Na prianie luc_luc___ nová kapitola v krátkom čase. Verím, že sa bude páčiť. 

Sebastián zadržal dych. Victoria sa na neho len usmiala a ďalej pokračovala v hre na klavír. Sebastián ostal stáť za svojou manželkou. Túto scénu pozorovali Izabella a Albert. Zrazu sa cítili, že sú tam navyše, tak sa pomaly vytratili preč zo salónika tak, aby si to Victoria nevšimla. 

Victoria dohrala a otočila sa. ,,Kde je Izabella a Albert? Až tak strašne hrám?"  Usmiala sa Victoria. No potom náhle zosmutnela. ,,Alebo sa im nepáčilo to, že ste mi dali dole závoj. Ja som hovorila, že ľudia si nevedia zvyknúť na zmenu. Nemôžem ho prestať nosiť, len tak."  Victoria nezabudla rozhodiť rukami. Sebastián ju musel umlčať, lebo chcela ďalej pokračovať. Položil jej prst na jej pery. Victorii sa rozšírili zreničky od prekvapenia. 

,,Nechcel som, aby ste prestali rozprávať, lebo je príjemné to, že ste sa rozhovorili, ale nič z toho, čo si myslíte nie je pravda. Pravdou je to, že sa im páčilo toto malé gesto, preto s úsmevom na tvári odišli zo salónika, aby nás tu nechali samých a mohli sme mať súkromie."  Hovoril Sebastián a pomaly dával dole prst z jej pier. 

,,A navyše, vôbec to nemá nič spoločné so závojom. Victoria..." Sebastián sa odmlčal. Vzal si stoličku a sadol si k Victorii, ktorá ešte stále sedela na stoličke, ktorá patrila ku klavíru. ,,Pozrite sa Victoria. Tu nejde o zvyk ľudí, nejde tu o to, že oni si majú zvyknúť na to, že ste ho nosili a zrazu ho prestanete nosiť."  

Sebastián sa nadýchol a vzal Victoriinu ruku do svojej dlane. Ich stisk upevnil tak, že ho prekryl svojou druhou dlaňou. Keď videl, že sa nechystá namietať, tak pokračoval. 

,,Tu ide o váš zvyk, o to, čo ste robili doteraz. Viem, že sa muselo niečo stať vo vašej minulosti a vy sa od toho neviete odtrhnúť. Rád by som vám pomohol, ale keď nepoznám dôvod, tak vám neviem pomôcť. Ale chcem, aby ste vedeli, že som tu pre vás."  

Victoria sklonila hlavu a po jej líci sa skotúľala znova osamelá slza. Slza, ktorá prezrádzala to, ako sa cítila. Cítila sa sama v boji so svojou minulosťou, ale toto malé prepojenie so Sebastiánom, dotyk jeho ruky s jej rukou, jej ukazovalo cestu oddelenia sa od svojej minulosti, cestu vyčistenia prachu, ktorý sa usadil do jej duše a nevedel ho z nej odviať žiaden vietor. Tento dotyk jej ukázal novú cestu, po ktorej jej môže pomôcť kráčať Sebastián, len mu to musí dovoliť. 

Sebastián hľadel na manželku, ktorá bola dlho ticho. Nepočul ju ani dýchať. Preto vzal ruku, ktorá zakrývala ich stisk a zodvihol jej bradu, aby sa mu dívala do očí. Keď videl, že má v očiach slzy, tak ho to zabolelo. Tak rád by už dodržal svoj sľub, ktorý si dal, že nedovolí, aby jej tvár videl zmáčanú slzami. Jemnými dotykmi prsta na jej tvár jej zotrel slzy, ktoré zmáčali jej jemnú pokožku. 

,,Prepáčte Sebastián, ale nie som pripravená vám ešte povedať dôvod. Potrebujem na to čas. Nie, že by som sa vám nechcela zdôveriť, ale ešte nemôžem."  Vydýchla nahromadení vzduch Victoria, ktorá ho potláčala, aby zadržala slzy. 

