Čas západov slnka
A P R Í L
E M Ó C I A - Ž I A R L I V O S Ť
„Morea?" oslovil ju v jedno popoludnie, na perách mal lišiacky úškrn. „Liezla si už niekedy na stromy?"
Keď na neho dievčina pozrela, v očiach s dúhovkami farby fialiek sa jej zalesklo. Ohnivé vlasy padali na plecia v jemných vlnkách. Parožie v poobedňajšom slnku takmer žiarilo. Lehoiovi sa na moment zazdalo, akoby bolo o čosi väčšie než naposledy. Vedel však, že to nie je pravda. Sama mu to povedala.
Prešla po ňom skúmavým pohľadom, vzápätí vyvrátila hlavu dohora. „Prečo?"
„Jelene nelezú na stromy," pokrčil plecami. Zrak upieral na parohy. Na sekundu mu napadlo, že vyzerajú takmer ako koruna.
Morea sebou trhla. Zahľadela sa mu do očí, podvihla jedno obočie. Premáhala nutkanie začať sa smiať.
„Pokiaľ dobre viem," dodal.
„Myslíš, že sa bojím výšky?"
„To som nepovedal!" bránil sa Lehoi. Na perách mu hral úsmev.
„Pýtala som sa, či si to myslíš." Ani na neho nepozrela, vyhliadla si strom s dobre rozloženými konármi a začala sa škriabať hore. Nemohla sa na neho obrátiť – aj keď by to rada spravila. „Na čo čakáš?" zvolala, keď nepočula, že by sa pohol z miesta. „Keď tam vyleziem prvá bez toho, aby si sa snažil, nebude to vôbec zábava."
Zdola začula jeho smiech.
Nechcela sa pozastavovať nad tým, ako jej pri tom zvuku poskočilo srdce.
„Dostanem bozk, ak ťa predbehnem?" opýtal sa bez rozmyslu. Vzápätí si prišiel hlúpo, no už to nemohol vziať späť.
„Nie," zasmiala sa Morea, zastrčila si vlasy za ucho. Takmer spadla z konára, na ktorom práve stála. Obrátila sa na neho a vyplazila mu jazyk...
Presne kvôli podobným chvíľam Moreu prekvapilo, keď sa Lehoi zrazu začal správať inak.
Celý čas sa pokúšala prísť na to, čo sa deje.
Nebolo to v úsmevoch či slovách, pretože tie boli stále rovnaké. Mal to v očiach. V očiach, v ktorých predtým blčali plamienky radosti aj nedbalosti, sa občas odrazil akýsi chlad.
V pohľadoch, kde ešte pred pár dňami čítala veci, ktoré by sa neodvážila vysloviť nahlas, cítila odmeranosť. Nebolo to tam vždy... No bolo to tam.
Nebol to hnev. Bolo to čosi iné, čosi, čo ich maličkými krôčikmi, opatrne, aby nezakoplo, rozdeľovalo a odsúvalo od seba.
Morea si nebola istá, čo to bolo.
Jeho kĺzavé pohyby akoby stratili zo svojho čara.
„Čo sa deje?" chcela vedieť v jeden deň.
Prechádzali po rušnej lesnej ceste. Všade okolo nich sa premávali vyššie či nižšie ženy, muži aj deti, vo všakovakých šatách, od odevov z lístia, aké mala v obľube aj Morea, cez jemnú látku a hrubé tuniky, až po kôry stromov pozošívané dokopy. Niektorým na hlavách majestátne trónili zvieracie rohy všetkých možných veľkostí a tvarov. Lehoi videl baranie, niekoľko kozích, zo dvaja mali kamzičie, muflonie, či kravské. Ostatné ani len nedokázal pomenovať.
Morea si všimla, ako po ľuďoch prechádza očami. Čakala na odpoveď. Nemienila sa len tak vzdať.
Lehoi akoby sa na sekundu zastavil. Zatajil dych. Oči sa mu rozšírili.
Morea sa pokúsila vypátrať smer jeho pohľadu, avšak márne. Lehoi sa už dávno díval niekam inam.
Na moment dokonca pozrel aj na ňu. „Nič," usmial sa.
Naďalej si ho premeriavala. Znova to boli oči, ktoré ho prezradili.
Uhol pohľadom.
