Nasledovala debata medzi súrodencami, ktorá sa týkala rodinného biznisu. Ja a Evelyn sme boli jediné, kto neprehovoril ani slovo. Bola som v šoku z toho, ako sa správali k svojej švagrinej. Vôbec si to nezaslúžila, bola veľmi milá a priateľská. Čo proti nej mali? Kai na ňu párkrát pozrel a zdalo sa, že by sa jej aj prihovoril, ale vždy sa mu niekto prihovoril. Chúďa Evelyn sedela na kraji a od nervozity sa jej triasli ruky. Pripomínala mi na smrť vydesenú Snehulienku. Jemne som jej stisla ruku, aby vedela, že tu nie je sama. Myslím, že obe sme na tom rovnako. Na zvyšok rodiny sme veľký dojem neurobili, ale aspoň sme v tom spolu.

,,Kedy sa teda chystá svadba?" spýtala sa Margaret a svoj nepríjemný pohľad zabodla do mňa. Zrak jej padol na moju ruku a pokrútila hlavou.

,,Ešte sme si nevybrali dátum, teta Margaret," odpovedal Damien.

,,Stále neverím, že si jej dal rodinný prsteň," zašomrala tak podráždene, že sa Kai zamračil. ,,Prečo by si tomu neverila? Otec ho odkázal Damienovi a on ho dal žene, ktorú si vezme. Mne to príde celkom pochopiteľné."

,,Mala som ho zdediť ja," zasyčala a opäť na mňa pozrela ako keby to celé bola moja vina. Vôbec som nevedela, čo jej na to mám povedať, no ani som nemusela. Môj budúci svokor si vzal na starosť.

,,Otec si to ale rozmyslel. Aj tak, čo by si s ním robila? Nikdy si sa nevydala."

Margaret sa zatvárila akoby mu chcela o hlavu rozbiť šálku, tanier aj čajník naraz, no ovládla sa a na tvári sa jej usadil pokojný a vyrovnaný výraz. Až ma striaslo. Nahlas sŕkala čaj a pokrčila plecami. ,,Pravda. Aj tak som prekvapená, že ho to dievča má. Mama mala veľmi tenké a úzke prsty. Vždy bola veľmi štíhla, dbala totiž o to, ako vyzerá. Zaujímalo by ma ako je možné, že ho dokáže nosiť Glen."

Neveriacky som zažmurkala. Táto žena o mne hovorila akoby som tu ani nebola. To, že mi povedala Glen, ma vôbec netrápilo, v ušiach mi neustále znelo len to, čo poznamenala o mojej váhe. Celá som očervenela a ruky som si omotala okolo trupu. Ja viem, že som väčšia ako ostatné dievčatá, ale bolo potrebné mi to takto šplechnúť? Evelyn ma jemne pohladila po ramene. Mala som chuť postaviť sa a s plačom odtiaľ utiecť, ale zastavilo ma tresnutie porcelánovej šálky po prudkom pristátí na stole. Pozrela som na Damiena. Z očí mu sršali blesky a to bolo prvýkrát, kedy som videla záblesk Zvieraťa, ktoré šírilo strach už len svojím menom.

,,O mojej snúbenici sa budeš vyjadrovať slušne! Vyprosím si, aby si o nej takto hovorila! Prsteň som jej dal úplne jednoducho, ak to potrebuješ vedieť. A volá sa Gwen, nie Glen. Zapamätaj si to, jasné?"

,,Ako sa to so mnou rozprávaš?!" ohradila sa Margaret.

,,Tak ako si zaslúžiš. Vieš čo je tvoj problém? Žiarliš. Žiarliš na Gwen, lebo nosí prsteň, ktorý si nedostala. Lebo vieš, že ona sa vydá a bude mať šťastný život, zatiaľ čo ty nie. Z toho istého dôvodu žiarliš aj na Evelyn. Môžeš robiť čo chceš, ale jedno mi môžeš veriť. Ešte raz nejak urazíš Gwen, alebo jej ublížiš a bude to to posledné, čo urobíš a je mi jedno, či si moja rodina. To platí pre vás všetkých."

Margaret stratila reč.  So zafunením sa postavila a dupotala preč. Ostatní sa ani nepohli. Kai sa spokojne uškrnul a potľapkal svojho syna po pleci. Sedela som ako socha a ani som nedýchala. Nemusel sa síce vyhrážať príbuzným, ale nesmierne som si vážila, že sa ma zastal. Po lícach mi stiekli slzy, ktoré som statočne zadržiavala až doteraz.

,,Neplač, moja," zašepkala Evelyn a nežne mi zotrela slzy. Objala som ju a prinútila som svoje pľúca, aby sa dali opäť do práce. Jej objatie bolo teplé a príjemné, takmer ako objatie od mamy.

,,Gwendolyn, myslím, že je čas ísť," povedal Damien netrpezlivo, ale vyznelo to jemne.

Mlčky som prikývla a vstala som. Kai a Evelyn nás odprevadili až k autu. ,,Zrejme to nebolo uvítanie, aké si čakala. Mala som podobnú skúsenosť," povzdychla si Evelyn.

,,Nuž, nebolo to príjemné, ale s tebou áno," povedala som tichým hlasom. S Evelyn som si rýchlo vymenila telefónne čísla a na rozlúčku sme sa objali. Kai mi podal ruku a pevne mi ju stisol, ale zas nie tak, aby mi ublížil. Jemne ma potiahol k sebe a naklonil sa k môjmu uchu.

,,Nemusíš sa ničoho báť, Damien si ťa len tak nedá. Obom vám to prajem."

,,Ďakujem," vytlačila som zo seba.

Rozlúčili sme sa a Damien ma posadil na miesto spolujazdca. Nasadol za volant a vyrazili sme domov. Oči som mala stále mokré, ale už som neplakala a cítila som, ako zo mňa nervozita a strach opadli.

,,Dúfal som, že sa budú správať slušne. Nečakal som, že sa budú správať ako deti," povzdychol si Damien.

,,Nemohol si to predvídať. A ďakujem ti."

,,Za čo?" spýtal sa nechápavo.

,,Za to, že si sa ma zastal." Damien na mňa krátko pozrel, potom sa zas venoval ceste. Jednu ruku nechal na volante, druhú mi položil na koleno. Jeho dotyk mi celým telom šíril príjemné teplo.

,,To je samozrejmosť," pousmial sa a hladkal mi koleno. Nechala som sa a ruku som položila na tú jeho. Dorazili sme domov a viedol ma do svojej pracovne. Posadili sme sa do kresiel a Damien vybral akési papiere.

,,Tú svadbu by sme mali pomaly plánovať. Nehovorím, že sa máme vziať zajtra, ale približný dátum by nebol zlý. Urči si kedy, ale ešte tohto roku."

Zamyslela som sa nad tým. Kedy by mi to vyhovovalo? Najprv by som ho chcela bližšie spoznať, aby som bola pripravená na to, ako sa bude správať v rôznych situáciách. Koniec koncov, strávim s ním zvyšok života. 

,,Čo tak o osem mesiacov?" navrhla som a Damien prikývol.

,,Fajn. O osem mesiacov sa vezmeme."