Najdrahšia Victoria,

Niekoľko dní píšem list a nikdy ho nedopíšem, lebo keď to je napísané, tak to je aj skutočné. Tieto dni, keď nie si pri mne sa cítim osamelo. No urobila si rozhodnutie, že so mnou nepôjdeš a ja som to musel prijať. Už sa na teba nehnevám. Keď som stretol Millsa, tak sa niečo vo mne zlomilo a niečo som pochopil. V tvojom živote budem stále len ten, ktorého si si musela vziať, len ten, ktorý ti bol nanútený. Budem neustále len náhradou za muža, ktorého si ľúbila.

Urobil som najťažšie rozhodnutie svojho života. Viem, že sa nemôžeme neustále trápiť, neustále bojovať za niečo, čo nemá budúcnosť. Nemôžeme byť spolu. Preto som sa rozhodol, že požiadam pápežského legáta o anulovanie nášho manželstva. Bolí to, keď to píšem, ale musím to prijať. Počkáme dovtedy, kým nezistíme, či naše krásne chvíle nezanechali nejaký následok. Keď sa vrátim, tak sa porozprávame. Možno ma nebudeš chcieť vidieť, ale budeš aspoň slobodná a nebudeš sa musieť pozerať na muža, ktorého si nikdy nechcela.

S láskou tvoj manžel Sebastián. 

Nechápala, čím sa voči Sebastiánovi previnila, že chcel ukončiť ich manželstvo ako keby bola nejaká nevernica! A nazvať ich dieťa následkom, to ju zranilo. Uznáva, že ho nechcela, nechcela už žiadneho muža, preto by ho nikdy nevnímala ako náhradu.

Chvíľu Victoria ešte plakala, keď si povedala, že už by stačilo. Toľko plaču vyroní pre mužov? To určite nie. Prežívala sklamanie. Bola hlboko sklamaná zo Sebastiána. Kde zanechal slová, ktoré jej sľuboval, že ju bude mať navždy vo svojom srdci, že ju bude chrániť a teraz sa jej chce vzdať? Dlho do noci sedela na posteli a premýšľala. Sem tam jej stiekla osamelá slza po líci, keď si spomínala na manželstvo so Sebastiánom, ktoré v túto noc pre ňu skončilo.

~~~

Sebastián nedokázal zaspať celú noc. Prehadzoval sa po posteli, cítil sa zvláštne. Mal skoro rovnaké pocity, aké prežíval pred svadbou. Nechápal, prečo ho obklopili. Preto nad ránom vstal z postele a šiel do svojej pracovne. Na stole mal niekoľko listov, na ktoré začal odpisovať. Keď ich chcel odložiť, tak mu zrak padol na miesto, kde ešte včera mal list pre Victoriu. No to miesto bolo prázdne. Zlé tušenie sa stalo realitou. Hneď sa postavil a rozutekal sa do izby, kde mal spať s Victoriou. V izbe nikto nebol. Pohľad mu padol na posteľ, na ktorom žiaril otvorený list písaný jeho rukou a vedľa neho úplne iný list. Sebastián pristúpil, aby si overil to, čoho sa obával. List otvoril a prečítal. 

Drahý Sebastián,

Mal si pravdu, že nemôžeme byť spolu, lebo si nevážime a neradujeme sa z toho, čo máme a to našu lásku. Odchádzam, aby si sa na mňa deň, čo deň nemusel pozerať a hovoriť si, že nič pre mňa neznamenáš, že si len náhrada. Urobila som chybu, že som s tebou nešla do Londýna, to pripúšťam, ale až pri tebe som si uvedomila, že Millsa som nikdy neľúbila, lebo až teraz si ma našla pravá láska. Ďakujem ti, že si ma naučil odísť z mojej minulosti a žiť nový život. Len som dúfala, že bude pri tebe. Žiaden následok po našom manželstve neostal, tak sa nemusíš báť, že nás ešte niečo bude spájať. Odchádzam, aby sme sa viac netrápili a aby si našiel ženu, ktorá ťa urobí šťastným, keďže ja som túto úlohu nezvládla. Nehľadaj ma...

S láskou Victoria.

Sebastián neveril tomu, čo čítal. Ako mohla len tak odísť? Prečo ten list nezničil hneď? Sebastiánovi zovrelo celé vnútro. Slzy mu svojvoľne začali tiecť. Ako o ňu mohol takto prísť? Prečo sa s ňou nerozprával, keď chcela. Urobil presne to, čo ona urobila jemu a vôbec to nebolo správne. Stal sa presný opak toho, čo chcel vo svojom manželstve. A keď si spomenul na sľub, ktorý si dal pri sobáši, tak sa šiel zblázniť. Sľúbil si, že nedovolí, aby jej niekto ublížil, aby jej ublížil on a práve toto dovolil. Keby stretol teraz sám seba, tak tomu mužovi vrazí jednu do tváre.

Poobzeral sa po miestnosti, otočil sa na dvere, lebo tajne dúfal, že vkročí. Zrak mu padol na truhlicu vedľa ktorej boli rozhádzané šaty. Podišiel k nej, aby sa pozrel koľko si toho so sebou vzala a zatvoril ju. Za truhlicou našiel zabalené plátno. Hneď ho vytiahol. Ani sám nevedel prečo to robí. Spomenul si na deň , keď sa dozvedel, že najradšej maľuje a potom následne na to, keď ju včera videl maľovať v záhrade.

Plátno odkryl a nevedel, čo má povedať. Na plátne bol namaľovaný on s Victoriou. Srdce mu vynechalo pár úderov a on s úžasom hľadel na obraz. Obaja sa usmievali. Bolo to nádherné. Sebastián si spomenul na deň, keď sa jej opýtal, či sa dá s ním namaľovať. Vtedy dostal zápornú odpoveď a dnes nachádza obraz na ktorom sú obaja. Je to to najkrajšie, čo mohol niekedy vidieť. Trpko, ale oľutoval, že si spomenul na ten deň, lebo vtedy jej sľúbil, že ju nikdy neopustí a práve to urobil.

Sebastián nevedel prečo ten obraz ukrývala. No odpoveď našiel pomerne skoro. V dolnom rohu bolo úhľadným písmom napísané. Milovanému manželovi k narodeninám. Sebastián ostal v šoku, ale vďaka nemu sa hneď prestal ľutovať. Zutekal do svojej izby, obliekol sa, nasadol na koňa a šiel hľadať svoju manželku. Veril, že musela odísť len nedávno, lebo po tme určite nešla. Dokonca mu to potvrdil aj sluha, ktorý mal nočnú službu pri dverách. Ukázal mu aj smer, ktorým sa Victoria vybrala. V nádeji sa pobral preč a dúfal, že ju čoskoro nájde.

