ústa: „Som."

„Keď som povedal, že chcem pannu, mal som na mysli astrologické znamenie. Kvôli kompatibilite a tak."

Vytreštila som na neho oči. Chvíľu som naprázdno otvárala ústa ako ryba.

Rozosmial sa: „Len žartujem. Myslel som, že dámy majú horoskopy rady. Vďaka za odpoveď. Ale nemôžem tomu uveriť, dokiaľ sa o tom nepresvedčím."

„To je úplne pochopiteľné," rozhodla som sa opäť schovať za masku svojej slušnosti. „Obávam sa však, že sa osobne o tom nebudete môcť presvedčiť až do svadobnej noci. V tom prípade ale otec už zaobstaral moju zdravotnú kartu od gynekológa, kde sa o tom môžete presvedčiť."

„Celkom šikovné."

„Len sa chránime, pane," pozrela som na neho chladne. „Môj otec sa chce vyhnúť tomu, aby ste ma zneužili ako handru pre vašu zábavu a potom odhodili."

„Prečo si myslíš, že by som to chcel spraviť?"

„Pretože rovnako ako váš otec, ste súčasťou chladnokrvnej bohatej bandy, ktorá si myslí, že si môže robiť čokoľvek a kedykoľvek."

„Máš o nás celkom zaujímavý obraz," odpovedal a prešiel si zamyslene prstom po spodnej pere. „Kvôli čomu si to myslíš?"

„Pretože ste si vymysleli túto hlúpu hru o budúcom sobáši, len aby ste videli, ako hlboko je môj otec schopný klesnúť. Áno. Tak hlboko, že je schopný zapredať jednu dcéru, aby ochránil ďalšie dve. Zabávali ste sa na ňom? Aký je to len zúfalý hlupák?"

Zasmial sa a potom sa nahol bližšie ku mne. Aj z jeho dychu bolo som teraz zacítila alkohol, hoci nie tak výrazne ako z papule jeho kamoša, čo ma obťažoval. „Lenže toto je naša hra a ty si iba úbohá bábka, čo nás musí poslúchať. Inak tvoj otec príde úplne o všetko," zašepkal mi do ucha.

Zaťala som zuby. Mal absolútnu pravdu.

„Mali by sme sa pobrať," povedal napokon Ian a nechal nedopitý pohár na bare. „Čoskoro sem začnú prichádzať prví zamestnanci, aby to tu upratali."

Hrabal sa vo vreckách nohavíc, až kým nenahmatal kľúče. Takže to predsa len bol jeho nočný klub. Kúpil mu ho ocinko ako darček?

Myslela som si, že nás naspäť odvezie Gilbert, ale Ian očividne nerád využíval služby rodinného šoféra. Z Ianovho podniku sme vyšli bez slova, ťahal ma za ruku na neďaleké záchytné parkovisko, kde stálo na prvý pohľad draho vyzerajúce auto, veľmi príbuzné tomu, aké šoféroval Gilbert.

Zahryzla som si do pier, aby som to neokomentovala nejako jedovato. Očividne sa rád chvastal tým, že je bohatý. Problém bol v tom, že všetky tie peniaze zarobil jeho otec so svojou firmou. A on ich len veselo míňal. Ja som bola v podstate rovnaká, keďže som stále študovala a všetko mi platil otec. Ibaže, žili sme už omnoho skromnejšie v porovnaní s Daltonovcami.

„Sadni si dopredu," povedal mi a potom nastúpil do auta na miesto šoféra.

Zostala som stáť pred autom. Chvíľu na mňa čakal, no potom mu došla trpezlivosť. Vystúpil, aby sa mohol na mňa pozrieť ponad strechu auta.

„Čo je?" opýtal sa.

„Nesadnem si k tebe do auta!" namietla som. Moje slušné správanie sa vyparilo do stratena.

„Prečo? Som dobrý šofér."

„Pil si!"

„Len teraz, jeden drink. To nič nie je."

Neverila som mu ani slovo. Nebola som tam po celý čas a nevidela som, čo pil, ale cítila som z jeho dychu alkohol. Možno trocha, ale predsa tam bol!

