Dnes trošku dlhšia kapitola. Verím, že sa vám bude páčiť, lebo dej sa už pomaly rozbieha. Ďakujem za predošlé vote ☆

Sebastián sa dotkol jej vlasov a hľadal jednu vec. Keď ju našiel, tak sa Victorii, ktorá hlboko dýchala, pozrel do očí. ,,Chcel by som vidieť vašu tvár, lady Victoria. Nič iné nežiadam. Nedotknem sa vás, až kým si nezískam vaše srdce a kým to vy sama nebudete chcieť."

Sebastián nečakal na povolenie a rozopol závoj. No Victoria bola rýchlejšia a zachytila si závoj rukami. ,,Čo to robíte?" Victoria otočila tvár a snažila si znova zapnúť závoj, ale Sebastián jej v tom bránil svojimi rukami.

,,Dajte mi pokoj! Nestačí vám, že som si vás musela vziať! Ešte chcete vidieť k tomu moju tvár." Skričala na Sebastiána Victoria.

Sebastián ostal zarazený. ,,Ako, že ste si ma museli vziať? Mali ste sa slobodne rozhodnúť, či si ma vezmete alebo nie. Tak sme sa dohodli s vaším otcom. Potom som od vášho otca dostal list, v ktorom sa písalo, že ste zmenili rozhodnutie. Nikdy by som vás nenútil do toho, čo by ste sama nechcela!"

Victoria začala krútiť hlavou. ,,A to vám mám veriť? Nič vám neverím! Šli ste si za svojím. Ste jeden sebecký a arogantný človek. K tomu ste ešte aj majetnícky, lebo ste si ma prisvojili ako nejakú vec."

Victorii sa ku konci zlomil hlas a slzy jej kotúľali samé. Znova jej zmáčali jej závoj. Sebastián ostal ranený a bolelo ho z toho srdce. A tak pekne chcel začať ich manželstvo. Nenachádzal vôbec vhodné slová na to, čo počul a čo videl. Hlavne nechcel vidieť svoju manželku plakať a dnes ju už videl druhýkrát. Tak rád by ju objal a utešil, ale odvahu na to nenabral. Nechcel ju ešte viac raniť.

Keď Sebastián nič nehovoril, tak sa Victoria rozhodla. Nemá čo stratiť, je aj tak stratená. Nemá už nič, nemá už ani seba. Svoje ruky nasmerovala dozadu za hlavu a zachytila zapínanie. Sebastián hneď ruky pustil, aby si závoj mohla zapnúť. No Victoria urobila presný opak. Závoj zhodila a odkryla pred Sebastiánom svoju tvár. Priamo sa na neho zadívala.

Takýmto štýlom určite Sebastián nechcel odhaliť tvár svojej manželky. Navyše vidieť tvár zmáčanú slzami?! Potom isto netúžil. Aj napriek tým slzám na tvári nevidel žiadnu nedokonalosť. Nemala žiadne jazvy, či zničený nos. Bola to nádherne smutná tvár. V hlave sa mu prehrávalo len jedno slovo a veta. Prečo? Prečo nosí ten závoj? No bolesť vlastného srdca prehlušovala všetky myšlienky. Slzy jeho manželky sa mu vbíjali do srdca ako ostne ruží a po tvári sa mu skotúľali slzy.

,,Ste nádherná. Nerozumiem prečo svoju krásnu tvár schovávate." Victoria nič nepovedala, len na neho nemo hľadela a slzy nedokázala skryť. Sebastiánovi zvieralo celé vnútro. Táto žena je presvedčená o niečom, čo neurobil. Tak mu krivdí. Jeho pozornosť stále upútavali jej slzy.

,,Toto som z vás urobil?" Sebastián zdvihol svoju ruku a prstom zotrel slzy z Victoriinej tvári.

Victoria na neho hneď zaútočila. ,,Už sa ma nikdy nedotýkajte! Nenávidím vás, nechcem vás vidieť! Hneď ste využili to, že som k vám bola milá a úprimná. Využili ste, že som sa pred vami otvorila a hneď ste požiadali o moju ruku. Nenávidím túto vašu faloš, nechcem počuť vaše slová útechy. Nikdy vám nebudem veriť a patriť vám! Na to zabudnite. Keby som tu teraz nebola, tak by som neplakala a za to môžem vďačiť práve vám! Takže odpoveď na vašu otázku poznáte. A teraz odíďte z tejto izby prosím!" Hovorila Victoria už mĺkvym hlasom potláčajúcim hnev.

Sebastián sa postavil a zotrel si slzy. Keby sa tak ľahko dalo zotrieť ubolené srdce. ,,Veľmi mi krivdíte lady Victoria. Nebudem sa obhajovať a chváliť sa, ale nie som taký, aký si myslíte. No nechám vás na pokoji, lebo dnes ste boli pod tlakom mnohých emócii. No poviem vám ešte jediné. Keby ste nebola odišla z Londýna, tak sme mohli tomuto zabrániť. Chcel som sa s vami pozhovárať, lebo som neuveril tomu, že ste zmenili svoje rozhodnutie. Sám seba som len klamal a teraz ľutujem, že som nepočúval svoje vnútorné pocity. No vy ste tomu mohli zabrániť a napísať mi list. No teraz už je neskoro sa o tom zhovárať. Už ste moja manželka a nič na to nezmenia ani vaše slzy. Dobrú noc lady Victoria."

