Dnes som nemala svoj deň. Myslela som si, že za všetko mohol hlavne docent Boyd, ktorý sa rozhodol počas dnešnej prednášky zamerať pozornosť iba na mňa. Skončilo sa to neustálymi otravnými otázkami a chichotom ozývajúcim sa po celej posluchárni, keď som frustrovaná už viac nedokázala odpovedať.

Hnevalo ma, že mi taký parazit pokazil náladu na celý deň. Rozhodla som sa, že si zabehám, aby som ho konečne dostala z hlavy. Za iných okolností by som zišla v našom dome do suterénu, kde viselo moje boxovacie vrece, no tentoraz som sa mu rozhodla vyhnúť. Otec by hneď zistil, že čosi nie je v poriadku, sestry by iba zbytočne vyzvedali. Nemala som chuť rozprávať im o tom, že si jeden z vyučujúcich na mňa zasadol.

Hudba zo slúchadiel mi hučala v ušiach naplno a ja som v čiernych športových legínach a farebnom tielku vyrazila to ulíc. Bolo stále vlhko a teplo, no s letnými horúčavami sa to už nedalo porovnať. September bol obľúbený hlavne u turistov, ktorí sa teraz hemžili na každom kroku. Pridala som do behu a ruch vôkol mňa zoslabol. Počula som už iba hudbu a svoj zrýchlený dych a stúpajúci tlkot srdca. No i tieto zvuky sa pomaly vytratili z môjho vedomia.

„Nechápem, prečo sa ťa to tak dotklo," ozývali sa mi v hlave slová mojej priateľky, kým sme sedeli spolu pri káve.

„Žartuješ, Aki?" opýtala som sa jej. „Boyd mi počas celej hodiny nedal pokoj. To je jasná šikana zo strany vyučujúceho."

„Pochválil ťa predsa na konci prednášky. Nebála si sa ho a snažila si sa s ním viesť diskusiu aj napriek tomu, že bol neodbytný. Reagovala si omnoho lepšie než polovička ročníka. Podľa mňa sa mu páčiš. Pozvi ho na kávu!"

„Randiť so svojím učiteľom? Bŕŕŕ. Ani vo sne!"

„No tak, veď je to asistent profesora, nie je zase až taký starý."

„Je slizký a odporný. Vrcholne nesympatický."

„Tak si nájdi iného chlapa, Nadya," poradila mi pohotovo Aki a potľapkala ma po pleci. „Možno ti pomôže zabudnúť na školské útrapy," žmurkla na mňa.

„Nájdem si frajera, keď si ho nájdeš ty prvá," odbila som ju.

„Máš pravdu," vzdychla Aki a potom si dlaňou podoprela bradu. Zadívala sa cez okno našej obľúbenej kaviarne do diaľky. Bola som presvedčená o tom, že to na mňa iba hrá. „Človek musí byť na lásku skrátka pripravený."

Aki mala pravdu. A ja som vedela, že momentálne nie som pripravená zamilovať sa.

Otec si ma ako najmladšiu dcéru poriadne chránil. No aj tak sa mu nepodarilo zabrániť mi v tom, aby som si našla frajera. Bolo to ešte na strednej, randili sme spolu niekoľko mesiacov, bola som šialene zaľúbená a šťastná. Nemala som sa s kým o tieto skúsenosti podeliť. Moje sestry nepripadali do úvahy. Elie bola príliš materinská a Keeley by sa na mne iba zabávala. A moja jediná bútľavá vŕba – sesternica Victoria – odišla do Washingtonu a už sme viac netrávili spolu toľko času.

Nevedela som, čo s toľkou energiou, ktorej som mala odjakživa dostatok, a tak som vyskúšala obrovské množstvo záujmových krúžkov a kurzov. Napokon ma najviac zaujala krav maga. Otec bol nadšený. Dookola rozprával o tom, aké je dôležité mať v rukáve schovaných niekoľko trikov na sebaobranu, ako sa mať na pozore pred mužmi, a popritom netušil, že ma stačilo chrániť iba pred jedným z nich, ktorý mi vtedy ukradol srdce.