„Nesadnem si k tebe do auta!"

„Ale sadneš," zachripel. V jeho očiach sa blysol hnev.

Prestúpila som na mieste. Nechcela som si k nemu sadnúť do auta. Pri ranných zápchach v New York City pôjdeme síce aj tak slimačou rýchlosťou a muselo by sa stať niečo neočakávané, aby do nás niekto vpálil, no nechcela som to riskovať. Čo ak nás oboch zabije?

„Nie!" zopakovala som.

Z hrdla sa mu vydralo vrčanie: „Sadni si do auta!"

Pokrútila som hlavou. Ian Dalton bol jeden veľký problém, jedna chodiaca rozbuška. Bol presne taký, akého som si ho predstavovala. Arogantný a zlý. Jeho dnešné správanie mi naháňalo hrôzu. Pil od rána ako nejaký alkoholik, nemal problém sadnúť si opitý do auta. Dobre, možno nebol taký naliaty ako jeho kamoš, ale aj tak. Vedel vôbec starý Dalton ako jeho vlastný syn hazarduje so životom? Že sa takto opíja s kamošmi a míňa zásoby alkoholu vo vlastnom klube?

Možno, keď havarujeme a mne sa niečo stane, bude to pre mňa iba vykúpenie. Bude to jeho vina a ak to prežijem, budem sa môcť vrátiť naspäť, pretože ma priamo ohrozil na živote. Síce som nikde nevidela na papieri spísané podmienky, na akých sa môj otec s Daltonom dohodol, takéto niečo bolo dostatočne vážne na to, aby som sa od nich oslobodila.

Sadla som si teda na miesto spolujazdca a pleskla dverami z celej sily, aby jeho milované drahé autíčko utrpelo aspoň nejakú ujmu. Pripútala som sa. Bola som poriadne nahnevaná a vydesená zároveň. Ian nasadol. Naštartoval a riadne dupol na plyn. Zažmúrila som oči.

Chvíľu sme prechádzali rušnými ulicami centra, potom sme prešli na užšiu cestu a zabočili do bohatej štvrte v časti Hudson. Zastal pred vysokým múrom s kovovou bránou a tá sa po niekoľkých sekundách otvorila. Preleteli sme cez otvorenú bránu po príjazdovej ceste až k obrovskej honosnej dvojposchodovej vile. Zízala som na ňu s otvorenými ústami.

Bol to široký dom so šikmou strechou, obložený sivým kameňom. Rámy okien a dverí boli biele, pred hlavným vchodom boli biele dekoratívne stĺpy. Všade navôkol boli vysadené živé ploty, dorovna pokosené trávniky. V bezpečnej blízkosti rástlo niekoľko listnatých stromov. Vlastne, všade bolo prekvapivo veľa zelene aj napriek tomu, že sme sa nachádzali iba trinásť míľ od Manhattanu plného výškových budov.

Ian ma znova chytil za ruku a potom ma ťahal smerom k domu. Vystúpili sme po schodíkoch nahor k vchodovým dvojkrídlovým dverám. Boli z dreveného lakovaného masívu a vyzerali byť ťažké, no on do nich strčil rukou a otvoril ich poľahky, akoby nič nevážili. Vošli sme dovnútra.

Ocitli sme sa v priestornej vstupnej hale. Slnečné svetlo dopadalo dovnútra cez široké okná a presvetľovalo celú chodbu. Dubová podlaha sa leskla akoby ju niekto leštil celé hodiny. Pri bočnej stene na zemi ležal huňatý koberec. Na ňom stála čalúnená leňoška s vyrezávanými nohami. Hneď na béžovej stene nad ňou viselo obrovské plátno s moderným umením od neznámeho maliara. Z chodby bolo možné vojsť do rôznych otvorených i zatvorených častí domu, no Ian ma aj napriek tomu stiahol za lakeť doprava, kde sa popri stene tiahlo jemne stočené drevené schodisko so zábradlím. Nad ním viseli na tenučkých lankách krištáľové kvapky, ktoré osvetľovali každý jeden schod, hoci tam teraz bol dostatok denného svetla.

