M Á J

E M Ó C I A - L Á S K A

Kým Lehoi v tú noc nemohol spať, nakoľko mal o čom premýšľať, Morea sa ponorila do spánku o čosi rýchlejšie než zvyčajne.

Sen ju nechal na nezvyčajnom mieste v nezvyčajnom čase. Spoznávala to miesto. Stála na lesnej cestičke, ponad hlavu sa jej dvíhali koruny stromov plné listov červenších než jej vlastná krv. Bola tu už toľkokrát... Nemusela ani dvíhať zrak. Spôsob, akým sa jej konáre prepletali nad hlavou mala hlboko vrytý v pamäti.

Vedela, kam cesta vedie. V hlave sa jej zjavil obraz lúky, ktorá bola plná kvetov rovnakej farby ako listy nad jej hlavou.

Nevedela, prečo sa tam ocitla. Prečo práve teraz. Červená jej pripomínala nejasné pocity, ktoré v jej vnútri vzbudzoval Lehoi. Nebola si istá, či mala práve na toto náladu.

Otočila sa, len aby zbadala rovnakú cestičku, od ktorej sa odvrátila. Prisahala by, že dokonca aj listy viseli zo stromov v tom istom sklone. Zamračila sa. Obzrela sa cez plece, no ani to nepomohlo. Znovu sa postavila čelom k prvej cestičke.

Bez jediného pohľadu dozadu začala cúvať. Aj to len preto, aby zistila, že sa vôbec nevzďaľuje. Skúsila sa pohnúť doľava. Cestička sa však pohla spolu s ňou. Doprava to isté. Keď vyvrátila hlavu dohora, mala pocit, akoby sa aj listy v jemnom vánku sformovali do tvaru cesty, ktorú mala pred sebou.

„Fajn," povedala. Zložila si ruky na hrudi, dupotajúc si to namierila k lúke. Zazdalo sa jej, akoby z korún hlboko v červenom lese začula smiech. „Ako keby som to robila dobrovoľne," zamrmlala si popod nos. Pokrútila hlavou.

Aj tak však pokračovala.

Keď jej nohy vkĺzli do karmínových kvetov, pozrela na nebo. Rovnako červené oblaky bez pohnutia stáli. Čakali.

Čakala teda aj ona.

Prestávalo sa jej to páčiť. Bola na tejto lúke v snoch aj v skutočnom svete snáď tisíckrát. Len raz malo červenú farbu aj nebo s mrakmi.

Ach, keby vedela, možno by sa pokúsila zobudiť.

Alebo by sa otočila a, ktovie, aj pokus o útek by stál za to.

Popod nohy sa jej preplazil červený had, ona však už bežala ku pierkam poletujúcim na oblohe. Akonáhle sa jej jedno podarilo chytiť, vykĺzlo jej z ruky. Aj ďalšie.

V momente napla sluch.

Zazdalo sa jej to alebo žeby to naozaj... naozaj bol on? Natočila hlavu za zvukom. Prižmúrila oči. Odkedy slnko tak strašne pálilo? „Lehoi?"

Nebol to on. Lenže Morea to nemala ako vedieť.

Podišla bližšie. Srdce jej prudko búchalo, na tvár sa jej dral nechcený úsmev. Ešte pár krokov. Nechcela si to priznať, ale chýbal jej. Neboli spolu iba dva dni a on jej chýbal. Pousmiala sa. Ešte bližšie. A ešte.

Nenapadalo jej to často, občas však premýšľala, či náhodou... Bolo to hlúpe. Ale prečo inak by na neho myslela tak často? Prečo inak by bol on prvé, čo jej prišlo na myseľ, keď sa ráno zobúdzala?

Zrazu akoby zamrzla na mieste. „Lehoi?" skúsila to znova.

Z hranice lesa sa nevynorili svetlé vlasy ani ten jeho úškrn. Nebol to on. Nebol.

Boli to muž a žena. Muž mal ohnivé vlasy, ktoré sa mu krútili okolo krku, postavu drevorubača. Žena sa ním nechala postrkovať dopredu. Mala niečo v rukách, Moreu však viac zaujali rohy na mužovej hlave. Rohy, ktoré žena nemala. Rohy, ktoré nápadne pripomínali jelenie.

Morea presunula neistý pohľad na klbko látok v ženiných rukách.

Zalapala po dychu, keď na ňu žena pozrela. Môže ma vidieť? Ešte sa jej nestalo, že by sa ľudia na červenej lúke pozreli čo i len jej smerom. Ženine oči mali farbu fialiek a...

„Poď," lúkou sa niesol mužov hlas. Tichý. Zdalo sa jej to, alebo v ňom počula strach?

Žena prikývla, pevnejšie si privinula klbko k sebe. Pobozkala ho.

Prebehli spolu na druhú stranu.