Bol to môj prvý vzťah, chcela som, aby všetko bolo dokonalé. A potom som prišla na to, že to tak skrátka v živote nefunguje. Na rozdiel od mojej najstaršej sestry Elie, ktorá našla pravú lásku, som našla sebeckého idiota, ktorý po niekoľkých mesiacoch začal na mňa čoraz viac tlačiť kvôli sexu. Predohry mu už nestačili, hoci boli niekedy poriadne pikantné. No ja som nebola pripravená zájsť ešte ďalej. Radosť vystriedala frustrácia, krav maga upadla do zabudnutia a v mojej izbe zrazu viselo zo stropu novučičké boxovacie vrece. Všetci vedeli, že sa niečo deje, no ja som o tom s nimi odmietala hovoriť. Rozchod bol veľmi dramatický

Ako synátor bohatých rodičov sa ma pokúšal vydierať, a dokonca zažalovať, ale keď pochopil, že by mu naši advokáti prišili na krk pokus o znásilnenie bez toho, aby sa vôbec museli snažiť, vzdal to. Odvtedy sme viac neboli v kontakte. Úplne zmizol z môjho života. A to bolo napokon aj mojím jediným šťastím, pretože hneď nato sa otcovi prestalo dariť s firmou...

Zastala som, aby som sa mohla vydýchať. Kvôli nepríjemným spomienkam som vyšla z rytmu a v boku ma bolestivo bodalo. Chytila som sa zaň a prehla sa dopredu. Zhlboka som dýchala. Roky som na svojho bývalého ani len nepomyslela, prečo som si na neho spomenula práve teraz? Naozaj mi dnes nebolo súdené zažiť príjemný deň.

Bolestivo sa mi pripomenuli šľachy na nohách, preto som vystrela chrbát. Rozhliadla som sa po okolí a zanadávala. Nachádzala som sa pred naším starým domom, pred vilou, v ktorej sme spolu s otcom a sestrami bývali ešte predtým, ako ju predal a museli sme sa presťahovať. Napriek tomu, že sme už asi dva roky žili v omnoho lacnejšej štvrti, stále sa mi občas stalo, že som sa podvedome ocitla na našej bývalej adrese. Boli sme bohatí, ale otec sa nás snažil vychovávať v skromnosti, aby sa z nás nestali nafúkané slečinky. Nebolo teda veľmi bolestivé presťahovať sa, no všetkým nám bolo jasné, že je to zmena k horšiemu. Okruh mojich priateľov a nápadníkov sa viditeľne zúžil. Vyzeralo to tak, akoby sa ľudia o mňa dovtedy zaujímali len preto, lebo môj otec mal peniaze a moc. Aj pozvánok na spoločenské večierky od otcových biznis partnerov postupne ubúdalo. Namiesto toho, aby nám podali pomocnú ruku, nás začali vytesňovať zo svojich životov.

Zavrtela som hlavou, aby som odohnala ďalšie nepríjemné myšlienky. Obrátila som sa a rozhodla sa zabehnúť naspäť domov. Dnes večer sa budem musieť vrátiť k boxovaciemu vrecu, inak to zo seba nedostanem.

Keď som konečne dorazila domov, rozhodla som sa pre sprchu. Vyzliekla som si prepotené veci a zatvorila za sebou sklenené dvere v sprchovacom kúte. Horúca voda mi stekala po celom tele, zažmúrila som oči a zaklonila hlavu. Bez ohľadu na to, v akom malom dome budeme bývať, kým si budem môcť vychutnať horúcu sprchu, budem v pohode, presviedčala som samu seba.

Niekto zaklopal na dvere kúpeľne. Ach, skutočne som dnes nemala dobrý deň...

„Nadya? Príď do otcovej pracovne," začula som hlas svojej prostrednej sestry Keeley.

„Len ja?" spýtala som sa so zatvorenými očami. Nechcela som sa tak ľahko vzdať horúcej sprchy.

„Nie, dal si nás zavolať všetky tri," zamrmlala. „Bože, zase to bude nejaká prednáška."

Vedela som si jasne predstaviť, ako teraz za dverami gúľa očami. Keeley bola z nás troch najdivokejšia. Najviac odporovala a rebelovala. Vždy vedela, ako otca šokovať. Raz tým, keď si svoje dlhé vlasy ostrihala nakrátko, druhýkrát vtedy, keď prišla s tetovaním na ramene.

„Prídem," odvetila som a zastavila vodu.

Otvorila som dvere na sprchovacom kúte a podarilo sa mi poslepiačky nahmatať osušku visiacu na stene vedľa. Osušila som sa a vlasy si zamotala do uteráka. Vybehla som zo svojej kúpeľne a hodila na seba tielko, šortky a svoj obľúbený župan. V papučiach som prešla po dlhej chodbe na poschodí a zamierila rovno do otcovej pracovne.

