Zdá sa až nemožné, ale samo to prišlo, keď tá hrôza stvorená v najhlbšom jadre nočných môr. Neopísateľná podstata danej postavy, ktorá sa nedala uchopiť ľudských okom, ale len pocitom ničotnosti, ktorý sa dostal do hláv všetkých, ktorý stáli vedľa mňa. Pocítili sme prítomnosť jedného z nich, ktorí chodili po svete ešte pred ľudmi. Nepredstaviteľná entita, ktorá sa plížila do hláv smrtelníkov a pomaly menila mysle ľudí, a rozbíjala nádeje tých, ktorí verili, že môžu byť prínosom pre tento svet. Opäť bolo privolané niečo čo vyvolávalo chaos medzi ľudmi už od útleho stvorenia našej existencie. Chaotický Boh, ktorý má medzi kultúrami veľa mien. Živí sa nekonečným hnevom a bolesťou nižších rás. Aj keď zdá sa to nemysliteľné, ale jeho úloha privolávania chaosu a vojen je jeden zo základov toho, ktorý sídli nad ostatnými a pomaly pradie vlákna samotného vesmíru, a vdychuje život neforemnej ničote zvanej ako vesmír. Prvý základ, ktorý stráži bytosť, Boh chaosu, je jednoduchá. Žiadna z rás nesmie veľmi rozmnožiť. Premnoženie znamená skazu celej rasy. Preto vojna je jeden zo základov zdravej rasy. Preto, keď na svete je veľa ľudí, ktorí začnú kráčať ulicami miest, začne burcovať ľudí, privolávať nepokoje, prinášať smrť do každého domu. Vojna, ktorá si nevyberá či si bohatý alebo chudobný. Nepodlieha žiadnemu konceptu zla ani dobra, len udržuje to čo bolo vytvorené tým, čo sedí nad ostatnými. A pomaly sa plíži aj dnes, keď stojíme tu a ľudstvo sa pomaly rúti do záhuby, tak prišiel vtedy, keď už jedla bolo málo a krkov proste mnoho, pomaly ale isto prišiel medzi nás, aby raz a znova nastolil rovnováhu vo svete, ktorý stál na pokraji sebazničenia a ukázal prstom na vojská ľudských kráľov majú pochodovať. Avšak toto nie je prvýkrát kedy sa zjavil. V rukách držím záznamy staršie ako najstarší strom, v ktorých ľudia opisujú toho čo stál v strede mesta a burcoval ľudí. Spisy z každej krajiny sveta s rozdielných časových období kedy stál na námestí hlavného mesta a zvolával po krvi. Ako aj dnes sa ukázal medzi nami, čo stojíme na námestí a počúvame melodickým hlas muža, ktorého každý vidí aj keď ho nedokáže opísať a nik nerozmýšľa nad tým, prečo vlastne keď tam stojí nikdy tu vlastne nebol. Chaotický Boh zas prišiel a nemá cenu stáť v ceste entite, ktorá bez mihnutia oka, by vymazala existenciu biedneho červa ako som ja, ktorý blúzni o svetoch mimo tohoto a pomaly pozoruje, ako čriepok vedenia vložený do mojej hlavy mi dodáva silu odolať jeho slovám. Zostávam zahalený a prizerám sa tomu, ako chce zas potoky krvy vidieť za úsvitu mesačnej žiary. Nik nedbá na rodinu, deti, ženy. Berú zbrane a bez myšlienok opäť pochodujú masy na povel chaotického Boha. 24. 06. 1452 - mestá, ktoré boli plné kriku radosti sa zmenili na tiché zákopy tých, čo pomaly brúsia svoje meče a upierajú svoj zrak na susednú krajinu. Tých, ktorých ešte pred nedávnom volali bratia, tak presne tých istých teraz bez zaváhania idú vraždiť. Toto je podstata Boha chaosu. On nevybral kto má zomrieť. Či iba bohatý alebo chudobný. Či dobrý alebo zlý. Ukázal tam, kde bolo najviac ľudí, aby stále existoval kolobeh života a smrti. Bez smrti by nebol život a bez života smrť. Tým, že otáčame kolesom smrti môže napredovať a točiť sa koleso života. Teda zo smrti vyrastie nový život, ktorý zosilnie a vstane z popola. Ustanovujem tento prvý základ Základ smrti pre každú rasu v nekonečnej prázdnote zvanej vesmír. Takto hovoril ten, čo sedí na ostatnými