Chvíľu nám trvalo, kým sme sa od seba pohli. Kým sme na seba prestali zízať. Cítila som sa zvláštne, no nebolo mi to trápne. Chcela som v tej chvíli zostať dlhšie.

Vďaka Rivenovej prítomnosti sa okolo nás dav upokojil. Musel, pretože pred jeho vražedným pohľadom nemohli uniknúť.

Opieral sa o stĺp blízko plochy, kde sa bojovalo a ja som stála priamo pred ním. Jednu ruku mal vo vrecku na nohaviciach, no tou druhou držal za pás mňa. Držal ma pevne a chcel, aby som sa mu opierala o hruď. Určite nechcel, aby som znova spadla na zem alebo aby ma dav odvliekol preč. Postaral sa, aby som mala dobrý výhľad, preto som povzbudzovala s ostatnými.

Nič som o boji nevedela, no na pohľad to bolo naozaj úžasné. Dokázali bojovať a pohybovať sa s takou ľahkosťou, akú som ešte nevidela. Bola to krása. Niektoré dvojice už skončili a víťazi zostali na ploche, čakajúci na svojich ďalších protivníkov. Tí, ktorí stále bojovali, sa snažili vyhrať.

„Aký boj preferuješ?" spýtala som sa pred seba, no vedela som, že ma počul.

„Zblízka. Vždy boj zblízka."

„A prečo?"

„Mám kontrolu nad svojím protivníkom."

„A z diaľky by si nemal?" spýtala som sa a trochu potočila hlavou, aby som sa na neho pozrela. Usmial sa.

„Z diaľky by mohol utiecť. Nedohonil by som ho rýchlo. Ako ho potom znova nájdem? Takto sa uistím, že ho porazím."

„Ale to isté môže aj on," povedala som a on sa na mňa dlho zahľadel.

„Áno," odpovedal a odvrátila som sa.

„Nie je to nebezpečné?"

„Je," povedal a moja ruka sa pohla úplne sama. Ruku, ktorou mi stále zvieral bok, som zovrela.

„Dobre," šepla som, no ruku nespustila.

Pozerali sme sa v tichosti na posledné dvojice, až kým nezostali poslední dvaja. Prezerala som si ich a hodnotila.

Jeden bol elf. Mal dlhé zlaté vlasy a aj jeden zapletený vrkôčik pri tvári. Držal v ruke dlhý zahnutý meč, ktorý vyzeral byť na pohľad ľahký. Pochybovala som, že to bolo tak. No čo sa mi na ňom nepáčilo, tak ten pohľad.

Pozeral sa na svojho protivníka akoby to bol najhorší možný súper. A nie v tom dobrom zmysle.

Jeho protivník bol menší, no ohybnejší. Nemal na sebe prvotriedne brnenie a ani mocnú zbraň. Pamätala som si ho ako jedného z tých, ktorí si vzali meč z kopy pod stanom. No s týmto mečom dokázal poraziť všetkých a dostať sa do finále.

Bol to polo-človek. Nemal žiadne známky zvieracej podoby. Jedine čierne uši na hlave.

„Podľa čoho sa určuje, či sa polo-človek premení na zviera, ktorého gény má v tele?" spýtala som sa a cítila na sebe Rivenov pohľad.

„Nie každý má na to schopnosti."

„A ako by ich získal?"

„Tréningom," odpovedal, a vtedy som sa k nemu obrátila.

„To stačí tréning, aby sa premenil na zviera?"

„Áno, nikdy si o tom nepočula?" pokrútila som hlavou. „Ako hovoríš, každý polo-človek má v sebe gény určitého zvieraťa. Ak tieto schopnosti, ktoré má, zlepšuje, dokáže prebudiť aspoň nejaké časti. Ako tento a jeho uši," kývol k nemu hlavou. Začali bojovať. „Niektorí sa v tom momente zaseknú a stačí im to. Získajú silu, lepšie zmysly, ale to je celé."

„A čo ostatní?"

„Ak trénujú dostatočne a tvrdo, dokážu sa premeniť na zviera, ktoré predstavujú. Tento by sa dokázal premeniť na vlka."

„Vieš to určiť?" prekvapilo ma to.

„Som už nejaký čas na cestách, takže áno," žmurkol na mňa. S horiacimi lícami som sa odvrátila. „Možno si hovoríš, že premena na zviera je posledné štádium, no nie je."

„Čože?" Táto informácia ma natoľko šokovala, že som si nevšímala burácajúci dav po padnutí elfa na zem, a obrátila som sa na Rivena. Usmial sa. „A aké je teda posledné štádium?"

„Zaujímaš sa o polo-ľudí?"