A ona... Spomenula si na všetko, čo v spoločné poobedia robievali. Liezli po stromoch, utekali popri rieke, ktorá viedla z jej lesa až do mesta, kde Lehoi trávil väčšinu svojich dní. Niekedy mu ukázala lesné čary. Dotýkala sa kvetov a tie začali kvitnúť, uzdravila strom, aby pri najbližšej búrke nespadol.
On ju prepašoval do hradnej kuchyne a spolu kradli koláče. Tie potom do seba, chichotajúc sa, tlačili, schovaní v uličkách pre služobníctvo.
Niektoré večery, kedy bolo obzvlášť chladno, si založili na lúke oheň. Pri mihotavom svetle plameňov sa rozprávali o každej veci, ktorá im prišla na um.
Raz jej dokonca Lehoi doniesol ruže. Netušila, kde ich zobral, no páčili sa jej. Boli oranžové, podobne ako oheň. Podobne ako slnko tesne predtým, než zapadne za horizont. Pamätala si, ako ich uložila do zeme. Pomohla korienkom, aby vyrástli zo stoniek.
Pre ňu to boli šťastné spomienky, rovnaké, aké mala snáď len s Anaiom. A Botereou.
Lenže... Čo ak to Lehoi vnímal inak?
Na každý strom vyliezla vždy rýchlejšie než on na vedľajší v podobnej výške. Dokonca aj vtedy, keď mu nechala chvíľku náskok. Pri rieke ho vždy predbehla. Aj koláčov pojedla najviac. Nikdy by jej však ani len nenapadlo, že sa s ňou snaží udržať tempo. Myslela si, že sa bavia. Obaja.
Myslela si...
Pokrútila hlavou.
Vyrástla v lesoch. Mala sa snáď tváriť, akoby nič z toho nevedela? Akoby v ničom z toho nebola lepšia? Tie myšlienky ju nútili mračiť sa.
A moje čary to nezlepšujú, pomyslela si. Ale veď predsa by... Určite nie.
Alebo áno?
Ak nič iné, aspoň by to vysvetľovalo všetky tie emócie, ktoré sa mu zrkadlili v očiach. Všetky, ktoré nedokázala rozlúštiť.
Zaumienila si, že sa ho na to musí opýtať.
Lenže Lehoi v nasledujúci deň neprišiel.
Čakala na neho. Najprv prešlo len pár momentov, potom sa začalo ochladzovať. Morea pohľadom odbehla ku slnku. Chystalo sa dotknúť vrcholkov niekoľkých skalnatých hôr v diaľke. Keď prišla, bolo len v polovici svojej púte po oblohe.
Vedela, že o chvíľu sa ochladí a jej bude v šatách z jesenného lístia chladno. Nechcela míňať vzácnu energiu na vyčarovanie tepla.
Posledný raz pozrela smerom, z ktorého Lehoi zvykol prichádzať. Potom sa zahľadela pod nohy, predstavila si jeho topánky z kože oproti svojim.
Privrela oči. Nesmela dovoliť svojej mysli, aby ju príliš zamestnala spomienkou na jeho smiech. Pokrútiac hlavou, otočila sa na odchod. Vedela, že sa už neukáže.
Na ďalší deň prišla znova. Tušila, že aj dnes strávi chvíle osamote, v márnom čakaní. Vydala sa na ich miesto.
Jej predtucha bola oprávnená.
Slnko sa aj dnes dotklo hôr bez toho, aby sa syn vládcu Elesa ukázal.
Morea si povzdychla.
Nevediac, čo si o tom myslieť, vrátila sa späť do lesa.
A Lehoi... ten sa medzitým pokúšal vyriešiť svoj malý problém. Mysleli ste si, že v tom určite bude niečo iné, čo? Veď Lehoi predsa nemôže na Moreu žiarliť. To sa predsa na chlapcov nepatrí. Ach, keby len dokázal papier zaznamenať, ako sa teraz chechcem. Čo by som len za to dala!
Ale späť k príbehu.
Keď sme boli mladí... Och, ale čo to vravím. Odpusťte.
Lehoi bol v tom čase... Nechápte ma zle. Vždy, vždy bol dobrým človekom, možno dokonca jedným z najlepších, akých Morea poznala. No aj on mal svoje chyby. Ako každý.