Kráčala som s ním nahor po schodoch. Prvé poschodie sme odignorovali a pokračovali na druhé poschodie, kde nás opäť privítala chodba, veľmi podobná tej na prízemí.

Ian ma ťahal stále so sebou, tenisky sa mi šúchali po mäkkom koberci. Na druhom poschodí bolo ticho, zo spodnej časti domu k nám doliehal tlmený hluk. Nikto však mladého pána Daltona nešiel privítať.

„Táto hosťovská izba bude tvoja," kývol Ian na jedny z dverí, no potom prešiel k tým vedľa nich. „A toto... je moja izba."

Rozrazil dvere a vtrhol so mnou dnu.

„Čo–," nestihla som dopovedať.

Sotil ma na posteľ a ja som na nej ostala ležať na chrbte, zaborená do matraca. Na sekundu som mala pred očami iba biely strop s okrúhlym plochým lustrom. Hneď nato sa nado mnou objavila Ianová tvár. Kolenom mi rozrazil nohy od seba kľakol si na matrac medzi ne.

Pomrvila som sa, no on sa nahol bližšie, mohutnou dlaňou mi zopol obe zápästia k sebe a pritlačil mi ich o matrac nad hlavou. Prestala som sa mykať a pozrela sa mu do očí. Už som tušila, k čomu sa schyľuje. Bola som odhodlaná, že sa nenechám zlomiť. Síce som len hlúpa bábka, ktorá ho musí poslúchať, môžem mu však stále dať najavo, ako pohŕdam všetkým tým, čo so mnou bude robiť.

Pozrel sa mi do očí a ja som mu tvrdohlavo opätovala pohľad. Mal naozaj prekrásne oči. V tomto momente mi pripomínali husté sivé oblaky, z ktorých budú čoskoro sršať blesky.

Nahol sa ku mne a druhou rukou mi prešiel po stehne. Do nosa mi udrela vôňa jeho drahej kolínskej. Videla som, ako mu cez napnuté rukávy košele vidno svaly. Zrejme dbal na svoj výzor a okrem popíjania aj pravidelne športoval. To nejak nešlo dohromady.

Kolenom na posteli mi začal tlačiť o rozkrok. Druhou rukou mi siahol po krku a pokračoval nižšie k mojim prsiam. Stále sme sa na seba dívali.

„Do toho," povedala som mu ľadovým hlasom. „Znásilni ma ako nejaké choré zviera."

Videla som v jeho očiach záblesk prekvapenia. Prestal na mňa tlačiť a dotkol sa mojej tváre. Tentoraz to nebol surový pohyb, ale niečo, čo sa mohlo podobať na jemné pohladenie. Akoby sa chcel ubezpečiť, že som skutočná.

„Čo sa vôbec ničoho nebojíš?" opýtal sa.

„Keby aj hej, bol by si tým posledným, čo by o tom vedel."

„Začala si mi tykať," poznamenal.

Predstavte si, pán detektív.

„Očividne si nezaslúžiš slušnosť a úctu, ktorú som ti prejavovala na začiatku."

„To nemení nič na tom, že si stále len moja hračka, ktorá nemá v tomto dome žiadne práva."

Zabolelo to, keď to povedal. Prerušila som očný kontakt a vykrútila hlavu nabok. Do očí sa mi znova tlačili slzy.

„Pozri sa na mňa!" zasyčal.

Ignorovala som ho.

Chytil ma za bradu a obrátil mi tvár naspäť. Sklonil sa ku mne a pritlačil mi surovo svoje pery na moje. Neotvorila som ústa. Vzdialil sa a prešiel jazykom po mojej spodnej pere. Pootvorila som ústa a on ihneď vkĺzol jazykom dnu.

Keď to chceš, tak to máš mať, pomyslela som si a uhryzla ho do jazyka. Pocítila som v ústach krv.

„Ty malá mrcha," povedal a prebodol ma nahnevaným pohľadom.