a tak sa aj stalo. A dnes je ten deň kedy postávajú masy a kráčajú naproti samotnej smrti, ktorá sa po vojne zmení na život dávajúcu bytosť a koleso života a smeti sa dalo do pohybu. Pomalým krokom prišiel a dal sa do cela nastúpených. Hlasom ani lev zareval: ,,Do pohybu!" a jedným krokom všetci sa vydali smerom ku susednej krajine. Šľachtici bok po boku s roľníkmi pochodom šli a Boh chaosu sa len smial. Chychotal sa zo svojho diela krvavých výjavov vojenskej vravy, ktorá zavedie svet raz a znova do záhuby, a nakoniec si ľudia začnú vážiť život a čas, ktorý im bol daný od toho, čo sedí nad ostatnými a pomaly sa prizerá a je šťastný, pretože plní jeho vôľa. Môže spokojne odvrátiť zrak a nazrieť aj na ostatné svety, ktoré sú spojené tým, že im bol daný život jeho dychom. Otcovia odhadzujú svoje deti preč, aby sa im neplietli pod nohy. Je počuť len nárek detí, ktoré chcú odvrátiť nevyhnutné, ale príkazom sa nedá odolať a musia sa splniť za každú cenu. Matky sa ich snažia zadržať, ale márne. Niekde to vyvrcholí až k prelievaniu detskej krvi. Otcovia ani nemrknú okom, pretože v mysli je jediný cieľ a žiaden človek ich nezastaví, už ani vlastné deti. Dážď pomaly začína umývať cestu pred nimi a prvý prekračuje brány mesta. Stále jednotným krokom ich poháňa dopredu. Už viac nie sú ľudia, sú to len panáčiky na veľkej šachovnici, ktorú nastavil on, Pán chaosu, ktorý sídli pri ostatných svojho druhu a nestará sa o súcit lebo ten by mu len bránil k vykonaniu toho k čomu bol predurčený a jeho pánom stvorený. Znetvorená ohavnosť, ktorá plní vznešený cieľ, ktorý mu zadal ten, čo ho stvoril a sedí po boku svojich bratov a sestier nevediac o ich existencii. Nepobozkaný vedomosťami len konajúc svoju povinnosť, ktorú mu zadal ten najvyšší medzi nimi, ich stvoriteľ a budovateľ všetkého. Sedí a prizerá sa, ako jeho panáčiky kráčajú a neuvedomuje si dobro ani zlo svojich činov, pretože dobro a zlo sú veci, ktoré si vytvorili my sami, aby sme sa ochránili. V základe sú ale ľudia zvery, ktoré vyčkávajú v tme a čakajú kedy môžu odhaliť svoju pravú tvár. Preto tu je On, ten čo ukazuje pravú podstatu bytia a tou je smrť. Smrť, ktorá si nevyberá medzi dobrým a zlým, bohatým a chudobným. Bolo tomu pár rokov kedy som spoza okna pozeral na monštrum, ktoré vábilo ľudí do svojej siete. Teraz vzduch nasiaknutý krvov pomaly preniká medzi ulicami. Z každého domu a zámku sa ozýva plač ľudí, ktorí prišli o niekoho a on, ten čo sám vytvára vojnu, aby bol mier. Ten, čo prináša smrť, aby mohol zasiať život kráča prázdnymi ulicami miest, aby videl či jeho cieľ bol splnený. Rozťahuje svoje krídla, aby vyletel na oblohu, z ktorej zostúpil a zasadol po boku svojich bratov a sestier. A takto ako sedím, zanechávam toto svedectvo pre ďalšie generácie. Svedectvo, ktoré ukazuje bezvýznamnosť týchto činov nekonečnej podstaty ľudského bytia, ktorou je smrť, pretože ako sa rozkvitne život zas sa postaví medzi masy ľudí a bude kričať po krvi a vojne. Pomaly zahalí myseľ každému, ktorý aspoň trocha priahne po krvi. Ukáže na miesta plné života a nemilosrdne rozseká korene života tak, ako bolo tomu predo mnou ako je tomu teraz a ako tomu bude aj naďalej až do konca kedy sa ten čo sedí nad ostatnými nerozhodne, že je to zbytočné a nevydýchne naposledy. Dovtedy sa budú viesť nezmyselné vojny bez účelu, ktoré sú prekrývané klamstvami o potrebe a o nároku na oblasť. Bojte sa kedy on ....... ukáže svoje pazúry a jeho oko sa znova otvorí.