Potlačil osteň závisti, ktorý sa mu pri spomienke na Moreu zaryl do duše. Spolu s tým však potlačil aj všetky ostatné emócie, ktoré k nej prechovával. Možno to nebolo najsprávnejšie riešenie. Ktovie.
V ten deň za ňou nešiel. Prechádzal sa chladnými kamennými chodbami otcovho hradu. Zo všadiaľ sálajúcu neprívetivosť nezmiernili ani koberce a tapisérie všetkých možných farieb naukladané na zemi a dekorujúce steny. Navyše, všetky mu pripomínali jeho nebohú matku, ktorá ich tak zbožňovala.
V momente ako na hrad padla tma, svoje rozhodnutie oľutoval. Sadol si na drevenú lavicu vo svojej komnate. Hľadel na oheň. V očiach farby hliny po jarnom daždi sa mu zračila prázdnota.
Bol si istý, že jeho matka by mu poradila. Predstavil si ju, ako sa na ňom smeje a krúti hlavou. „Ach, tá tvoja nerozvážnosť!" povedala by.
Zahnal myšlienky na ňu. Na nich obe...
Na ďalší deň mu prišla návšteva.
Muž mal na hlave parožie, podobné ako mala Morea. Čierne vlasy mu ladili s kabátom tmavším než noc, topánky s komplikovaným šnurovaním siahali do polky lýtok. Bol vysoký, avšak nie oveľa vyšší od neho.
Lehoi zbledol, keď ho zbadal v záhradách. Posol mu neprezradil dôvod, pre ktorý za ním tento muž prišiel.
Muž sa uklonil aj napriek tomu, že mal v očiach neprítomný pohľad.
Lehoi úklon neopätoval. Pre nejaký dôvod si zase spomenul na matku, napoly ho karhajúc, napoly sa smejúc so slovami: „Dobre si to pamätám, aj ja som bola mladá. Máš pocit, že vládneš svojmu svetu, no nedbáš ani len na slušnosť."
Ach, myslíte si, že sa nedá všetko zhodiť na našu mladícku nerozvážnosť? Nuž teda, ako poviete. Ale, dovoľte mi opýtať sa... Vy ste vari neboli mladí?
Máme všetko právo zhadzovať veci na mladosť.
Lehoi si muža prezeral. S prižmúrenými očami, ruky zopäté za chrbtom, ako to toľkoráz videl u otca. Vyhnal z hlavy myšlienky na Moreu. Nestihne za ňou prísť.
„Vedeli ste, že tejto krajine sa zvykne u nás hovoriť ako o krajine, kde končí dúha?" prehovoril muž. Hlas mal posadený hlboko, rozprával však jemne. Možno až prijemne.
Lehoi sa zamračil. Nerozumel mužovým slovám a už vôbec nerozumel jeho návšteve. Jeho slovám nevenoval pozornosť. „Prezraďte mi..." Na chvíľu sa odmlčal. Túžil sa muža spýtať, prečo prišiel. Vedel však, že by sa najprv mal opýtať na jeho meno. Nielen kvôli slušnosti.
Spýtavo naňho pozrel.
„Forthlord."
„Prezraďte mi, Forthlord... prečo ste za mnou prišli?"
„Mám pre vás správu."
Lehoi čakal. Čakal dostatočne dlhú dobu na to, aby si Forthlord uvedomil, že očakáva dodatok. Mal si to uvedomiť. Lehoiovi sa to ani v najmenšom nepáčilo.
Ak sa totiž na to Forthlorda spýta, dominantnosť neznámeho muža v rozhovore bude očividná. Lehoi prižmúril oči. Uvedomoval si, že jeho otec by toto nikdy nedovolil. Dávaj si pozor, prízvukoval mu. Jemu, rovnako ako jeho sestrám. Na koho? pýtal sa Lehoi, keď bol mladší. Na ľudí.
Na druhej strane, mohli by tam takto stáť aj celý deň.
Kto koná, ten má.
„Ktože ma poctil tým, že mi po vás posiela správu?" Dúfal, že do hlasu vložil dostatok sarkazmu a pohŕdania. Nedokázal sa zmieriť s tým, že tento neznámy muž si dovolil...
„Môj pán si neželá, aby ste poznali jeho meno," povedal Forthlord na rovinu.
