Sebastián po chvíli našiel Victoriu a pripojil sa k nej. No šiel za ňou.

,,Vy ma sledujete?" opýtala sa Victoria.

,,Nie nesledujem. Len sa prechádzam po dome. Tak sa zdá, moja drahá manželka, že máme rovnakú cestu." Sebastián sa usmial na Victoriu, ktorá vypúlila pri tejto vete svoje krásne oči a vzdychla si.

Prechádzali sa po dome a Victoria bola čoraz viac nervóznejšie zo Sebastiánovej prítomnosti.

,,Niektoré izby neboli používané roky ako vidíte. Ja sám som v tomto dome nebol od detstva. Nemám tu skoro žiadne spomienky. Takže ak budete chcieť, môžete si to tu prerobiť podľa seba, keďže tu od teraz budeme bývať."

Victoria nechápala ako bolo možné, že tu nebol od detstva. Nevedela o svojom manželovi nič a ani to nechcela vedieť.

,,Nebudem nič prerábať. A pokiaľ viem, povedali ste, že máme len spoločnú cestu, tak nechápem prečo sa ku mne ozývate." Hovorila Victoria a nepozrela sa ani na Sebastiána.

,,Čakáte, že vás budem ignorovať ako vy mňa?" Sebastián sa zastavil vo svojej chôdzi.

,,Nie neočakávam, ja si to želám!" Povedala Victoria nahnevaným tónom. Obišla Sebastiána a zatvorila sa vo svojej izbe.

Sebastiána to neodradilo. Šiel sa obliecť a dať spraviť v meste pre svoju manželku vizitky, ktoré bude potrebovať ak niekoho bude chcieť navštíviť. Potrebuje nové, s novým menom. Zdržal sa dlhšie a nestihol obed. Hneval sa na seba, lebo mal dať vedieť svojej manželke kam šiel. Len na to nejako zabudol. No trápilo ho aj to, že určite si jeho manželka ani nevšimla, že doma nie je.

~~~

Victoria sa nudila vo svojej izbe. Nechcela stretnúť Sebastiána, tak v nej ostala. No keď sa od svojej komornej dozvedela, že odišiel, tak šla zistiť ako poobede získa koč, aby sa previezla v parku. Informácie získala len od majordóma, keďže sluha, ktorý sa staral o koč a kone bol so Sebastiánom, takže nič nevyriešila. Preto sa usadila v salóne a čakala, kedy príde jej manžel. Dlho neprichádzal, neprišiel ani na obed a Victoria začala premýšľať kde asi môže byť. Poobede konečne dorazil. Hneď si to zamieril do salóna a bol prekvapený, že tam vidí Victoriu.

,,Aké milé, že ste ma očakávali. Som poctený. Už som vám chýbal?" Na Sebastiánovej tvári sa usadil škemravý úsmev.

,,Nefandite si, lord Sebastián. Jediné, čo som očakávala bol váš koč a vaše kone."

Sebastián si odkašľal a pristúpil k Victorii bližšie. Victoria automaticky začala cúvať ďalej. No čím ďalej Victoria šla, tak tým sa Sebastián viac približoval.

,,Bojíte sa ma? Vážne si myslíte, že by som vám ublížil?" opýtal sa Sebastián, keď už Victoria stála pri stene a on bol od nej na krok vzdialený. Zahľadel sa do jej očí, ale ona odvrátila tvár.

,,Nie nebojím sa vás!" Pozrela mu opäť do tváre. ,,Neviem, čo ste mali v pláne, keď ste sa začali tak približovať."

Sebastián od nej odstúpil ďalej. ,,Vzali ste si ma, ste moja manželka a tento dom a všetko, čo je v ňom a aj mimo neho je aj vaše. Takže ste čakali na náš koč. No mal som v pláne vás o niečo požiadať. Mohli by ste ma oslovovať len Sebastián? Znie to oveľa menej formálne ako lord Sebastián." V Sebastiánovom hlase bolo počuť smútok. Už začal pociťovať únavu, ale aj smútok nad svojím terajším životom a nad správaním Victorii.

,,Myslím si, že to nebude vhodné lord Sebastián. Najlepšie bude, ak si budete žiť svoj život tak ako predtým, než ste sa neoženili."

Sebastián začal krútiť hlavou. ,,To nebude možné. Predošlý život už viesť nemôžem. Bol som niekým, kým teraz už nie som. A navyše, vyslovil som sľub, ktorý chcem aj dodržať. Ja som vás prijal za manželku, aj keď viem, aký máte ku mne postoj. No vy toho asi nie ste schopná. Slová, ktoré ste vypustili z úst, boli pre vás asi prázdne slová. Pre mňa prázdne neboli. Boli to slová nádeje, ale aj slová zodpovednosti a starostlivosti. Ospravedlňujem sa vám Victoria, ale nie som schopný zahodiť naše manželstvo a vás ako nepotrebnú vec, ktorú nikto nepotrebuje a ktorá nie je prospešná pre iných."

Victoria sa musela otočiť, lebo znova ju zradili jej vlastné slzy. Sebastiánove slová ju hlboko zasiahli a ranili. Ako keby si ona priala, aby ju vydali. Keby sa vydávala dobrovoľne za muža, ktorého by chcela, tak by vedela a bola schopná dodržať všetky sľuby, ktoré vyslovila, ale v situácii, v ktorej sa nachádzala, toho schopná nebola a ani nebude.

Sebastián vedel, že sa jeho slová museli dotknúť jeho manželky a keď sa otočila, tak len sa v tom utvrdil.

,,Keď ma nechcete oslovovať menom, to nevadí. Nie je to o tom, či je to vhodné alebo nevhodné. Je to len o vás a o tom, čo nechcete vy. No ja vás budem oslovovať menom, či to chcete alebo nie, Victoria." Dopovedal a odišiel. Victoria si sadla na kresielko a oddala sa slzám, ktoré sa stali posledné týždne jej priateľkami.

~~~

Keď to takto pôjde ďalej, tak Sebastián bude nenávidieť sám seba za to, čo hovorí, za to, čo urobil. Sedel v pracovni, keď za ním prišiel majordóm, že Victoria si vyžiadala pripraviť koč. Pozrel na hodiny a bol ešte vhodný čas na vychádzku. Dal príkaz, aby koč neodišiel, kým nepríde on. Šiel sa prezliecť a vzal si klobúk. Vo vedľajšej miestnosti bolo už ticho, takže správne predpokladal, že Victoria sa najprv vychystala a až potom dala pripraviť koč.

Victoria sedela už v koči a bola netrpezlivá, kde je kočiš. Netrpezlivosť, ale vynahradil hnev, keď videla prichádzať svojho manžela. To nebudem mať od neho nikdy pokoj? Neuvedomuje si, že človek chce byť niekedy sám!

Sebastián si prisadol k Victorii. ,,Victoria, som rád, že ste dali pripraviť koč. No musím vás sklamať. Kočiša vám dnes budem robiť ja. Kam to bude madam?" Vzal opraty koní a pohli sa s kočom.

,,Čo najďalej od vás, lord Sebastián." Vzdychla si Victoria.

,,Vaše prianie mi je rozkazom, milady. Čo najďalej od nášho domu." Jednou rukou si zdvihol klobúk a uklonil sa hlavou. Nezabudol sa pritom usmiať. Sám nevedel koľko vydrží takto sa pretvarovať a znášať uštipačný tón svojej manželky, ktorú si sám vybral. Neveril tomu ako mohol byť takto slepý, ale dúfal, že sa to raz zmení.