Damien odišiel až po tom, čo prišiel Sam. Nijak sme sa nelúčili, ponáhľal sa a ja som potrebovala minútku na to, aby som všetko vstrebala. Na to budem potrebovať viac ako minútku. So Samom sme šli do veľkej obývačky a posadili sme sa na veľký gauč z bielej kože. Zaujímavá voľba. Biela koža sa veľmi rýchlo zašpiní, takže by som si to nezvolila, ak by to bolo na mne. Dve kreslá na každej strane gauča boli z rovnakého materiálu a pôsobili na mňa trochu mrazivo. Oproti bola veľká televízia visiaca na stene a sklenený stolík vyleštený tak, že sa priam trblietal. Steny boli rovnakej farby ako nábytok a mrazivá atmosféra sa tým len vyhrocovala. Boli tu aj dva drevené stolíkmi  vázami, v ktorých boli červené ruže. 

,,Čo si taká smutná? Ak ťa stále trápi stretnutie u strýka, tak na to zabudni a netráp sa," prehovoril Sam po chvíli ticha.

,,O to nejde," pokrútila som hlavou. ,,Nechtiac som sa dozvedela Damienov dnešný program."

Sam sa len uškrnul a pokrútil hlavou. ,,Na to si zvykneš," povedal ľahostajne, natiahol sa po ovládač a zapol nejaký prírodopisný program. Vážne mi na to nič iné nepovie? Na toto si asi ťažko zvyknem. Pomaly som si uvedomila, že tu je to naozaj iné ako doma. Tu mi nikto neposkytne takú oporu, akú by som očakávala a nikto neupokojí strach, ktorý sa vo mne usadil. Alebo niekto predsa.

,,Idem si do izby zavolať," oznámila som Samovi. Ten bez slova prikývol a venoval sa programu o koalách. Milovník prírody, čo? Bežala som do svojej izby, vytiahla mobil a vytočila Evelyn. Bola som rada, že ma nenechala čakať pridlho.

,,Haló, Gwen? Ako sa máš?" Jej veselý hlas bolo to, čo mi pomohlo uvoľniť sa. Cítila som, ako sa moje ústa naťahujú do malého úsmevu.

,,Ahoj, mám sa... No, nemám sa najlepšie," priznala som a počula som Evelyn zhíknuť.

,,Čo sa deje, moja? Stalo sa niečo vážne, alebo máš len zlú náladu?"

Povzdychla som si. Mám ju tým naozaj zaťažovať? Už teraz si o mňa robila starosti a ja ju tu idem zaťažovať niečím, čo je pre ňu nepodstatné. Veď jej manžel robí to isté. Napadlo mi, že to zahovorím a hovor zruším, ale už som ju mala na linke a zaujímala sa o to, čo ma trápi.

,,Možno to len zbytočne nafukujem, ale zistila som aký má dnes Damien program. Viem, čo robí a viem, že sa máme brať, ale aj tak..."

,,Vydesilo ťa to," dopovedala za mňa súcitne a ja som sa cítila pochopená.

,,Áno," vydýchla som a posadila sa.

,,Viem presne ako sa cítiš. Keď som začala s Kaiom chodiť, o jeho práci som nevedela hneď. Keď mi o tom povedal, myslela som si, že to unesiem, lebo sme sa ľúbili. Ale na začiatku to nebolo tak ružové, ako som čakala. Neustále som sa bála oňho, o seba a celkovo toho, čo robí. A neustále som počula len Zvykneš si na to."

,,To isté mi teraz povedal Sam," vyhŕkla som rozhorčene.

,,Trvalo mi, kým som si uvedomila prečo to hovoria. Oni v tomto svete vyrastajú, sú na to zvyknutí a my nie. A ďalšia nevýhoda, nevedia ako ukázať city, prejaviť súcit a tak. Musíš ich to naučiť."

Tak pri tejto vete som sa zastavila. Naučiť ich citom, súcitu? Nie sú to náhodou základné veci, ktoré sa naučíme už ako deti? V ich svete to musí byť inak. Nedokázala som si predstaviť ako krehké a nežné žieňa Evelyn učí Kaia, ktorý vyzerá, že je vytesaný zo skaly, ako ukazovať svoje city a tak. ,,A tebe sa to podarilo?" žasla som.

,,Sama neviem ako, ale nebolo to ľahké. Ty to budeš mať ľahšie."

,,Tak to nie. Myslím, že to budem mať ťažšie."

Do uší sa mi dostal Evelynin zvonivý smiech. Čo na tom bolo tak smiešne? Stavila by som sa, že sa od smiechu chytala za brucho. ,,Gwen, ver mi. Budeš to mať ľahké, lebo máš výhodu, akú som ja nemala. Nie si na to sama. Aj ja som v ich svete stále nová. A navyše, Damien ťa má veľmi rád, je to na ňom vidieť, takže sa bude meniť o to ľahšie."

Zrazu mi moje starosti opäť pripadali zbytočné. Ona to mala oveľa ťažšie, bola úplne sama. Ja mám ju. Srdce sa mi však divo rozbúchalo, keď spomenula, že ma má Damien rád. Tak rád ma zrejme má, keďže sme boli kamaráti, keď sme boli deti, ale z Evelyninho hlasu som mala dojem, že to myslela romanticky. Takto ma rád nemal, tým som si istá. Evelyn však nemusí vedieť ako to medzi nami je, no rada by som jej povedala pravdu. Raz to určite urobím, ešte pred svadbou.

,,Ďakujem, Evelyn. Som rada, že ťa mám," povedala som úprimne.

,,Aj ja som rada, Gwen. Hocikedy mi môžeš zavolať a len tak sa porozprávať."

,,Aj ty mi hocikedy zavolaj," povedala som hneď a myslela som to vážne. Bola to úžasná osoba a bola som vďačná za naše stretnutie.

,,Tak to ti budem volať často. Keď sa Damien vráti, porozprávaj sa s ním o tom, aký mal deň. Môže to byť trochu desivé, ale občas sa musíme postaviť svojmu strachu čelom. Je to ale na tebe. Nemusíš to robiť ak nechceš."

,,Ja... Porozmýšľam nad tým. Ešte raz ďakujem." Rozlúčili sme sa a ukončili hovor. Nebola som si istá technikou, ktorú mi navrhla. Čo ak budem len viac vydesená? Mám celý deň na premýšľanie, tak uvidím, čo urobím.