Troška sa pozrieme ešte na Victóriin pohľad a vrátime sa v čase. 

Victoria videla z okna svojej izby ako Sebastián odchádza. Ovládli ju zlé pocity. S napätím očakávala kedy si ju dá zavolať otec. A netrvalo to dlho.

,,Dcérka, posaď sa. Mám pre teba šťastnú novinu. Sebastián požiadal o tvoju ruku a ja som súhlasil."
Povedal gróf nadšene a s úsmevom. Keď Victoria nič nepovedala, tak pokračoval.

,,Budeš s ním veľmi šťastná, uvidíš."

Victoria len pokrútila hlavou. Presne toto čakala.
,,Ja si ho nechcem vziať a ani nikoho iného. Prečo ma do toho nútite? Vôbec vám na mne nezáleží? Nechcem vstúpiť do manželstva! Súhlasila som s tým, že budem chodiť na plesy a bály, ale toto je už priveľa. Nemôžete mi vziať moju slobodu, moje rozhodovanie. Mali sme dohodu a vy ste si ju upravili podľa seba. Mňa ste jednoducho vylúčili. Mňa ste sa nepýtali!"

,,Áno, upravil som ju, lebo mi na tebe záleží a chcem pre teba len to najlepšie."

,,Keby vám na mne záležalo, tak urobíte pre mňa to, čo chcem."

Victoria vstala zo stoličky, tak sa postavil aj gróf.

,,Mala si svoju šancu a nevyužila si ju. Povedal som ti, že keď ponuka na sobáš príde, tak ju prijmem. Prišla a prijal som ju. S tým si mala počítať. A buď rada, že Sebastiánovi sa páčiš a nejde mu o tvoje veno alebo nejaké spojenie rodov! Nechcem počuť žiadne námietky. Vezmeš si ho a to je moje posledné slovo. Teraz ma ospravedlni. Idem za tvojou mamou. Čo najskôr dohodneme sobáš."

Gróf odišiel a nechal ju so svojimi myšlienkami. Akú výhodu majú muži. Sú odmietnutí a aj tak idú za otcami, aby si mohli vziať tú, ktorú chcú. Toto si o Sebastiánovi nemyslela. Videla ho v zlom svetle a v tom istom zlom ho vidí aj jej otec. Nie je taký ako vyzerá. Dala sa oklamať. Každý hrá svoju hru a jemu to ide veľmi dobre. Ale Victoria mu už nenaletí na jeho sladké a milé slová. Ona sa tým nedá zmiasť.

Dlho premýšľala a myslela si, že oporu nájde u matky, ale mýlila sa. Bola rovnako nadšená ako otec. No v hlave jej ostal aspoň kúsok rozumu nezastretý radosťou a nechcela sobáš hneď.

Celú noc nespala a hľadala východisko z tejto situácie. Mala by utiecť a to by sa jej mohlo aj podariť. V jej pláne jej vedela pomôcť len jedna osoba a tou bola jej sesternica Hariette. Nasledujúce ráno povedala rodičom, že by ju rada navštívila a bola pri nej až do svadby. Matka súhlasila, ale otec bol proti.

,,Vôbec sa mi to nepáči. Ja ťa veľmi dobre poznám dcérka. Keď k nej chceš ísť, tak to musí mať nejaký dôvod. Pôjde s tebou aj William a aj tvoja mama. Určite potrebuješ aj inú garderóbu, keď už budeš vydatá pani a navyše by si si mala dať ušiť aj svadobné šaty. William ťa bude sprevádzať na každom kroku, aby si sa nepokúsila o útek."

Povedal gróf s miernym úškrnom v hlase a víťazným úsmevom na konci. Presne vedel, že trafil do čierneho. Svoju dcéru už mal celú prečítanú.

