F E B R U Á R

E M Ó C I A   -   Z M Ä T E N I E

Ak by sa to totiž prekvapením skončilo, mali by sme menej problémov... ale to už trochu predbieham. A nikto predsa nemá rád rozprávačov, ktorí priveľmi predbiehajú, všakže?

Morea mala dosť dlhý čas pocit, akoby sa vznášala na obláčiku, akoby jej vnútro lietalo kdesi vysoko nad ňou, podobne ako vtáctvo všetkých druhov a farieb. Podobný pocit, aký opisovali v toľkých príbehoch a legendách, ktoré poznala od Anaia, ľudia schopní premeniť sa na orly či jastraby. Podobný, aký opisovali aj iní ľudia v iných legendách... pri iných príležitostiach.

Nerozumela tomu pocitu. Tej divej, drsnej a predsa jemnej emócii, ktorá sa jej hrala v hrudi, v žalúdku, v mysli.

Dokonca aj niekoľko dní po stretnutí s Lehoiom, synom Elesovým, emócia neodchádzala.

„Morea," oslovila ju žena s majestátnym parožím, tisíckrát krajším a tri razy takým veľkým, aké mala na svojej hlave dievčina s vlasmi farby ohňa.

Morea na ňu spýtavo pozrela, v očiach sa jej zrkadlila zmes emócií.

„Cítim v tebe nepokoj." S tými slovami sa čistinkou, na ktorej stáli, prehnal vietor.

Žeby naozaj...? Pomyslela si Morea. Vzápätí však len pokrčila plecami. Odvrátila pohľad do korún zelených stromov. Cítila, ako nimi prúdi život, pod pokožkou jej pulzoval dupot jeleních kopýt ďaleko na okraji lesa.

Žena na ňu upierala múdry pohľad očí s dúhovkami rovnako tmavými ako zem, na ktorej stáli. Jednou rukou si držala brucho, druhú mala vedľa seba. Premýšľala, ako sa jej dotknúť bez toho, aby ju vystrašila. Ľahko by mohla zistiť, čo dievčaťu blúdi v mysli. Chcela však, aby na to prišla sama. Chcela, aby jej dievčina povedala, kam zablúdili víry jej myšlienok.

Morea si povzdychla. Naozaj tam bol aj akýsi nepokoj, ktorý sa jej prevaľoval v duši. V tele. Odmietala si pripustiť, že ho spôsobil len jeden chlapec. Automaticky tomu pripisovala niečo viac.

„Asi som sa len..." znova prešla pohľadom pomedzi stromy, pokrčila plecami. Chvíľku hľadala slová. „Stratila. Neviem."

Boterea uprela pohľad kamsi preč, znova sa rukou neisto dotkla brucha, ktoré sa už pár dní dozadu začalo vydúvať. Pristúpila o čosi bližšie k dievčaťu s ohnivými vlasmi.

Cítila to tiež.

Nielen z Morey totiž dnes vyžaroval nepokoj. Možno až akýsi chaos či... zmätok. Aj tak by sa to dalo nazvať. Vychádzalo to z viacerých ľudí, ktorých stretala.

„Posledné dni," odvážila sa Morea prehovoriť, „mám pocit, akoby sme stáli na prahu niečoho... nového." Keď vyslovila svoje obavy, čudesné pocity zvierajúce jej vnútro nepoľavili. Stiahli sa ešte viac, akoby náročky. Akoby len chceli potvrdiť neistotu a zmätok v nej.

Morea čakala od svojej spoločníčky nejakú múdrosť. Okrem toho, že žena vedľa nej bola najmocnejšia žijúca bytosť široko ďaleko, bola tiež známa svojimi správne načasovanými slovami. Tentoraz však ostala ticho.

Premýšľala.

Vlasy, ktoré v dennom svetle pôsobili takmer čierne, sa jej vlnili v jemnom vetre pri tvári.

„Máš pravdu," prikývla Boterea po dlhých minútach ticha. „Čosi naozaj vyčkáva za prahom našich domovov..." Zmätok a neistota zabodli svoje tŕne aj do jej srdca. Podarilo sa jej ich odohnať. Aspoň čiastočne.

Morea mlčala.

„Nedaj," čiernovláska na ňu pozrela, „nedopusť, aby ťa to ovládlo."

„Dobre," šepla.

Chvíľu, kratšiu než mávnutie motýlích krídel, si obe hľadeli do očí. Najmocnejšia žena v okolí, asi aj v celom svete a dievča, ktorej osud bol odjakživa neistý, ktorej osud sa spájal so zmätkom a nepokojom týchto čias a ktorej osud...

Ale to už zase predbieham. Och, aké len nepokojné boli tieto časy! Ale to sa zase raz opakujem. Pochybujem, že vy, ľudia, máte radi, keď sa niekto opakuje.

Tento rozhovor Morei vôbec nepomohol, aby sa cítila menej zmätená.

Aj napriek tomu však neprestala vyzerať mladého chlapca od vládcu Elesa na každom kroku. Možno až príliš často vykúkala z lesa, zo všetkých jeho okrajov, možno až príliš často sa túlala v korunách stromov, dúfajúc, že Lehoia uvidí aspoň z diaľky.

Možno až príliš často chodila s Anaiom na prechádzky na jeho obľúbenú lúku. Vždy, keď sa jeleň v pokoji pásol, obzerala sa v nádeji, že kdesi zase zazrie chlapca s blonďavými, takmer až zlatými vlasmi.

Deň čo deň sa však vracala do svojho domova v lese čoraz viac sklamaná, s čoraz väčším nepokojom, ktorý si niesla v duši.

Až po ďalších dňoch s trpkosťou po boku začínala uvažovať, že zmätok a nepokoj v nej možno naozaj zapríčinil ten čudesný chlapec, Lehoi, ktorého meno sa jej tak dobre držalo na jazyku. Bola si takmer istá, že to nezistí, dokiaľ ho už nikdy neuvidí. A situácia teda nevyzerala veľmi nádejne.

Lenže...

O predtuche, ktorú potlačila do úzadia mala Morea nič iné než absolútnu pravdu.