Sebastián dal odniesť svoje veci zo spoločnej izby do izby, kde spal predtým. Tým obmedzil čas a aj priestor, kedy a aj kde môže vidieť Victoriu. Každý jeden deň jej poslal lístok, aby vedela, kde sa nachádza, keby ho niekto potreboval. Netrávili spolu žiaden spoločný čas.

Prvé dni Sebastián opravoval rozbité časti plota okolo panstva. Victoria ho sledovala zo salóna. Nevedela, či skutočne ten plot opraví alebo ho viac rozbije. Lebo skôr sa jej zdalo, že si na tom plote vybíja svoj hnev. A mala pravdu. Sebastián bol ranený a zároveň nahnevaný. Povedal si, že sa k Victorii neozve pokiaľ si neuvedomí, čo svojim odchodom mohla spôsobiť.

Potom chodil pár dní neustále do dediny. Jej komorná jej zistila, že sa snaží zveľadiť dedinu a pomôcť dedinčanom, aby sa im bývalo a žilo lepšie. Chcel na všetko dohliadnuť sám. Bola to z časti pravda, ale aspoň mal dôvod nezdržiavať sa na panstve. Po týždni si uvedomil, že robí chybu. V dedine videl veľa detí a až vtedy si začal uvedomovať, že aj on bude otcom a začal sa na dieťa tešiť. Otvára sa pred ním nová kapitola života a mal by si to začať vážiť. Už sa nezaoberal tým, čo sa stalo. Dôležité bolo, že je Victoria v poriadku a je s ním na panstve.

~~~

V jeden deň navštívil panstvo jeden muž z dediny. Sebastián nemohol byť na panstve v danom čase. Preto požiadal jedného sluhu, aby všetko vybavil za neho. No skôr ako ten sluha prišiel, prišla grófka Victoria, ktorú zavolala iná slúžka, lebo si nevedela dať rady s návštevníkom.

Victoria sa dozvedela, že tomuto mužovi dáva Sebastián niekoľko zvierat, aby uživil svoju rodinu, lebo kvôli nečakanému požiaru prišiel o svoje zvieratá. Victoria vedela, že jej manžel je veľkorysý, ale nemyslela si, že bude rozdávať z toho, čo patrí panstvu. Kým sluha stihol prísť, tak sa Victoria zhovárala s dedinčanom. Sluha bol nahnevaný, lebo Sebastián žiadal, aby sa Victoria o tom nedozvedela. Hneď karhal inú slúžku a Victoria to počula. Nechápala prečo sa Sebastián takto rozhodol. Keď dedinčan dostal to, čo mu bolo sľúbené, tak sa prihovoril Victorii.

,,Drahá grófka, srdečne vám ďakujem za to aká ste štedrá."

,,Mne neďakujte. Vašu vďaku si zaslúži váš gróf, nie ja." Nechcela, aby jej prejavovali vďaku, ktorú si nezaslúži.

,,Náš nový gróf je veľmi dobrý človek. V dedine sa urobilo konečne to, čo sa malo už dávno." Zamyslel sa dedinčan. ,,Je vidieť, že nie sme pánovi grófovi ľahostajný. Stále si vypočuje naše sťažnosti, ale aj želania."

Victoria nenašla slová na to, aby odpovedala. Preto sa len usmiala. 

,,V jeho očiach, ale vládne smútok. Aj keď máme málo, tak nám je veselo. Ale pán gróf sa nechce zabávať. Usmeje sa, ale potom je opäť smutný." Premýšľal dedinčan.

,,Váš gróf má teraz veľa povinností. Chce pre vás len to najlepšie." Snažila sa pôsobiť kľudne. Nechápala prečo sa tento muž mieša do toho ako sa jeho gróf tvári.

,,Možno by si najprv mal nájsť to najlepšie pre seba. Lebo, keď on nebude šťastný, tak nemôže očakávať, že budú šťastní iní." Muž sa uklonil a odišiel.

