Sebastián vystúpil z koča, sadol si na lavičku uprostred štvrte Mayfair a premýšľal, či robí dobre. Vážne chce ísť navštíviť dámu do jej domu. Bude tam aj jej matka. Ešte nikdy tak ďaleko nezašiel, žiadnu dámu navštíviť nebol. Cítil sa nervózne, čo potom, keď bude chcieť požiadať o jej ruku jej otca. Musel sa nadýchnuť. Nie je to nič hrozné a som predsa muž, navyše budúci gróf. To zvládnem.

Zaklopal na dvere domu, v ktorých sa objavil majordóm. Prekvapene na neho chvíľu hľadel. Sebastián bol v rozpakoch. Ako mohol zabudnúť. Hneď siahol do vrecka svojho kabáta a už podával majordómovi kartičku s menom, navštívenku. Uviedol ho do vstupnej haly. ,,Počkajte prosím, ohlásim Vás."  Vysoký majordóm domu pravdepodobne vstúpil do salóna. Bol zvedavý, či ho prijmú. Trvalo to trocha dlhšie ako očakával. Keď sa vrátil, tak len stroho s nacvičenou frázou povedal. ,,Tadeto, pane."  Ukázal na miesto, kam ho má nasledovať. Sebastián čakal, kedy ho ohlási a s úsmevom vstúpil so prijímacieho salónika. 

~~~

Keď majordóm ohlásil návštevu mladého lorda, tak Victoria zaryla svoje nechty do čalúneného kresielka. To nemôže byť pravda. Skadiaľ sa ten muž vynoril? Kazí mi všetko, čo som si doteraz tak tvrdo naplánovala a čoho som sa mohla držať. No keď sa otec dozvie o dnešnej návšteve, tak sa všetko zrúti ako domček z karát a hneď si ho dá aj zavolať a ponúkne mu moju ruku. 

Matka sa usmiala na svoju dcéru. Srdce jej zaplavilo radosťou, lebo už dávno ich nenavštívil žiaden mladý muž. ,,Dcérka, tvoj brat mal pravdu. Tak predsa ťa prišiel navštíviť."  Victoria si musela pri tom povzdychnúť. ,,Počkajte chvíľu, budem si musieť  nasadiť závoj."  

~~~

Sebastián vkročil do prijímacieho salónika. Lady Victoria mala na sebe závoj, bol prekvapený, že ho nosí aj doma. Videl na nej, že nie je nadšená z jeho návštevy. Všetko prezradil jeden pohľad do jej očí. Na rozdiel od dcéry, sa jej matka na neho milo usmiala a privítala ho. ,,Sme rady, že ste nás poctili svojou prítomnosťou. Dcérka, mohla by si nás predstaviť."  usmiala sa na dcéru a pozrela sa na ňu zvláštne. Bolo to ako keby medzi sebou viedli vnútorný dialóg. Victoria predstavila matke lorda Sebastiána. Zvládli všetky formálnosti a Sebastián sa usadil do ponúknutého kresla a vzal si šálku čaju od lady Victorie.  

,,Vedeli ste, že sa naša rodina pozná s vašimi rodičmi? Sme dlhé roky priatelia. Často sme sa navštevovali. Škoda, že sme sa nespoznali skôr. Pamätám si vás keď ste boli dieťa, no potom ste odišli študovať. Stále som sa pýtala vášho otca, prečo vás poslal tak skoro preč. Veď ste vôbec nestrávili detstvo so svojimi rodičmi. Muselo to byť pre vás ťažké, vyrastať bez rodičov."  povedala grófka a popritom popíjala svoju šálku kávy. 

,,Bolo to náročnejšie, ale často som ich chodil navštevovať. No mal som pri sebe svojho najlepšieho priateľa, tak som sa necítil sám."  odvetil Sebastián. 

Sebastián odvrátil pohľad na lady Victoriu. ,,Dnes je veľmi príjemné počasie. Čo by ste povedali na krátku vychádzku kočom, lady Victoria. Samozrejme, ak to dovolíte grófka Ertwering." pohľadom prešiel na grófku. Grófka ignorovala pohľad svojej dcéry a otáčanie hlavou. S úsmevom povedala Sebastiánovi. ,,Moja dcéra bude poctená. Nemám dôvod namietať, navyše ste syn nášho priateľa. Bolo by hanbou odmietnuť vašu ponuku. Všakže dcérka?" 

Victoria sa musela začať správať ako dáma. Nie nadarmo jej matka do nej tlačila tie hlúposti. Musela sa na chvíľu začať pretvarovať. ,,Bude mi cťou, lord Sebastián."  Už sa tešila, keď budú osamote a bude mu môcť povedať to, čo mu chce povedať. 