Moje dve staršie sestry tam už boli. Otec sedel za stolom a vyzeral unavene. Znova som si uvedomila, ako veľmi počas uplynulých dvoch rokov zostarol. No teraz sa k únave na jeho tvári pridali aj starosti, akoby ho niečo veľmi ťažilo. Naposledy som ho videla takéhoto utrápeného, keď nám umrela matka. Pred pätnástimi rokmi. Bola som vtedy maličká, mala som iba šesť rokov. Otec sa odvtedy staral o nás sám. Samozrejme, ak nerátam rôzne opatrovateľky a asistentky.

„Musím vám niečo povedať," prehovoril otec tak trocha oficiálnym hlasom, čo spôsobilo, že môj už i tak zlý pocit z celého dňa sa ešte viac prehĺbil.

„Niekto umrel?" zavtipkovala Keeley, no keď zbadala výraz otcovej tváre, radšej ihneď sklapla.

„Čo sa stalo?" prehovorila Elie rovnako vážnym tónom ako on.

Elie bola odhodlaná popasovať sa s čímkoľvek. Ako najstaršia sestra sa musela postarať nielen o seba, ale i o mňa s Keeley. Teraz mala tridsaťjeden rokov, práve sa zosobášila so svojím priateľom, s ktorým sa dali dokopy ešte na strednej, a bývali spoločne v našom dome v jednej z izieb.

Elie často vypomáhala otcovi s našou rodinnou firmou, ktorú založil ešte s mamou. Bolo jasné, že ju po otcovi zdedí a potiahne ďalej. No aj napriek tomu, že mu pomáhala, ju ešte stále nepustil dovnútra až tak, aby vedela o všetkom. Neraz sa kvôli tomu aj hádali. A už som tušila prečo.

„S našou firmou je zle," odpovedal otec. Všetky tri sme zmeraveli.

„Ako zle?" opýtala sa Elie opatrne.

„Veľmi zle. Mohli sme úplne zbankrotovať a prísť nielen o firmu, ale aj o tento dom."

Elie si prikryla rukou dokorán otvorené ústa. „To preto si ma nepustil k interným výkazom z firmy?"

„Mrzí ma to, Elie, chcel som vám to oznámiť, ale myslel som si, že moji ľudia to zvládnu. Lenže nepodarilo sa."

„Čo bude s firmou?" zaujímalo Elie ďalej. „A čo so všetkými zamestnancami? Budeš ich musieť vyhodiť?"

„Postaral som sa o to," odvetil s ťažkým povzdychom. „A to je zároveň druhá vec, ktorú vám chcem povedať. Našu firmu odkúpila Dalton Corporation. Absorbujú ju. Urobia možno nejaké personálne zmeny, ale zachránia ju."

Elie pokrútila hlavou: „Odkúpila? To znamená, že nám už nepatrí!"

„Máš pravdu, Elie," poškrabal sa otec po hlave a na chvíľku zmĺkol. „Nevlastním už ani jednu jedinú akciu," dodal po chvíli. „Už viac nemám akékoľvek právo rozhodovať o tom, čo sa s ňou stane."

Preglgla som. Mala som pocit, že zlé správy sa dnes ešte zďaleka neskončili.

„No nie je to také zlé, ako to vyzerá. Pán Dalton nám prisľúbil časť výnosov, bude to niečo ako naša renta. A tiež mi sľúbil, že nech sa stane čokoľvek, postará sa o vás."

Elie si ťažko povzdychla. Pripravovala sa na to, že firmu raz prevezme.

„Znie to dobre, oci," prehovorila Keeley a snažila sa uvoľniť atmosféru, ktorá bola teraz taká ťažká, až som mala pocit, že sa zadusím. „Takže to znamená, že neskrachujeme a že máš teraz k dispozícii nejaké peniaze z predaja akcií. Navyše si zabezpečil i bočný príjem. A čo je najhlavnejšie, nebudeš sa musieť viac sám trápiť s firmou. Bolo toho na teba už priveľa."

„Prečo mám pocit, že za tým všetkým bude nasledovať nejaké ale?" spýtala som sa ho s prekríženými rukami na hrudi. Po všetkých tých udalostiach, ktoré som dnes zažila, som vedela, že viac nehodno poľaviť v ostražitosti.

Otec na mňa pozrel vydeseným pohľadom. Takže moje tušenie sa naplnilo. Naozaj to nebolo všetko.