Vo Victorii kypel hnev. Postavila sa a odišla. Jediná šanca, ktorú mala práve zlyhala, ale ona sa nevzdá. Bude bojovať až do konca a nevydá sa.

~~~

Po toľkých dňoch, čo už je v Glasgowe je už unavená. Jej mama jej chce vymeniť celý šatník a keď počuje vetu, aj Sebastiánovi sa to bude páčiť, tak sa jej chce vracať. Jej sa to má páčiť. Ona to bude nosiť, nie on. Už nemôže ani počuť jeho meno. Ešte stále nenašla riešenie ako prerušiť ten sobáš a práve dnes to na ňu doľahlo. Sedí v izbe a plače. Aj ona je len človek. Neznáša to. Je už 18. storočie. Už sa ľudia berú aj z lásky. Aj ona sa niekedy chcela vydať z lásky. Bola zaľúbená. Bol to nádherný pocit. Nechce sa vydať za muža, ktorého nepozná. Za muža, ktorý nerešpektoval jej rozhodnutie a aj tak si ju chcel prisvojiť. Ona nie je vec, majetok. Je ľudský tvor. Sedela skľúčene na posteli a hlavu mala položenú na skrčených kolenách. Slzy jej samé padali na župan, aj keď voči nim bojovala. Takto ju našla jej sesternica Hariette.

,,Čo to vidím Vicky." Hariette si sadla k Victorii na posteľ a objala ju.

,,Nemôžeš im ukázať ako ťa to vzalo. Si silná žena. Ktorá žena by nosila závoj a nezanechalo by to na nej žiadne následky? Všetkým si sa postavila. Šla si si za svojím. Tak isto zvládneš aj ten sobáš. Po ňom sa nemusí nič zmeniť. Ty môžeš určiť pravidlá, len musíš byť silná."
Victoria by tak rada uverila slovám svojej sesternice a zároveň aj priateľky, ale nemohla, lebo sobášom sa zmení všetko.

,,Nič nebude tak ako predtým. Všetko sa zmení. Už nebudem sama sebou. Už to nebudem ja a to ma bude pomaly zožierať a zabíjať. Prídem o svoje meno, o svoj život, dokonca už prichádzam aj o šatník. Budem bývať niekde s cudzím človekom a dokonca s mužom, ktorý si bude nárokovať ešte aj na moje telo!"

Victorii pri tom vyhŕkli slzy ešte viac. Zdalo sa jej ako keby sa jej otvorili staré rany a vrátila sa v čase. Nestačili jej upokojujúce slová Hariette a ani jej objatie, či pohladenie. Vedela, že o pár dní sa vracia do Londýna a život sa jej zmení úplne od základu. Len či nájde v sebe ešte niečo zo starého ja, tak to je otázne.

~~~

Deň pred odchodom do Londýna sedela Victoria už skoro zmierená so svojim osudom v záhrade pri fontáne. Posledné dni sa jej menila nálada až priveľmi často. Nespoznávala samú seba. Pokúsila sa aj o útek, ale zastavil ju jej brat William, ktorému sa rozplakala v náručí. On by ju najradšej sám poslal preč, keď videl aké jej to spôsobuje utrpenie, ale dal otcovi svoje slovo a navyše sám túžil po tom, aby Victoria už dospela a pohla sa vo svojom živote. Keby si nezistil nejaké informácie o Sebastiánovi a sám ho nespoznal, tak by prehováral otca. No vedel, že Sebastián jeho sestre neublíži a pomôže jej vyliečiť staré rany.

K Victorii si sadla Hariette.

,,Aký je ten tvoj Sebastián. Ako ho vnímaš ty, Victoria?" Hariette sa jej to chcela spýtať dávno, ale až teraz nazbierala odvahu.

,,Ani sama neviem. Najprv sa mi zdal priateľský a milý, ale povedzme si, že všetci sa tak najprv správajú. Teraz si o ňom myslím, že je majetnícky, je sebecký, lebo aj napriek tomu, že som ho odmietla, tak požiadal o moju ruku. Nenávidím ho a nebudem ho mať nikdy rada. Nedôverujem mu. Nechcem ho ani vidieť!" Povedala Victoria s hnevom v hlase.

,,Všetci ho chvália, len ty ho haníš." Povzdychla si Hariette a pokračovala. ,,Chcel vidieť tvoju tvár?" Hariette odpoveď na otázku už vopred vedela.

Victoria zakývala hlavou na znak nesúhlasu. ,,Nie, nechcel vidieť, ale to nič neznamená." Bránila sa Victoria.

,,Ale to znamená všetko. A ty to sama vieš. Neklam samú seba."

Hariette sa postavila a nechala Victoriu vo svojich myšlienkach. Nech si konečne utriedi ten zmätok v hlave. Lebo tým zmätkom neublíži len sebe ale aj Sebastiánovi.

V ten deň vypustila z úst Victoria svoje posledné slovo. Prestala hovoriť. Nechcela si pripustiť, že prehrala. Najhoršie nad tým je, že prehrala sama nad sebou. Sama sa zamotala do tej pavučiny, z ktorej niet úniku a nemohla obviňovať z toho nikoho. Len a len seba. To si neodpustí. Všetci sa začali obávať toho ako bude vyzerať sobáš a čo má v pláne urobiť Victoria. Posledné dni nepovedala nikomu ani slovo. V deň sobáša len mlčky sedela čakajúc na hodinu, keď ju odvezú so kostola. Uvedomujúc si svoju beznádejnú situáciu.