Čakala som, že ma udrie, alebo niečo podobné. Nič také sa nestalo. Očividne vedel dobre ovládať svoj hnev. Má u mňa jedno malé bezvýznamné plus.

Trhla som nohou, pripravená ho vykastrovať kolenom, ale očakával môj útok a úspešne sa mu vyhol. Pravdepodobne som o moment prekvapenia prišla už tam v bare, keď som jeho kamošovi obúchala hlavu o stôl. Dlho sa na mňa díval a potom zo mňa konečne zliezol dole. Sadol si na posteľ vedľa, no nespúšťal zo mňa oči.

„Pobozkaj ma ty," povedal. „Mysli na svojho otca. Nechceš, aby sa mu niečo stalo."

Toto bolo niečo iné. Bolo jednoduché trpieť jeho skutky a brániť sa, no žiadať odo mňa, aby som ich sama robila, bolo odporné. Chcel ma takto zlomiť, dosiahnuť, aby som sa mu podvolila. Veľmi dobre vedel, čo robí.

„Nenávidím ťa," zasyčala som na neho a posadila sa na posteli.

Chcela som ho udrieť, vyškriabať mu oči, opľuť ho do tváre. No musela som ho poslúchnuť. Bolo to pre dobro mojej rodiny. Nahla som sa k nemu a zľahka ho pobozkala. Vkĺzla som jazykom do jeho úst a pocítila ešte kúsok krvi. Preplietol si jazyk s mojim a potom ma zdrapil okolo bokov. Posadil si ma na seba a ja som nadskočila, keď som ho pod sebou zacítila.

„Pokračuj," zavrčal na mňa pomedzi bozk.

Pokračovala som a privrela oči, pretože som cítila, že sa mi do očí začali tlačiť slzy. Už som ich viac nedokázala zastaviť. Omotal mi okolo chrbta ruky a pritisol si ma o hrudník. Zacítila som, ako sa podo mnou pohol a do tváre mi udrela horúčava.

Odtiahol sa a pozrel na mňa. Keď videl, že mi po tvári stekajú slzy, pustil ma.

„Naozaj si panna?" spýtal sa.

Vlepila som mu facku a rýchlo z neho zliezla. „Nenávidím ťa," zvrieskla som na neho.

Vyskočila som z postele a prebehla k dverám. S ľahkosťou som ich otvorila a dostala sa na chodbu. Zabočila som vedľa a vošla do svojej novej izby, ktorú som mala od dnes nazývať domovom. Treskla som za sebou dverami a pomaly prešla k veľkej posteli. Spadla som na kolená vedľa nej a zaborila si tvár do prikrývky. Už som viac nedokázala zabrániť slzám, ktoré so mnou neustále bojovali.

Ktosi zaklopal na dvere. Vedela som, že to bol istotne Ian. Neodpovedala som mu, no on ich aj napriek tomu otvoril a vošiel do izby.

„Čo ešte odo mňa chceš?" zasyčala som na neho.

„Ospravedlňujem sa," povedal.

Počujem dobre? Tento idiot sa mi ospravedlňuje?

„Myslel som si, že si len vymýšľaš. Aj lekársku správu vie hocikto sfalšovať. Neveril som tomu. Ale teraz viem, že to je naozaj tak."

„A čo sa tým zmení?" spýtala som sa ho zatrpknuto. Tak či onak, budem si ho musieť vziať. „Aspoň vidíš, že Starcadovci sú čestní a vždy dodržia svoje slovo."

„Nie ste jediní, čo dodržia svoje slovo. Ale náš vzťah sa nemení. Bola si do tejto dohody vtiahnutá rovnako ako ja."

Zazrela som na neho.

„Mal som len tú výhodu, že som si mohol dať jednu podmienku. Inak som v rovnakej situácii ako ty."

„Ale prečo práve túto?" nechápala som.

„Pretože som dúfal, že túto podmienku nebude tvoj otec môcť splniť a dohoda o sobáši by tak padla. Na moju smolu, si poctivejšia než väčšina žien v tvojom veku," povedal a zatvoril za sebou dvere.