Pár momentov po tom, ako sa stratili v ďalšom lese, z rovnakého miesta vybehli ďalší ľudia. Všetci mali na hlavách rohy. Jeden mal ryšavé vlasy a podobnú stavbu tela ako muž, ktorého videla len pred chvíľou. Ostatní boli tmavovlasí, ich tváre sa Morei zlievali dokopy. Prebehli cez lúku, stopujúc muža so ženou.

Pás, cez ktorý prebehli, ostal uhľovo čierny.

Morea sa rozbehla tak rýchlo, až si nevidela pod nohy. Ani nevedela, ako sa jej podarilo dvojicu dobehnúť.

Z malého klbka sa ozvalo tiché zamrnčanie.

Trojicu, opravila sa v duchu.

Nasledovala ich lesom.

Ocitli sa na mieste, ktoré jej pripadalo až priveľmi povedomé. Ak by nebolo celé červené, možno by...

Stále to však bol len sen.

Pierka poletovali všade okolo nej.

Kým ich rozhádzala, zabudla, o čom premýšľala.

Muž so ženou stáli oproti postave. Zakrývala ju hmla. Muž mal ruku položenú na ženinom pleci. Žena s očami ako fialky podávala klbko do hmly. Človek na druhej strane vzal bábätko do rúk.

„Bežte..." ozval sa varovný hlas spoza hmly.

A muž so ženou bežali. Za nimi bolo počuť krik oreizaki, ktorí ich nasledovali.

Morei to všetko dávalo dokonalý zmysel. Všetko.

Všetko!

Aj hlas spoza hmly bol taký... Vedela, koho to bol hlas. Vedela to. Bola si tým istá. Celý ten sen nemal nič do činenia s Lehoiom, ako si pôvodne myslela. Všetko jej to do seba zapadlo, lenže potom...

Potom sa zobudila a už nedávalo zmysel absolútne nič.

Rozlepila oči. Dívala sa priamo na ustaranú Botereinu tvár.

„Kričala som?" šepla. Zažmurkala, aby prispôsobila zrak slabému svetlu. Rozhliadla sa, okrem tváre osvetlenej lampášom položeným na zemi však veľa nevidela. Stále bola noc. Pretrela si oči, ktoré sa vo svetle sviece zdali takmer levanduľové.

Boterea prikývla. „Zase lúka?" Ruku priložila k rastúcemu bruchu.

„Hej."

„Pamätáš si niečo?"

„Asi nie... Neviem."

„To nič. Zostanem pri tebe?"

Morea pozrela na zem.

Po tráve prebehol had.

Červený had.

Morea sa zamračila, zas zažmurkala a pozrela na trávu znova. Po hadovi nebolo ani stopy. No to jej pripomenulo červené pierka a...

Boterea.

„Boterea?"

„Prosím?"

„Moji rodičia, oni vtedy... zomreli. Však?"

Boterea začala krútiť hlavou. „Neviem." Zmĺkla a Morea si myslela, že už ani neprehovorí. „Nikto to nevie."

„Ako to?" hlas sotva šepot. Slzy sa jej tisli do očí.

„Nikdy sme ich nenašli. Ani ich ani..."

„Chápem," šepla Morea, len aby ju prerušila. Nebola si však taká istá, či naozaj rozumie.

„Morea, musíš pochopiť..."

„Oni-..."

„Nie. Počúvaj. Chceli ťa zachrániť. Oni... milovali ťa."

„Nemyslíš si, že žijú, však?"

Nechcela sa pozerať na Botereine slzy.

„Je to už tak dávno..."

„Ja... som si myslela, že ma nechceli."

„To nikdy nebola pravda." Boterea sa k nej natiahla, stisla ju v silnom objatí. „Nikdy."

„Nikdy?"

„Áno."

„Sľubuješ?"

„Prisahám. Na všetko, čo je mi sväté."

Morea sa na chvíľu nezmohla na slovo. Potom sa spýtala: „Prečo... prečo ich naháňali?"

Botereine oči zahalila temnota. „Brat tvojej mamy porušil dohodu. Niekoľkokrát."

Na pár momentov sa medzi nimi roznieslo ticho.

„On... nebol v poriadku. Chceli ho nájsť a potrestať, no ukryl sa. Tvoja mama im odmietala prezradiť, kde je. Tvoj otec sa ju pred nimi snažil ochrániť."

Tie slová na Moreu dosadli s nečakanou váhou. Slzy sa jej teraz už rútili z očí, kotúľali sa jej po lícach. „Prečo si mi to nikdy nepovedala?" v hlase jej zaznela výčitka. „Prečo?"

Keď Boterea neodpovedala, mávnutím ruky ju poslala preč. Otočila sa na druhú stranu a znova si ľahla. Počula jej kroky.

Nechcela na to myslieť. Nakoniec jej nezostalo nič iné, než čakať do úsvitu.

Predtým, než začalo vychádzať slnko, zazrela pohyb. Prudko sa obrátila... no bol to len kŕdeľ červených babôčok. Nepodarilo sa jej zaspať. A aj keď nechcela, myšlienky jej celý ten čas blúdili ku mužovi so ženou. K rodičom.

A občas aj ku Lehoiovi.