Sebastián sa aj napriek tomu usmial. ,,Dám ti toľko času, koľko potrebuješ, Victoria. Dnes mi stačí, že si mi dala nádej. Stačí mi, že si mi tú malú chvíľu dôverovala, keď som ti dal dole závoj. Dnešný deň si mi dala omnoho viac ako si uvedomuješ, Victoria, a za to ti ďakujem." 

Victoria sa usmiala a odišlo z nej napätie. Myslela si, že Sebastián začne naliehať, ale bolestne si uvedomila, že ho vôbec nepozná a každým dňom ju prekvapuje. Nezarazilo ju ani to, že jej začal tykať a nebolo to ani prvýkrát, no ani raz mu na to nič nepovedala. Bola však unavená, ale tak rada by sa dozvedela omnoho viac o Sebastiánovi. Preto ho požiadala, aby ju odprevadil do komnaty. Následne ju pripravila komorná na spánok. So Sebastiánom si popriali dobrú noc a prvýkrát nespala otočená k nemu chrbtom. Hľadeli si do očí pri svetle dohorievajúcich sviec a potom spoločne zaspali.

~~~

Keď sa Sebastián prebudil, tak Victoria už bola oblečená a upravená. Sedela v kresielku a čítala knihu. Sebastián zakašľal, aby upútal jej pozornosť. 

,,Vaša komorná by tu nemala chodiť, keď ešte spím."  Sebastián si unavene pretrel oči. Victoria sa musela zasmiať. Dnes sa zobudila s veľmi dobrou náladou. 

,,Nebojte sa, dávala som pozor, aby na vás nehľadela a nevyzliekla vás pohľadom."  Uškŕňala sa Victoria spoza knihy, ktorou si zakryla úsmev a zadržiavala smiech nad tónom svojho manžela, ktorého videla slúžka v posteli. To je ale nehoráznosť, pomyslela si s vnútorným smiechom Victoria. 

,,Teraz vám nepomôže, že sa chcete správať ako dáma, počujem na vašom hlase ako sa mi smejete. A pri mne nemusíte skrývať váš smiech. Môžete sa smiať aj na celú túto miestnosť. Ja som neustále proti etikete. Raz ju sám prepíšem."  Povedal odhodlane a zasmial sa už aj on. 

~~~

Pred odchodom z komnaty na raňajky Sebastián zadržal Victoriu. ,,Nezabudli ste na niečo?"  Victoria hneď pochopila, že mal na mysli jej závoj. Pootočila hlavou a usmiala sa. ,,Dnes ho na raňajkách nepotrebujem."  

Sebastián sa na ňu zahľadel a povedal. ,,To som rád. Môžem vám ponúknuť rameno madam?" 