Sebastián znervóznel, ruky mu zvlhli. Musel si ich nenápadne pri vstávaní utrieť do svojich nohavíc, aby mohol ponúknuť rameno dáme. Pomohol jej nastúpiť do kočiara. Úprimne mu poďakovala. Vzal opraty a kone sa pohli po ceste. Bol nervózny, lebo takto blízko pri dáme ešte nesedel. Otočil sa k nej, aby jej niečo povedal. No skôr ako otvoril ústa, začala hovoriť ona. ,,Prečo ste ma vzali na vychádzku s kočom?"  Sebastián ostal prekvapený. ,,Myslel som si, že sa pozhovárame a navzájom sa spoznáme."  Victorii táto odpoveď nestačila. ,,Ale prečo?" Sebastián musel nazbierať veľa odvahy, aby jej povedal. ,,Chcel by som vám dvoriť. A vychádzka na kočiari, ukazovanie sa na verejnosti je súčasťou dvorenia." 

Victoria odvrátila tvár, no cítila Sebastiánov pohľad na sebe. Čo môže tento muž na mne vidieť? To mu nevadí, že nosím závoj. Už včera som si všimla jeho záujem, na to nemusím byť slepá, ale ani ma nenapadlo, že ma príde navštíviť. Musím mu úprimne všetko vysvetliť a tak nerada zraňujem ľudí.  Victoria sa pozrela na Sebastiána. ,,Lord Sebastián, vám neprekáža, že mám na tvári závoj? Určite ste bystrý muž a viete, že to musí mať nejaký dôvod. Určite by som ho nenosila bezdôvodne. Nevadí vám ukázať sa so mnou v tomto parku, kde nás všetci pozorujú?"  Rukou ukázala na okolitých ľudí. 

,,Nevidím dôvod prečo by mi to malo prekážať. Verím, že mi ten dôvod niekedy prezradíte, keď budete chcieť. No teraz by som si neničil tento krásny čas vo vašej spoločnosti takýmito otázkami. Vzal som vás na vychádzku, lebo ste veľmi milá a slušná dáma, ktorá v sebe ukrýva  ľudské hodnoty. Odpovedali ste mi na jednu otázka tak ako nikto doteraz. Len tou jednou otázkou som vás spoznal. A navyše vidím vo vašich očiach, že musíte mať aj láskavé srdce." 

Victorii zvlhli oči, tak musela odvrátiť pohľad. Vymyslela si túto hlúposť, aby stretla muža, ktorého nebude lákať jej krása. No bola to len výhovorka, ktorú mala zabrať na jej rodičov. Sama v hĺbke duše sa klamala, že po tom netúži.  A teraz sa objavil takýto muž. Čo ma s tým urobiť? Nemala by nič, už aj tak je rozhodnutá odísť do kláštora a tých pár mesiacov vydrží. Preto musela raniť city tohto muža. 

,,Lord Sebastián, ste veľmi priateľský človek a verte mi, že si vážim vás záujem, ale musím vám prezradiť, že o pár mesiacov odchádzam do kláštora. Preto by nebolo vhodné vás držať v nádeji, že toto dvorenie môže pokračovať. Navyše už dávno som sa rozhodla, že do manželstva nevstúpim. So mnou by ste boli len nešťastný. A teraz by som bola rada, ak by sme sa už vrátili." 

Sebastián nechápal ako mohol byť takto úprimné odmietnutý. Obrátil koč, no nevzdával sa. ,,Neviem prečo vás tam rodičia posielajú, ale som okamžite pripravený vás zachrániť a požiadať vášho otca o vašu ruku, len aby ste tam nemuseli vstúpiť."  Toho sa Victoria obávala. ,,Nechcem, aby ste sa cítili zahanbene a odmietnuto, preto vás prosím, aby ste to nerobili. Od otca nedostanete inú odpoveď."  Sebastián po tomto pochopil, že sa už musí vzdať. ,,Tak si aspoň užijeme cestu naspäť."  Sebastián sa snažil usmiať, ale bol to taký bolestivý úsmev. 

Pomohol jej vystúpiť z koča. ,,Rád som strávil čas vo vašej spoločnosti. Bolo mi potešením. No mrzí ma, že už sa viac nemôžeme vidieť."  Ešte ju držal za ruku a hľadel do jej očí, keď sa dvere roztvorili a v nich stál gróf, otec Victorii. 

,,Lord Sebastián, tak rád vás vidím. Cítil by som sa veľmi zle, keby som nemohol privítať syna svojho priateľa. Rád by som sa s vami pozhováral o vašej rodine. Už dávnejšie som vašich rodičov nevidel. Prosím poďte so mnou."  Sebastián nemohol odmietnuť grófa, vlastne mu ani nedal na výber, tak ho nasledoval spolu s lady Victoriou, ktorú držal za rameno, aby ju odprevadil aspoň do vstupnej predsiene. 

Keď kráčala Victoria spolu so Sebastiánom za chrbtom svojho otca tých pár krokov k dverám, vedela, že je už zle. No keď počula zavrieť dvere pracovne jej otca, vedela, že jej osud je už predurčený a je len a len v rukách tých dvoch mužov. Mohla začať veriť len v zázrak. 

Dúfam, že predošlé kapitoly Vás veľmi neunudili. Dej sa nám pomaly bude rozbiehať. Ďakujem za predošlé ☆, vážim si to.