„Pán Dalton nám to všetko prisľúbil, ale len pod jednou podmienkou."

„Akou?" pritlačila som na neho. Stále chodil iba okolo horúcej kaše, a to ma neskutočne iritovalo.

„Jedna z vás sa vydá do ich rodiny a presťahuje sa tam. Bude vzdelávaná a bude pracovať vo firme, aby bola v budúcnosti pre nich užitočná."

Nemohla som uveriť jeho slovám.

Všetky tri sme sa na seba pozreli. Elie bola už vydatá, takže bolo jasné, že jej sa táto podmienka absolútne netýka. Takže je to buď na mne, alebo na Keeley. Tá bola odo mňa o niekoľko rokov staršia, mala dvadsaťpäť, no aj napriek tomuto veku bola stále rovnako chlapčenská a bláznivá.

„Koľko rokov má ten jeho syn?" spýtala som sa opatrne.

Možno ak bude vekom bližšie ku Keeley, padne voľba na ňu. V duchu som sa modlila, aby to bolo tak.

„Pokiaľ si dobre pamätám, jeho syn Ian má dvadsaťšesť."

Nechcela som si to priznať, ale tak trocha sa mi uľavilo. Iba o rok starší od Keeley. O päť rokov odo mňa. Takže otec zrejme napokon vyberie ju.

Zdalo sa, že i Keeley dospela k rovnakému názoru. Vzdorovito si prekrížila ruky na prsiach a vojna sa mohla začať. „Nevezmem si žiadneho rozmaznaného snoba! A určite sa nemienim vydať pred tridsiatkou! Chcem si ešte užiť život! A čo to má znamenať s tou užitočnosťou? Čo som nejaká opica, ktorú si budú vychovávať a potom ju všetkým ukazovať?"

„Vlastne jeho syn Ian si dal ešte jednu podmienku," prerušil jej neustále sa zvyšujúci hlas otec.

„No to som teda zvedavá," zastrájala sa Keeley.

„Jeho budúca manželka musí byť panna."

Keeley sa hystericky rozosmiala na celú pracovňu. „Och, takže nespĺňam podmienku svojho budúceho manžela. Koľká to smola!" Otec sa pri jej slovách zamračil.

Keeley sa dosmiala a potom ma potľapkala po ramene: „Je to iba na tebe, Nadya. Zlom väz."

Nahnevane som na ňu zazrela. Ešte nikdy som nemala sex. To celú situáciu iba zbytočne skomplikovalo. Naprázdno som prehltla.

Otec sa obrátil ku mne a povedal: „Veľmi ma to mrzí, Nadya. Nikdy som vás nechcel do ničoho nútiť. A nebudem ani teraz. Rozhodni sa sama."

Stisla som pery. Ako asi som sa mala rozhodnúť?

Ak nebudem súhlasiť, skončíme na ulici. Možno o desať rokov sa znova ocitnem pred týmto domom, keď si pôjdem zabehať. A to som dnes hľadela na našu starú vilu, v ktorej sme kedysi bývali ako princezné.

Keeley nikdy nepracovala, užívala si život. Elie bola síce zamestnaná ako účtovníčka, no keďže otcova firma bola fuč, rovnako tak sa vyparil i jej kariérny postup. Aj keby sme všetci štyria začali pracovať na plný úväzok, nikdy by sme si nedokázali udržať rovnaký životný štandard ako teraz. Otec sa možno tváril, že mám na výber, no nerozhodol o mne už v okamihu, keď pristúpil na túto šialenú dohodu?

„Dobre," odpovedala som pomaly. „Obetujem sa."

Musela som si sadnúť na stoličku. Roztriasli sa mi kolená. Elie prišla ku mne a položila mi ruky na plecia. „Nikdy ti to nezabudnem, Nadya."

„Ani ja," zasmiala sa Keeley a buchla ma po chrbte. „Máš to u mňa."

Zahryzla som si do jazyka, aby som im neodpovedala niečo veľmi zlomyseľné. Veľmi rýchlo sa zmierili s tým, že ich najmladšia sestra zmizne zo dňa na deň z domu. Istotne si vydýchli, že nie sú na mojom mieste.

Plná hnevu som prudko vstala. „Idem sa obliecť."

Vyšla som z pracovne a po chodbe som už takmer utekala. No nezamierila som do svojej izby, ale do suterénu, kde viselo moje boxovacie vrece.

