Sebastián nervózne sedel v koči, ktorý smeroval do kostola svätého Juraja na Hanoverskom námestí. Oproti nemu sedel Albert s Izabellou, ktorý sa uškŕňal nad výrazom tváre Sebastiána.

,,Sebastián, ukľudni sa prosím. Myslíš, že nevidím aký si nervózny."

,,Ty si pred sobášom bol pokojný?! Nechcel som sa ešte ženiť. Nechápem prečo ma do toho nútili moji rodičia, veď som ešte pomerne mladý. Mohol som sa s Victoriou spoznať lepšie. A navyše ma celé dni sprevádzajú zlé pocity. Keby sa mi podarilo za ten čas pozhovárať s lady Victoriou. Kto odcestuje pred svadbou na návštevu na toľké dni? Niečo v mojom vnútri mi hovorí, že nemohla len tak rýchlo zmeniť svoje rozhodnutie." Povzdychol si Sebastián.

,,Sebastián, to čo cítiš je všetko v poriadku. Všetko to máš z nervozity a z toho, že robíš vo svojom živote zásadný krok. Uvidíš zajtra ťa tieto pocity prejdú. Rozhodol si sa prijať do svojho života lady Victoriu, to sa už nezmení. Z nejakého dôvodu ťa očarila a osud to zariadil tak, aby ste boli spolu. Tak ako my s Izabellou." Albert jemne chytil svoju manželku za ruku. ,,Len jedna skutočnosť to môže prerušiť." Albert sa už začínal smiať. ,,Buď lady Victoria nepríde alebo utečie spred oltára." Teraz sa už Albert smial na celý koč.

No Sebastiánovi smiešno nebolo. Normálne si to začínal aj pripúšťať. Izabella videla, že je už zle, tak buchla Alberta do hrude a pozrela sa na Sebastiána.

,,Nepočúvaj Alberta, nikto neodíde spred oltára! Albert ťa len chcel rozveseliť."

,,Uhmmm, ešte, že už sme tu." Koč zastavil a Sebastián vkročil do kostola v očakávaní toho, čo bude nasledovať. Trikrát sa nadýchol, vydýchol, aby sa upokojil. Urobil rozhodnutie a teraz nemôže očakávať, že sa niečo zmení. Rozhliadol sa, vpredu si už sadali jeho rodičia. Jeho otec ho ešte potľapol po ramene. Sebastián sa následne postavil pred oltár a očakával kedy vstúpi do uličky jeho nastávajúca.

~~~

Victoriu pomaly obliekli do jej nádhernej svadobnej róby. Hore jej šaty obopínali jej nádherné krivky, kým dole sa rozširovali do širokej sukne, ktorá bola pokrytá nádhernou čipkou, akú mala presne na rukách. Aj keď sa vydáva, tak na tvár si dala tvarový závoj a k tomu ešte aj svadobný závoj. Keď už bola upravená, tvár mala zahalenú a videla sa v zrkadle, tak sa nespoznala. Už to nebolo to dievča. Bola to dospelá žena, ktorá už musela dospieť dávno. No vnútri cítila ako za posledné dni zostarla. Musela uznať, že ešte ani v jedných šatách nevyzerala tak nádherne a to jej trhalo srdce. Tiché slzy, ktoré sa jej vydrali na povrch jej zmáčali tvárový závoj, ktorého sa jej slzy chceli zbaviť a odstrániť ho.

Už bol čas. Z izby ju vzali rodičia, ktorí jej hovorili aká je nádherná, lenže ona toto počuť nepotrebovala. Keď vystúpili z koča, tak k nej pristúpil William.
,,Victoria, snaž sa upokojiť a buď trocha veselšia. Aj keď ti nie je vidieť teraz do tváre, tak je z teba cítiť tvoje emócie. Budú na teba pozerať všetci. Viem, že je to pre teba ťažké, ale tak isto viem, že to dokážeš." William sa usmial na sestru, nadvihol jej závoj a pohladil ju po líci. Podal jej kyticu. Potom vkráčali do kostola a Victoria čakala na známu melódiu. Pod šatami sa jej triasli kolená, no bola odhodlaná nikomu neukázať akú bolesť prežíva vo svojom vnútri. Spolu s melódiou kráčala pomaly uličkou kostola so sklonenou hlavou. Cítila na sebe všetky pohľady, no ona sa len modlila, aby nespadla, aby mala silu toto celé vydržať. Keď už uvidela pred sebou topánky, tak zdvihla hlavu a pozrela sa na Sebastiána, ktorý mal nastavenú ruku, aby ju prijala. Usmial sa na ňu. Keď sa postavili k sebe, tak Victóriu znova ovládla nervozita, nepokoj. Mala chuť vykričať sa. Vyslobodiť svoje stiesnené vnútro. Vôbec nepočúvala slová muža pred sebou. Sústredila sa na to, aby sa jej prestali triasť aj ruky, ale akokoľvek sa snažila nevedela to. Až kým na svojej ruke nepocítila jemný stisk. Vtedy zdvihla hlavu a pozrela sa na Sebastiána. Pohladil ju po ruke, ktorú držal a Victorii sa upokojilo celé vnútro. Sebastián venoval úsmev Victorii, ktorá sa potom odvrátila, no Sebastián jej ruku nepustil.