Victoria sa po tejto vete urazila. Nevedela, čo si myslia dedinčania. Nevedela, čo hovoria o svojej grófke, ale tento muž sa s ňou až priveľmi odvážne rozprával. Naviac sama vedela, čo je dôvodom Sebastiánovho smútku. Bola ním ona. Dôvodom všetkého, čo sa stalo posledné mesiace. Pred pár mesiacmi si ani nepomyslela, že niekomu bude zamestnávať myseľ, či dokonca srdce, ale tento muž ju vedel vnímať tak ako nikto predtým. Nič nerobila preto, aby si ho získala, ale on si ju získaval každý deň. A posledné dni to platilo intenzívnejšie, aj napriek tomu, že sa nezhovárali.

Myslela si, že sa Sebastián vzdá a začne ju úplne ignorovať, ale po týždni, od kedy sa posledný krát zhovárali, jej bol každý deň dopriaty malý náznak toho, že na ňu myslí. V niektoré dni jej poslal k raňajkám kvet, inokedy jej priniesli ovocie, ktoré si nežiadala. Keď šiel až do mesta, tak jej vždy priniesol nejakú farbu, ktorá jej chýbala. Victoriu trápilo to, že nikdy jej to nedal osobne. No vážila si to, že mal snahu zistiť si, čo jej chýba. Za tieto dni sa videli len párkrát a to len vtedy, keď na seba mali šťastie. Lebo ani jeden ani druhý sa nesnažil nájsť miesto, kde by sa stretli obaja.

V jedno upršané poobedie sedel Sebastián vo svojej pracovni. Za tri týždne urobil aj prácu, ktorú neplánoval urobiť. Teraz sedel bezčinne s podopretou hlavou. Vymenil si pár listov s Albertom, ale ani tie mu neposkytli riešenie na to, ako dať do poriadku svoje manželstvo.

Sám nevedel, či sa málo snažil, či bol k Victorii zlý alebo dôvodom prečo mu nevyšlo jeho manželstvo bolo to, že si nezaslúžil jej lásku. Každý deň sa utápal v týchto myšlienkach. Nakoniec prišiel na to, že keď nemá fungujúce manželstvo, tak za to môžu obaja, nie len Victoria, nie len on. No musí byť trpezlivý a musí veriť, že vo Victorii bude čo i len malilinký kúsok, ktorý bude chcieť niečo urobiť pre ich manželstvo.

Jeho tichú chvíľu prerušilo klopanie na dvere. Po dovolení vstúpiť, vošla do miestnosti Victoria s dvoma sluhami. Jeden niesol obraz, ktorý namaľovala a ktorý mu stále nedarovala a druhá slúžka niesla podnos s čajom. Sebastián ako správny gentleman sa hneď postavil a čakal, čo bude nasledovať. Veľmi dlhý čas sa neocitli takto sami v jednej miestnosti a teraz tu prišla Victoria dobrovoľne. Z obidvoch sálala nervozita.

Victoria vedela, že musí prehovoriť ako prvá. Sama si uvedomovala koľko Sebastián urobil pre ich manželstvo.

,,Môžeme sa pozhovárať a vypiť si čaj?" Nesmelo sa opýtala Victoria.

Sebastián sa zarazil, ale prikývol a počkal kým sa Victoria posadí oproti nemu.

Najprv si v tichosti popíjali čaj. Sebastián ju len sledoval a čakal, čo jeho manželka povie. Mal aj obavy, ale cítil aj niečo, čo nevedel popísať. Bol jednoducho rád, že ho Victoria sama od seba vyhľadala.

,,Vedel by si mi odpustiť?" Náhle prerušila ticho Victoria a pozrela sa na Sebastiána.

,,Čo ti mám odpustiť?" Skutočne nevedel čo, lebo chybu urobili obaja.

,,To, že namiesto toho, aby som ťa začala milovať, som hľadala dôvody prečo ťa nemilovať.
To, že namiesto toho, aby som ti bola oporou v ťažkých časoch, si mi musel byť oporou ty.