Vyzliekla som si župan a odhodila ho do rohu. Z háka na stene som zvesila rukavice. Len teraz som vyšla zo sprchy, a ak začnem boxovať, istotne sa spotím, no v tomto momente mi to bolo úplne jedno. Prvý úder do vreca bolo kopnutie, nie päsť. Nahnevane som vykríkla a vrazila do vreca.

Všetko sa zomlelo tak veľmi rýchlo. Jeho syn si dal podmienku, že jeho budúca manželka musí byť panna. Čo je to za chorý výmysel? Čo je nejaký úchylák? Alebo je presvedčený o tom, že musím patriť iba jemu? Odporné!

V hlave mi vírilo hádam milión otázok. Kedy si po mňa prídu? A čo tam budem robiť? Kedy si ma vezme? Donútia ma do sobáša a potom zavrú v ich dome? A čo tá práca? Budem pracovať vo firme, ktorú odkúpili, a sledovať, ako rozoberajú na kusy to, čo vybudovali moji rodičia a Elie?

Stiahla som si z rúk boxerské rukavice. Prsty na rukách mi brneli. Možno som si ich mala predtým opáskovať, ale vykašľala som sa na to. Hodila som rukavice k županu a klesla na zem. Nechcela som tam ísť. Chcela som zostať so svojou rodinou.

Keď zo mňa vypadol prvý vzlyk, zachveli sa mi ramená.

„Nadya."

Pri počutí svojho mena som sa mykla. Obrátila som sa a zistila, že otec stojí tesne pri mne. Vôbec som si nevšimla, kedy sem za mnou prišiel. Potiahla som nosom a chrbtom ruky si rýchlo utrela slzy, ktoré mi stekali po lícach. Odvrátila som sa od neho, aby viac nevidel, ako plačem.

Sadol si vedľa mňa na zem. „Veľmi ma to mrzí," povedal potichu.

„Nemá ťa čo mrzieť," vzdychla som si. Keď sa mi ospravedlňoval, cítila som sa ešte stokrát horšie. „Len si sa nás snažil ochrániť. Chápem to. Nebudem ti to zazlievať ani nič podobné." Usilovala som sa znieť odhodlane, ale ešte stále sa mi triasol hlas.

„Mám strach," vzlykla som mu do ramena. „Normálny človek by niečo také nepožadoval. Nie dnes. Nie v tomto štáte."

„Sľúbili mi, že budú na teba dobrí," poznamenal otec a pohladil ma po ešte stále mokrých vlasoch. „Neviem, čo majú v pláne, no nemôžu ti vziať tvoju slobodu. Možno ma iba skúšali a po chvíli ťa pustia naspäť domov. Vydrž to, Nadya. Si šikovné a bystré dievča. Ukážeš im. Aby si napokon neprevzala ešte aj ich firmu."

Rozosmiala som sa.

„Tak," ešte raz ma tuho objal. „S úsmevom si oveľa krajšia, zlatko. Pamätaj, čo znamená naše meno."

„Viem," pozrela som sa mu do očí. Sme starc, sme silní."

„Presne tak, dievčatko," usmial sa spokojne. „Nás len tak ľahko nič nepoloží."

Keď odišiel, zostala som sedieť na zemi, no už som viac neplakala. Nechcela som tam ísť. Nechcela som sa stretnúť s tým mužom.

Poznali sme oboch Daltonovcov veľmi dobre. Každoročne obsadzovali rebríček najbohatších Američanov žijúcich v New York City. Kancelárie mali v tej najdrahšej budove na najvyššom poschodí a odvšadiaľ na nás vyskakovali reklamy s logom ich firmy. Kšefty s nehnuteľnosťami, developerské projekty. Boli na výslní.

Naša rodina bola kedysi bohatá, no nemohli sme sa s nimi porovnávať. A teraz, keď sme bývali v tomto dome, som si pripadala skôr ako obyčajný človek než zbohatlík. Vedela som si predstaviť, aký asi bude Ian Dalton. Istotne je to rozmaznaný idiot, ktorý nevie od radosti, čo so sebou, lebo kvôli ocinkovým peniazom mu prejde úplne všetko. Poznala som také typy ešte z otcových biznisových večierkov predtým, ako nás na ne prestali pozývať.

Poslednýkrát som sťažka vydýchla a vstala. Kocky boli hodené a mne neostávalo nič iné, len kráčať v ústrety svojmu osudu. Istá bola iba jedna vec. Ak sa ma Ian Dalton čo i len dotkne, rozbijem mu nos.