Dohovoril a odišiel z izby. Victoria si ľahla do postele. Už premýšľala o tom, čo môže zmeniť, aby manželmi už neboli. Je mnoho spôsobov, ale všetky boli proti jej vôli. No spomenula si na slová svojej sesternice, že ona môže mať v rukách svoje manželstvo. Musí nabrať sily a vytvoriť si svoju vlastnú budúcnosť sama a keď si ju Sebastián nebude všímať a ani sa jej nedotkne, tak sa nemusí zmeniť nič v jej živote. Len to, že má iné priezvisko a aj iné bydlisko. V návale sĺz pomerne rýchlo zaspala.

Sebastián tak ľahko nezaspal. Vôbec nespal. Sedel v kresle vo svojej izbe a premýšľal, čo zlé urobil. Ako sa mohol zamotať do takejto špinavej hry? No vedel jedno, Victorii nič nevysvetlí. Je príliš ranená. Má pred sebou ťažký boj a bude musieť byť veľmi trpezlivý. No obáva sa, že nebude schopný ho vyhrať, keďže Victoria ho nenávidí a nechce ho vidieť. Spomínal si ako bol oporou Albertovi a čo mu nahováral. No teraz bol on sám. Nemal pri sebe nikoho.

~~~

Sebastián bol rád, že už konečne vyšlo slnko. Posledné týždne bol zvyknutý na urážky od dám, zbytočné otázky ľudí s titulom či bez. Netrápil sa pre ne, vyhodil ich z hlavy, ale urážky jeho manželky ho hlboko ranili a aj po toľkých hodinách sa cítil zle. Obliekol sa a zišiel na raňajky.

Victorii pomohla jej komorná zbaviť sa šiat a obliekla si niečo oveľa pohodlnejšie a príjemnejšie. Cítila zmenu, keď sa pozrela na seba do zrkadla. Nemala na sebe závoj. Doma ho nenosila, len keď prišiel niekto cudzí. No teraz doma nebola a je tu niekto cudzí. Má si ho dať alebo si ho nemá dať? Keďže nebola doma, tak si ho znova nasadila. Svoju komornú požiadala o raňajky do izby, aj keď na ne chuť nemala. Dnes mala v pláne si prezrieť dom a ísť sa prejsť po parku. Dúfala, že jej plán vyjde.

Sebastián márne očakával svoju manželku na raňajkách. Nechcel ju do ničoho nútiť alebo na ňu naliehať, tak sa naraňajkoval a prečítal si v pokoji noviny. Keď ani po toľkej chvíli nezišla jeho manželka ani do salóna, tak sa vybral on sám za ňou.

Sebastián zaklopal na dvere a vošiel. ,,To nečakáte ani na povolenie vstúpiť? Čo tu robíte?" Hneď zaútočila na Sebastiána.

,,Nie nečakám a ani nebudem. Povolenie by som nedostal tak či tak. Nechcete ma vidieť, ale ja vás áno. Keďže ste sa už najedli, tak by som vám rád ukázal dom a potom, keď sa spolu naobedujeme, tak by sme mohli ísť na vychádzku do parku. Dnes vyzerá byť veľmi pekne."

Sebastián sa pri rozprávaní vôbec nepozeral na Victoriu. Nemohol vidieť ten jej odpor k jeho osobe. Ruky mal za chrbtom a len hovoril. Pripadal si znovu ako komorník. Ako niekto kto sa skrýva. A mal pravdu, skrýval sa pred strachom a pred pravdou, že zlyhal. Že jeho plán bol hlúposť a možno aj zúfalý čin k tomu, aby počúvol rodičov a oženil sa. Ale prečo? Veď bol dospelý a oni samy ho poslali preč, aby bol niekým iným. Prečo má byť teraz znovu Sebastián, syn grófa?

Sebastián sa otočil, lebo bolo až pridlho ticho, kým on premýšľal. Victoria už stála.

,,Keď mi nabudúce chcete hovoriť nejaké rozkazy, tak mi aspoň pozerajte do očí. Hneď teraz zabudnite na to, že budem robiť to, čo mi poviete."

Dopovedala a pobrala sa na odchod, no Sebastián jej zachytil ruku a povedal pokojným tónom.

,,Nič z toho nebol príkaz Victoria, len pokus o nový začiatok, ale ako vidím s vami sa to nedá. Čo ten závoj, Victoria?"

Victoria si vytrhla svoju ruku zo zovretia, Sebastián ju pustil. Takže vinná som nakoniec ja? To nemôže myslieť vážne! Sám ma vyhodí z domu a ani sa nenazdá a bude to o chvíľu. Zamyslela sa.

,,Budem ho nosiť aj naďalej. Pre mňa sa nič nezmenilo." Victoria povedala a odišla z izby. A ani si neuvedomila, že Sebastián ju nenazval lady.

Sebastián si len pretrel tvár dlaňou. On sa nevzdá svojho plánu, ktorý ma na dnešný deň a tak sa vybral za Victoriou ukázať jej dom, či chce alebo nechce. Musí jej ukázať, že sa pre ňu niečo zmenilo. Už len to, že sa stala manželkou a on je jej manžel a nie nejaký bezcitný človek, zlodej, či dokonca vrah, aby si zaslúžil, že by sa k nemu takto správala.