,,Bude mi cťou, milý lord."  S úsmevom vstúpili do jedálne, kde sedela len Izabella. Počkali na Alberta. Victoria bola prekvapená, že sa na nič nepýtali. Ani jeden z nich nič nepovedal na to, že nemala závoj. A tak sa toho bála. Po toľkých dňoch, čo tu strávila, začínala chápať, prečo mal týchto ľudí Sebastián tak veľmi rád. Správaním sa vymykali bežným šľachticom a najvyššej aristokracii, ktorú mala príležitosť stretnúť a ktorých poznala. Bola rada, že v živote dostala šancu stretnúť sa aj s lepšou spoločnosťou a lepším správaním. A navyše títo ľudia boli jej nová rodina. 

~~~

Sebastián strávil predpoludnie s Albertom v jeho pracovni a obidvaja preberali ich manželský život. Albert sa bál o Izabellin zdravotný stav, strachoval sa o dieťa. Nechcel, aby sa jeho manželke niečo stalo. Pre Izabellu to znamenalo, že bol až prehnane starostlivý. Sebastián na rozdiel od jeho priateľa riešil dilemu. Čo sa stalo s Victoriou, že je k nemu taká milá? Nie žeby sa sťažoval, len bol zvedavý. 

Po obede Victoria navrhla Sebastiánovi, či by sa nešli previezť na koňoch po okolí, lebo ešte na týchto pastvinách nejazdila. Sebastián mal tiež v pláne stráviť poobede čas s Victoriou, lebo Albert si potreboval s Izabellou vyriešiť jej problém o prehnanej priazni a starostlivosti. Albert dal tomu problému pomenovanie jej, lebo Izabella si ho vymyslela. 

Sebastián, ale aj Victoria boli nadšení. No obidvaja mali aj iné pocity, ktoré boli zapríčinené tým, že taký dlhý čas strávia osamote. Chvíľu jazdili v tichosti, ktoré potom prerušila práve Victoria, lebo od včera mala potrebu a navyše sa aj chcela dozvedieť o svojom manželovi viac. 

,,Kto vlastne ste, Sebastián?"  Opýtala sa so záujmom Victoria.

Sebastián ostal prekvapený, lebo si myslel, že vie, kto je. ,,Nerozumiem vám."  Povedal zarazene Sebastián. 

,,Asi som sa zle opýtala. Kým ste boli predtým, než ste prišli do Londýna? Kde ste boli? Neviem si vysvetliť mnoho vecí. Ste pre mňa záhadou. Napríklad to, že ste v kuchyni varili čaj, tykáte si so služobníctvom, skôr sa k vám správajú ako vaši priatelia. Gazdiná v kuchyni vás považuje za svojho syna, nepotrebujete komorníka a mnoho ďalšieho."  Victoria prestala hovoriť, lebo sa potrebovala nadýchnuť. 

Sebastián čakal kedy príde otázka tohto typu. Stačil, keď si spomenul na výraz jej tváre. Sebastián sa usmial, nie len tým, že sa zhovárajú takto dôverne a osobne, ale usmial sa aj nad tým, že ide povedať niekomu niečo zo svojej minulosti a pritom nepociťuje pri tom hnev. Keď sa ho na to pýtali v Londýne, tak sa hneval, ale na Victorii mu až priveľmi záleží a nie je to len tým, že je jeho manželkou a už povinnosť manžela, ale aj gentlemana je správať sa k nej úctivo. Pociťoval k nej omnoho viac ako len povinnosť a začal sa obávať svojich vlastných myšlienok, ale aj emócii, ktoré mu zamestnávali jeho telo, ale aj myseľ. 

,,Na vašu otázku je jednoduchá odpoveď. Nepotrebujem komorníka, lebo sám som ním bol dlhé roky."  Pokojne prehovoril Sebastián. Victoria zvraštila obočie a jej výraz prezrádzal, že začala premýšľať. No Sebastián jej nedal príležitosť na jej vlastné dohady a predstavy. Pomaly jej porozprával celý svoj príbeh a Victoria so záujmom počúvala. Strávili hodiny v príjemnom rozhovore. Nejazdili stále, ale aj kráčali vedľa koňa alebo len tak sedeli na tráve. Sebastián ako správny gentleman dal dole svoj jazdecký kabát, aby jeho manželka nesedela na zemi. Obdivoval jej krásu, ktorá ešte vynikala po jazde a na slnečnom svetle. Jej líca sa sfarbili do červena a jej oči spojené so slnečným leskom rozsvecovali tieto nádherné okamihy. Victoria teraz vnímala Sebastiánovu pozornosť inak ako predtým a musela uznať, že bola intenzívna a omamná. 

No život je oveľa komplikovanejší ako si Sebastián a Victoria vedeli predstaviť. Keď sa v pokoji vracali na hrad markíza, tak ani netušili že kvet ich manželského života a vzťahu, ktorý bol v rozkvete ich vyvíjajúceho sa vzťahu otvoril nielen svoje lupene, ale o chvíľu im ukáže aj svoje tŕne. Lebo tým kvetom nebola jemná ľalia, ktorá charakterizuje nevinnosť a čistotu ich začínajúcich citov, ale tým kvetom je červená ruža, ktorá im svojimi tŕňmi ukáže aj bolesť patriacu k ľúbostnému citu.  

Ďakujem za predošlé ☆, ktoré neustále potešia. No bola by som rada a potešilo by ma to, ak by ste napísali, či vám v príbehu niečo nechýba alebo niečo mám zmeniť. Páči/nepáči sa vám tento príbeh? Máte predstavu o tom ako to bude pokračovať? Prečo asi Victoria nosí ten závoj? 

Pomaly sa nám začne všetko odhaľovať.