Sebastián sa snažil prihovárať k manželke, ale všetka jeho snaha bola márna. Victoria ho ignorovala. Potom s tým prestal a snažil si aspoň užiť si jazdu a tiež nechcel, aby si londýnska spoločnosť myslela, že ho manželka ignoruje. Po jazde prežíval už zúfalstvo, lebo takto si ju nepredstavoval. Keď prišli domov, tak Sebastián Victoriu zastavil.

,,Počkajte na chvíľu Victoria. Poďte prosím do salóna." Victoria sa otočila a dávala si dole rukavičky kráčajúc do salóna. Sebastián čakal kým sa Victoria posadí a potom si sadol aj on.

,,Čo mám pre vás urobiť, aby ste nebola nešťastná? Aby ste sa tu cítili príjemne."

Victoria si vzdychla. ,,Nič nerobte. Vtedy to bude najlepšie. Pre mňa a aj pre vás." Povedala pokojným hlasom.

,,Tak choďte navštíviť rodinu, ak vám to zlepší nasledujúci deň."

,,Nepôjdem ich navštíviť, lebo ma nechcú." Victorii sa v hrudi ozvala bolesť.

,,To nemôže byť pravda. Vaša rodina vás nadovšetko miluje. To nemôžete poprieť." Sebastián chcel pri tom pohladiť Victoriu, ale neurobil to, keďže ma zakázané sa jej dotknúť.

,,Keby ma mali radi, tak by ma nevnútili do tohto nezmyselného manželstva. Teraz ak mi dovolíte, tak si pôjdem odpočinúť."

,,Nebudem vám v tom brániť." Sebastián nevedel, či si chce skutočne oddýchnuť alebo už nechce pokračovať v tomto rozhovore.

No rozhodol sa, že si pár dní nebude všímať Victoriu, aby sa upokojila a potom bude pokračovať v tom, aby jej pomohol cítiť sa v tomto manželstve čo najlepšie.

~~~

Victoria nasledujúce dni trávila len vo svojej izbe. Nešla ani na prechádzku, lebo sa bála, že sa k nej pridá Sebastián a to nechcela. Bola rada, že si ju prestal všímať. Bola rada, že ju nenútil s ním jesť v jedálni. No cítila sa veľmi sama a opustene a nevedela, čo urobiť s jej novou situáciou.

Jej ticho prerušilo klopanie na dvere. Po klopaní nik nevošiel, preto sa postavila a šla otvoriť. V jej dverách stál Sebastián. Už pár dní ho vôbec nevidela a bola rada. Zarazila sa už len tým, že tam bol a aj to, že jej nenapadlo predtým si nasadiť závoj. Na tvári mu videla únava. Mal opuchnuté oči a kruhy pod očami. A prvýkrát jej napadlo, že aj on sa musí trápiť.

Victoria čakala kým niečo povie.
,,Niečo som vám priniesol." Sebastián podal Victorii balíček previazaný ozdobnou šnúrkou. Vzala si ho a rozviazala balíček. V balíčku boli vizitky s jej novým menom, napísaným ozdobným písmenom. Vedela, že je to správne oslovenie, ale prišlo jej z toho zle. Posledné dni nevnímala, že je vydatá, že je niekým iným a Sebastián práve túto jej škrupinu bezstarostnosti narušil. Začala prudšie dýchať a znova ju ovládol hnev. Tie hnusné pocity, ktoré nemala rada. Pozrela na Sebastiána a nastavila ruku, aby  mu vrátila balíček.

,,Ak budete mať manželku, tak sa im určite poteší."

Sebastián sklonil hlavu a zakýval s ňou z jednej strany na druhú. Pritom si dlaňou pretrel tvár. Zakašľal si a pozrel sa do tváre Victorii. Victoria videla, že sa v jeho očiach lesknú slzy, ktorým nedovolil vyjsť na povrch.

,,Nerozumiem prečo som takto odmietaný. Sú to len vizitky, aby ste niekam vyšli a neboli zavretá vo svojej izbe. Nerozumiem, čo robím zle? Povedzte mi to! Nechal som vás na pokoji, aby ste sa upokojili! Nevšímal som si vás, tak ako ste chceli. Čo ešte chcete!?" Rozhodil rukami. Sebastián bol ranený a nahnevaný.

Victoria nemala čo povedať. Vizitky, ktoré držala v rukách a ktoré si Sebastián od nej nevzal, do neho hodila a zabuchla dvere.