Lehoi sa musel zasmiať. „Strieľate si zo mňa?"
„Nie."
„Nie, pane," opravil ho Lehoi. Sotva potlačil nutkanie prevrátiť očami.
„Prosím?" mužovi sa po prvý raz za celý rozhovor v tvári zračil zmätok.
Výborne, pomyslel si Lehoi. Uškrnul sa. „Forthlord, všetko okolo teba patrí môjmu otcovi. Pôjda, na ktorej stojíš, záhrady, v ktorých sme, stromy, ktoré nám robia tieň, hrad a mesto pred ním, dokonca aj vzduch, ktorý dýchaš. Všetko patrí vládcovi Elesovi. Všetci patríme vládcovi Elesovi. Aj ty, už len tým, že si vstúpil na jeho pôdu." Pozeral na neho. Neuhol pohľadom a hlas sa snažil mať dostatočne chladný, aby zakryl fakt, že ruky za chrbtom sa mu chveli. „Ja som z krvi vládcu Elesa. Ako jeho právoplatný potomok a dedič vyžadujem. Tvoj. Rešpekt."
Muž na neho chvíľku len pozeral. „Mám pre vás správu. Pane."
Lehoi zaťal sánku. „A? Neplytvaj mojím časom."
„Isteže, pane," muž na moment zmĺkol, vzápätí si odkašľal. „Môj pán si želá, aby ste sa okamžite prestali stýkať s istým dievčaťom." Forthlord sa mu zadíval do očí. Mal v nich akýsi chladný triumf. Predošlá irónia sa kamsi stratila. „Volá sa Morea. Jej meno by vám malo byť dobre známe."
„A to už prečo?" Hnev sa na jeho hlase odzrkadlil menej, než čakal. Vzápätí si vynadal. Možno ak by popieral, že Moreu pozná...
„Môj pán," Forthlordovi šklblo kútikom úst, „si to neželá. Dokáže byť veľmi žiarlivý."
Lehoi premýšľal, čo má s týmto všetkým spoločné Morea. Prečo práve ona? Pohľadom skočil na parožie na mužovej hlave a zase späť.
Prestávalo sa mu to páčiť.
Možno niekto z jej rodiny.
V hlave mu skrsol nápad, akokoľvek bol bizarný a hlúpy. Na tvári mu zasvietil obrovský úškrn.
„Ak si tvoj pán želá, Forthlord, môže ma vyzvať na súboj. Nemusí mi posielať lístky po nejakých primitívnych poslíčkoch."
„Isteže," prikývol muž, do očí sa mu vrátil ten neprítomný pohľad. Urážka preplávala okolo neho. „Môj pán..." na sekundu akoby nevedel, čo chcel povedať. „Môj pán si nepotrebuje nič dokazovať." Premeral si Lehoia od hlavy po päty. „Ešte k tomu s niekým takým, ako ste vy. Pane."
Lehoi sa nezmohol na slovo. Hnev mu strieľal z očí viac než blesky za silnej búrky
„Dúfam, že sme si rozumeli. Nechoďte za Moreou. Urobte sám sebe láskavosť. Nech nemusíme vaše pozostatky zbierať po lese." Hlas mu prešiel do šepotu, v očiach tmavých ako dno jazera mu zaiskrilo. „Ale ak by ste za ňou predsa len prišli... a my sa dozvieme, či ste tam boli, o to nemajte obavy..." na moment sa odmlčal. „Ak by ste za ňou predsa len prišli, utekajte." Uškrnul sa. „Možno ju ušetríte."
„Isteže," prikývol Lehoi, ovládajúc sa. „Ešte niečo?"
„Nie."
„V tom prípade odíď. Nie si tu viac vítaný."
Muž na neho posledný raz pozrel, z očí mu šľahali plamene. Potom sa otočil a zmizol. Doslova. Vošiel medzi porast stromov a zrazu po ňom nebolo ani stopy.
Lehoi za ním ešte chvíľku pozeral. Potom sa otočil. Cestou späť do svojej izby, za prítomnosti kobercov a tapisérií, ktoré mu až príliš pripomínali jeho matku premýšľal, ako jednoducho človek dokáže skĺznuť k závisti.
Ani poriadne nevedel ako, uvedomil si...
Nasledujúci deň za ňou šiel hneď ráno.
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top