~~~

Netrvalo dlho a rýchly cval priviedol Sebastiána k Victorii. Najprv sa zľakla, lebo si myslela, že ju niekto ide napadnúť. Preto, keď počula iného koňa, tak zrýchlila. No potom na ňu zakričal Sebastián, tak zrýchlila ešte viac. Otáčala sa a nepozerala sa na cestu. Kôň sa potkol a ona z neho spadla. Sebastián hneď zoskočil z koňa. Z hlavy sa jej spustila krv, lebo pri páde si udrela hlavu o kamene, ktoré lemovali cestu. Nereagovala na jeho hlas. V bezvedomí ju rýchlo vysadil na svojho koňa a uháňali domov. Síce bola Victoria trochu zranená, ale aj tak sa cítil Sebastián uvoľnene. Už mu neutečie, aj keby ju mal nechať strážiť. Keď ju má opäť v náručí, tak ju nedá nikomu.

Čakal v ich izbe, kým sa Victoria prebudí. Už bola ošetrená a prezlečená. Sebastián ju držal za ruky. Victoria otvorila oči a hneď ju upútala bolesť, ktorú cítila na svojej hlave.

,,Čo tu robím?" Opýtala sa a až potom sa pozrela na muža vedľa seba. Hneď si vytrhla svoju ruku z jeho dlane.

,,Tu si doma, Victoria." Pokojne odvetil Sebastián.

,,Nie, nie som tu doma. Vyhnal si ma odtiaľto. Vyhnal si ma od seba!" Vo Victorii sa pomaly zbierala nervozita.

,,Victoria, ten list som ti nikdy neposlal! Nechcem o teba prísť. Odpusť mi tie slová, ktoré som napísal ešte v Londýne. Bol som ranený a vtedy mi to prišlo ako najlepšie východisko. Teraz to nesmierne ľutujem. Prosím odpusť mi to." Kajúcne jej vysvetľoval Sebastián.

Victoria nijako nereagovala na jeho vysvetlenie. Neposlal jej to, ale napísal to a ona si to prečítala. Nechápala jednu vec. ,,Prečo si ho potom neroztrhal?"

Chvíľu bol Sebastián ticho, ktoré Victoria chápala inak ako on. Pochopila, že nevie odpoveď na otázku a neroztrhal ho preto, lebo chcel ukončiť ich manželstvo ešte stále.

,,Bola chyba, že som ho nespálil hneď ako som prišiel. Z Londýna som sa už nevrátil taký naivný ako som tam šiel. Mills mi povedal, že vždy budeš milovať len jeho, s ním si chcela odísť a so mnou si nešla ani do Londýna!" Povedal s výčitkou v hlase a pokračoval.

,,Jeho slová ma veľmi ranili, tak som ti chcel dať slobodu, aby si mohla ísť za ním. Viem, bolo to nerozvážne, ale tak som to vtedy cítil. Preto, keď som sa vrátil, som ti dal na výber, či ideš so mnou alebo ostávaš. Nechcel som ťa do ničoho nútiť. No keď si šla so mnou, keď mi Izabella a Albert povedali ako si sa o mňa bála, keď ťa úprimne mrzelo, že som sa s tebou nechcel zhovárať, tak sa mi otvorili oči a začal som hľadieť na teba. Chcel som ten list spáliť, ale prišla si do pracovne ty a bola si nahnevaná. Výsledok vieš. Bolo už neskoro ho zničiť." Rýchlo jej povedal to, čo cítil.

,,Mal si veriť tomu, čo si videl v mojich očiach." Sklamane odvetila Victoria.

,,Začal som tomu veriť. Viem, že je už neskoro, ale skús ma pochopiť aj ty. V mojich očiach som videl, že si ma opustila. No dnes nad ránom som videl to, čo vidíš svojimi očami a bolo to nádherné." Zasnene povedal Sebastián.

,,Čo to bolo?" Victoria nevedela na čo Sebastián naráža.

,,To, čo si namaľovala. Nový život, nový začiatok a to, čo si napísala, pravú lásku." S láskou sa jej zadíval do očí, keď sa na neho otočila.