~~~

Keď na Sebastiánovu hruď dopadli vizitky, tak zaťal päste svojich rúk. Už mal toho všetkého dosť! Skrývania sa vo svojej pracovni. Jedení v jedálni, keby náhodou prišla jeho manželka. Mal dosť svojho terajšieho života. Odišiel od dverí a nechal vizitky rozhádzané na zemi. Nepozeral ani na hodiny, či je vhodný čas na vychádzku do parku. Vzal si svojho koňa, lebo potreboval dostať zo seba napätie, ktoré sa v ňom nahromadilo. Celé dni sa trápil a málo čo spal. Veril, že sa Victoria bude cítiť sama a pridá sa k nemu, ale neurobila to. A to čo urobila teraz ho nahnevalo a ranilo. Preto sa rozhodol pre jednu vec. Odíde z Londýna a nechá Victoriu doma. Možno sa aj odsťahuje a nech si Victoria žije svoj vlastný život.

Keď sa vrátil domov, tak bolo už neskoro. No stihol prísť včas, aby stihol večeru. Zastavil Victoriinu komornú a požiadal ju, aby ju pripravila na večeru v jedálni. Dnes ju nebude očakávať, dnes s ním bude večerať!

Victoria pochopila, že musela Sebastiána nahnevať, lebo ani raz ju nenútil s ním jesť. Chcela namietať, ale jej komorná jej povedala, že lord nechce počuť žiadne námietky.

Keď Victoria vstúpila do jedálne, tak sa Sebastián ešte viac nahneval. Mala na sebe závoj. Pristúpil k nej a odsunul jej stoličku, aby si mohla sadnúť.

Victoria sa s jedlom len hrala a Sebastián vedel, že je myšlienkami inde. On bol na tom rovnako. Keď ju videl pred sebou, tak musel zmeniť svoje rozhodnutie. Veď si dal svoj vlastný sľub pred oltárom. Nemôže sa na ňu vykašľať. Len keby to nebolo také ťažké a keby mu ona pomohla a toľko ho stále nezraňovala. Keby mal nádej, že ich manželstvo sa bude uberať tým správnym smerom.

,,Prečo máte znova závoj, keď som vás už videl?"

Victoria vzhliadla k Sebastiánovi a pokrčila plecami. ,,Lebo som sa tak rozhodla. Stále som ho nosila a nosiť aj budem."

Sebastián silnejšie stisol pohár. ,,Ale prečo?" Chcel sa dozvedieť pravdu, lebo len tak si ju bude môcť získať.

Victoria sa postavila a sklopila zrak. Chcela niečo povedať, ale nemohla. Nechcela viac raniť Sebastiána, preto s plačom odišla.

Sebastián sa snažil v pokoji dojesť večeru, ale nemohol. Stále bol mysľou pri svojej manželke. Musí jej nejako pomôcť. Nemôže ju takto nechať sa trápiť. Preto ešte v ten večer napísal list Albertovi, či ich môžu navštíviť na pár dní a ráno ho poslal. Keď nasledujúce dni prišla odpoveď, tak rozkázal komornej Victorii, aby jej zbalila veci.

Sebastián sedel v pracovni, keď dnu bez zaklopania vtrhla jeho manželka. Hneď sa postavil. Videl v jej očiach hnev.

,,Čo si prajete, moja drahá." opýtal sa s úsmevom Sebastián. Vedel, že ju tým ešte viac nahnevá. No nevedel ako inak jej povedať, že sú manželia. Nech si to konečne uvedomí.

,,Necestujem s vami nikam. Ani ste sa ma neopýtali a ani neviem kam chcete ísť!" Najprv hovorila s hnevom, ktorý potom prešiel do zúfalstva.

,,Keby ste sa so mnou zhovárali, tak by som vám to povedal. Keby som vás videl, tak možno by ma aj napadlo vám to povedať. No keďže ani jedno z toho sa nenachádza v našom manželstve, tak nemôžem postupovať tak ako by bolo vhodné a ako by som chcel. Preto vám poviem už iba jednu vetu. Ako moja manželka je vašou povinnosťou ma sprevádzať tam kam idem. A teraz ma nechajte osamote. Mám ešte nejakú prácu." Sebastián povedal odmeraným hlasom.

Victoria len vzdychla a s hnevom odišla. Bola naivná, keď si myslela, že jej Sebastián dá pokoj. Vlastne ani nemôže. Je s ním spojená na celý život a to až do smrti. Veľmi ju to bolelo, keď si to teraz uvedomila. Až teraz prežívala pravé zúfalstvo a beznádej.