❗❗❗❗ TENTO DIEL BUDE OBSAHOVAŤ  VIAC NÁSILIA. NEBUDE OBSAHOVAŤ TEXTING! ❗❗❗❗

◀I HOPE YOU LIKE IT▶

Otvorila som oči. Mojím krkom prebehla silná bolesť na čo som zasyčala. Poobzerala som sa po miestnosti a zistila som,že som vo vlastnej izbe. Chcela som sa postaviť no nemohla som sa ani len pohnúť. Pohľadom som strelila k čelu postele. Svoje ruky som  mala v putách a pripútané k posteli. Začala som rukami trhať,no nepomohlo to.

Akurát sa mi začali zarezávať do kože.,,Ou! Už si zobudila láska"povedal jeho  chraplavý hlas a mňa striaslo. Od strachu a znechutenia.,,Okamžite ma pusti!!"skríkla som na neho najhlasnejšie ako to šlo. Uchechtol sa a vyšiel z tieňa izby. V izbe vládlo šero a to,že som mala zatiahnuté závesy,tomu moc nepomáhalo.

Mal na sebe čiernu šatku.Trčali  mu iba oči.Dva zelené smaragdy. Plné zlosti. Toto  nevyzerá vôbec dobre. Podišiel k posteli a nahol sa nado mňa. Dlaňou mi prišiel po lici,až ku kľúčnej kosti.,,Zlatko,dneska si ma nasrala. Takže,ťa trest dnes neminie"povedal chraplavo. Moje telo sa ešte viac roztriaslo a v mojich očiach sa začali hromadiť slzy.

,,Prečo?! Prečo ja?!"povedala som zničene.,,Lebo si MOJA" Moja. Moja. Toto slovo mi neustále znelo v hlave. Prečo jeho? Ja som si ho nevybrala!,,Nie som nikoho" šepla som. Jeho smaragdové oči stmavli a naplnili sa hnevom.,,Vieš čo?! Už nemám dnes na teba nervy. Ten trest si poriadne vychutnám"

Zasmial sa. Sledovala som ho s uplakanými očami ako sa pobral k stoličke v rohu izby. Počula som otváranie zipsu. Zohol sa a naspäť sa obrátil ku mne. Sledoval ma s úškrnom na tvári. Moje oči sa vystrašene otvorili a moje hrdlo vyschlo. V ruke držal bič. Tridsať centimetrový kožený bič. Moje oči sa zúžili zdesením a ja som sa rozplakala.

Ležérnym krokom sa pobral ku mne.,,Nie!! Nepriblížuj sa!! Nie!!!"skríkla som na neho najhlasnejšie ako to bolo možné. Prečo?! Prečo nemám rodičov doma?! Prečo do pekla!!! Postavil sa k posteli a skenovať má svojimi očami. Celá som sa triasla a plakala som.,,Môžme ísť hneď na to"šepol. Zasmial sa. Nebol to krásny smiech,ale zákerný.

Výsmech. On sa na to tešil. Jeho ruka siahla na môj nočný stolík a zobral odtiaľ nožnice?!,,Nie! Nechytaj sa ma!"trhala som sebou a chladný kov z pút sa mi zarezával do rúk. Zasmial sa a priblížil sa ku mne s nimi. Dýchala som plytko a rýchlo. Bála som sa. Tak som sa strašne bála.

Medzi svoje prsty chytil moje tričko a následne ho rozstrihol. Ostala som pred ním iba v čiernej čipkovanej podprsenke a šortkách.,,Čo myslíš? Ani tie šortky nebude treba"povedal a aj tie rozstrihol. Bola som pred ním iba v spodnom prádle. Plakala som a plakala. Moje pery opúšťali vzlyky.,,To mi stačí."zachechtal sa.,,Môžme pokračovať"povedal.

Nožnice odhodil do stredu izby a jeho ruky sa začali venovať mne. Teda môjmu telu. Jeho dotyky boli odporné. On bol celý odporný. Prstami prechádzal od môjho krku,cez kľúčnu kosť až k môjmu bruchu. Triasla som sa. Celá. Keď jeho prstami zavadil o lem mojich nohavičiek,stuhla som. Zase sa uchechtol.

Ruku odtiahol,ale zobral do nej bič.,,Takže za to,že si ma neposlúchla bude 15 rán"vzlykla som.,,Za nadávanie 10 rán a za odporovanie ďalších 15"povedal. Nemala som silu. Nič. Som úplná nula. Troska.,,Dokopy to máš 40 rán. To nie je až tak veľa"povedal si popod nos. To nemyslí vážne! To že nie je veľa?! Nie!!?

Jednou rukou ma chytil okolo pásu a prehodil ma na brucho. Chcela som sa ihneď otočiť ,no jeho koleno na mojich nohách mi v tom zabránilo. Začala som zo sebou trhať a mrviť sa.,,Nech sa páči,ešte viac odporuje a trest bude ešte horší" povedal a ja som sa začala oveľa viac mrviť. Nemôžem mu dovoliť aby mi ublížil!

,,Sama si to chcela" povedal a PLESK! Prvá rána. Trhla som sebou ale stále som sa nechcela vzdať.PLESK! Druhá rána.Z pier mi uniklo pár vzlykov,keď zasiahol to isté miesto aj po tretí krát. Nestihla som sa ani len  spamätať z tretej rany a on ma začal ďalej biť. PLESK a PLESK! Už to ani nepočítam.

Zvýjam sa od bolesti a nahlas kričím. On stále neprestáva. Zahmlieva sa mi pred očami a môj dych je stále pomalší a pomalší.,,Dosť!Stačí!"skríkla som šeptom,keď som už vedela,že prešiel viac ako 40 rán. Môj mozog prestáva reagovať,dych začína spomaľovat a okolitý svet začala tma zahaľovať.

Posledný krát zacítim pálenie na mojom zadočku a bolesť utíchne. A tak aj moje vedomie sa ponorí do tmy.