~~~

Sebastián celý čas pozeral ako Victória kráčala uličkou a ovládli ho zvláštne pocity. Videla sa mu krásna, taká krehká a zároveň aj nevinná, ale tá krása bola zahalená jej nervozitou. Keď bola bližšie, tak videl ako silno zviera kvety. Pokúsil sa o úsmev, aby ju trocha upokojil. Nič však nevidel, lebo bola zahalená. Neskôr si všimol ako sa jej trasú ruky, tak ich jej chytil a jemne ju pohladil, keď sa k nemu otočila. Aj on sa vnútorne upokojil, keď cítil, že už sa netrasie. Snažil sa počúvať slová kňaza, ale vo svojom vnútri si sám hovoril sľub, ktorý chce dodržať. Síce si myslel, že keď sa bude ženiť, tak osobu vedľa seba bude dôverne poznať, ale nestalo sa tak. Preto si povedal, že sa bude snažiť mať ju rád, ochraňovať ju, vážiť si ju. Nedopustiť, aby jej niekto ublížil, aby jej ublížil on. Nedopustí, aby jej na tvári videl slzy a bude sa snažiť jej splniť každé prianie.

~~~

Pri vyslovovaní sľubov sa obom triasol hlas. Sebastián pri tom obrade dospieval a prebral na seba zodpovednosť za túto ženu, kým Victoria strácala samú seba. Slová, ktoré vyslovovala nemyslela úprimné a vo svojom vnútri si hovorila, že ich nedodrží. Keď ju mal pobozkať, tak prevrátil svadobný závoj za jej hlavu a pobozkal ju na čelo. Vôbec ho neprekvapilo, že má aj tvárový závoj. No dúfal, že si vytvorí u nej dôveru a bude pri ňom chodiť bez závoja.

Po sobáši jej nastavil ruku a povedal ,,lady Pure D'viente". Ešte dobre, že Sebastián nevidel pod závoj, lebo Victoria skrútila svoje pery do nahnevanej grimasy a dušu jej ovládol pocit so slovami, že je koniec. Koniec jej života. Nechápala ako toto niekto môže vnímať ako začiatok života. Veľmi sa držala počas sobáša. Bola zvedavá ako dlho ešte vydrží. Ešte pár hodín by sa mala správať ako dáma a potom sa uvidí.

Spolu nasadli do koča a Sebastián si hlasno vydýchol. Kým on tú krátku cestu stále pozeral na Victoriu, ona mu naopak nevenovala ani najmenšiu pozornosť. Preto sa jej prihovoril. ,,Zvládli sme vstúpiť do manželstva a to bez problémov." Ani len netušil ako sa vo Victorii hromadí hnev. Nič mu na to neodpovedala.

Po príjemnom jedle Sebastián vyzval svoju manželku do tanca. Túto ponuku musela prijať. Sebastián sa znova počas tanca pokúsil získať nejaké slovo od svojej manželky. Páčilo sa mu, keď ju tak vo svojej hlave vnímal.

,,Ako sa cítite, lady Victoria?" Victoria sa na neho ani nepozrela, tak pokračoval. ,,Chcel som sa s vami stretnúť ešte pred svadbou, ale odcestovali ste. Dúfam, že ste na to nemali nejaký vážny dôvod a nikomu sa nič nestalo." Teraz si vydýchla Victoria. ,,Asi sa o tom nechcete zhovárať práve tu. Súhlasím s vami, pozhovárame sa doma." Ešte, že ten tanec končí, lebo Victoria by vybuchla. Jasné, bude robiť všetko čo si zmyslí. Začala viac nenávidieť mužov.

,,Rád by som vás lady Victoria predstavil svojmu priateľovi a jeho manželke. Ak samozrejme budete chcieť." Victoria zatvorila na malý moment oči a Sebastián sa zľakol. ,,Je vám zle?" Chytil ju aj druhou rukou, aby ju otočil k nemu. Rýchlo zažmurkala, aby odohnala prichádzajúce slzy. Ako rada by mu povedala, že jej je zle z neho, ale tu nemohla. Zdvihla k nemu oči. ,,Nie nie je mi zle, len rada by som si už sadla. A s nikým sa nechcem zoznámiť." Sebastián jej tón hlasu pripisoval tomu, že je ešte nervózna zo svadby. Keby počúval svoje vnútro celé dni, tak by teraz seba nemusel klamať.