To, že namiesto toho, aby som ti povedala, čo pre mňa znamenáš a dokázala, že ťa milujem, tak som utiekla."

,,A miluješ ma?" Neveril tomu, čo počul. Aj napriek tomu, že si každý večer čítal od nej list na rozlúčku, v ktorom písala, že v ňom našla pravú lásku.

,,Sebastián, milujem ťa viac ako by som si myslela, že raz niekoho budem schopná milovať. Až pri tebe som pochopila, čo to láska vlastne znamená. Uvedomila som si to vtedy, keď si pri mne nebol, keď som o teba skoro prišla." Victoria odvetila priamo od srdca. Tak úprimne ako nikdy predtým.

Sebastián sa náhle postavil, obišiel stôl a pomohol vstať Victorii. Vtiahol si ju do náručia a dlho ju objímal. Šepkali si nádherné slová, ktoré boli predzvesťou ich lepšej a krajšej budúcnosti.

,,Čo ten obraz?" Opýtal sa Sebastián po dlhej chvíli.

Victoria zdvihla hlavu, ktorú mala položenú na Sebastiánovej hrudi.

,,Priniesla som ho sem, aby si ho zavesil do knižnice k ostatným obrazom a vytváral si nové spomienky na to miesto. Keď som ho maľovala, tak som bola pripravená prijať svoju úlohu. Byť manželkou terajšieho grófa na tomto panstve. Neviem, či to budem zvládať dobre, ale budem sa snažiť ako viem. Nechcem ťa sklamať a už ani jeden deň v našom spoločnom živote ti nechcem ublížiť." Sebastián si od nej ukradol jemný bozk.

,,Sebastián, ty si si stále vybral len mňa. Stále som u teba bola na prvom mieste a teraz som pripravená to miesto úplne vyplniť."

,,Victoria, raz som ti povedal, že musíš veriť, že každý si zaslúži druhú šancu a že tú šancu aj dostane. Prišla si do môjho života nečakane a ja som ťa prijal od prvého momentu a povedal som si, že si ťa budem vážiť, budem trpezlivý a tvoju lásku si získam. A keď teraz viem, že ty si prijala mňa, tak naše manželstvo bude omnoho krajšie." Sebastián svoj úsmev, ale aj bozk prehĺbil.

Potom šli zavesiť obraz do knižnice, kde Sebastián vždy postával so svojím otcom. Strávili tam večer a hovorili o všetkom, čo si doteraz nepovedali. Victoriu, ale trápila ešte jedna záležitosť, ktorú si nevysvetlili.

,,Sebastián?"

,,Áno, moja drahá."

Victoria sa zahľadela na obraz a potom na ich spojené ruky.

,,Budeš sa na tomto mieste zhovárať so svojimi deťmi, tak ako tvoj otec s tebou?" Opýtala sa opatrne. Sebastián videl, že sa v jej očiach lesknú slzy a obáva sa, čo odpovie.

Sebastián sa rozhodol trocha odľahčiť situáciu a usmial sa. ,,Takže budeme mať deti? Jedno nám nebude stačiť?" Pohladil ju po tvári.

,,Určite nie, lebo ty budeš najlepší otec, akého môžu mať naše deti. Sebastián, ty si ani neuvedomuješ, aký si dobrý človek. Čo všetko robíš pre mňa, pre svojich ľudí. Aký si láskavý a dobrosrdečný. Všímala som si ťa stále a tým si si ma získal."

,,Nie je len, ale aj ty budeš dobrou mamou. Keď budeme spolu, tak všetko zvládneme." Sebastián sa konečne usmieval, lebo vedel, že aj keď niečo stratil, tak oveľa viac získal. A keď si to chce udržať, tak musí každý deň ďakovať a vážiť si šťastie, ktoré je krehké, ale aj vzácne.

Spoločne ruka v ruke vykročili z knižnice budovať spoločnú budúcnosť, ktorú sa obidvaja slobodne rozhodli prežívať spolu.