„Veľa som o nich čítala v knihách," priznala som sa. „Narodia sa s nejakými znakmi zvieraťa, pretože to ešte nedokážu ovládať. Lenže čím sú starší, postupne sa strácajú a vyzerajú ako ľudia. No ako vravíš, tréningom sa dokážu tieto znaky znova prebudiť a ak budú trénovať ďalej, dokážu sa premeniť na zviera úplne," súhlasne prikývol. „Vždy som si myslela, že cieľom je premeniť sa na zviera. Chceš povedať, že je ešte jedno štádium?"

„Áno. Výnimočné až nemožné nedosiahnuť."

„Tomu nerozumiem," zamračila som sa.

„To štádium sa volá skrotenie. Takí, ktorí ho dokážu dosiahnuť, sa nazývajú Krotitelia."

„Páni," rozžiarili sa mi oči. „A čo to znamená? Čím je Krotiteľ lepší ako premena na zviera?"

„Keď máš len znaky zvieraťa, ako sú uši, chvost, nohy a tak ďalej, máš len zlepšené schopnosti a zmysly daného zvieraťa. Keď sa premeníš na zviera, staneš sa ním úplne. Čiže všetky zmysly a schopnosti sa znásobia niekoľkonásobne. Lenže," usmial sa a brnkol mi po nose. Nemohla som na neho prestať zízať. „Ak sa staneš Krotiteľom, nepremeníš sa na zviera. Áno, budeš mať podobu zvieraťa, lenže ako zviera nevieš hovoriť. V tejto podobe dokážeš chodiť ako človek, tvoje ruky budú ako tie ľudské, tvoje telo a svaly, budú ako ľudské. Ale predsa len budeš zviera, ktoré chodí po dvoch a hovoríš s ostatnými."

„Takže bude zvieraťom v ľudskej podobe?"

„Dá sa to tak nazvať."

„Páni," šepla som. „A aké schopnosti získa?"

„Neuveriteľné," povedal zrazu potichu a aj úsmev mu zmizol z tváre. „Bude mať stonásobnú silu zvieraťa v ňom, no mimo toho bude ovládať aj mágiu, akú neovláda nikto iný."

Myslela som si, že som o polo-ľuďoch čítala všetko, no mýlila som sa. Táto informácia mi unikla a nemala som o nej potuchy. No možno to bolo tým, že môj otec sa o nich veľa nezaujímal, a preto o nich knihy nevlastnil. Áno. Určite to bolo kvôli tomu.

„Existuje niekto taký?" odvážila som sa spýtať a do jeho tváre sa znova vrátil úsmev.

„Nie. Povedal som ti, je nemožné toto štádium dosiahnuť."

„A prečo?" zamračila som sa. „Ak o tom vieš. Ak o tom všetci vedia, tak to niekto už musel dokázať, nie? Nepíše sa niekde, ako to dosiahnuť?" odvrátil sa.

„Píše sa, že pomôže tréning, sila daného človeka a jeho odhodlanie. No za toľké roky, storočia, sa to ešte nikomu nepodarilo. A to hovoríme o mocných a legendárnych ľudí. Ak sa to nepodarilo im, neviem si predstaviť, čo by sa malo zmeniť."

„Aj tak by som ho chcela vidieť," povedala som a on sa na mňa pozrel, no odvrátila som sa. „Neber ma v zlom. Možno by nebolo dobré, aby niekto vlastnil a mal takú moc, no čo keby to bol dobrý človek, ktorý by chcel niekoho chrániť? Na veľkú silu, veľkú moc, musíš odpovedať rovnako, ak nie horšie."

„Všimol som si, že sa ich nebojíš," ozval sa. „Polo-ľudí, elfov a ani trpaslíkov. Nikoho sa nebojíš."

„Mám dôvod?"

„Neviem," odvrátil sa a kývol hlavou vedľa nás. Boli tam polo-ľudia. „Obyčajní ľudia sa ich stránia, pretože z nich majú strach. Predsa len, nie sú to ani zvieratá, no ani ľudia. Môžu byť nebezpeční."

„Nikto nie je nebezpečnejší ako ľudia," pošepkala som a hneď sa na mňa pozrel. Usmiala som sa a pozrela mu do tváre. „Keď sa niečoho boja, robia príšerné veci. Konajú bezhlavo a nakoniec sú horší ako iní. Čiže nie, nebojím sa. Nebojím sa žiadnej rasy."

„A je niekto, z koho strach máš?" skúmal moju tvár a čakal odpoveď. Keby sa to spýtal niekto iný, mlčala by som. Lenže toto bol Riven a z nejakého dôvodu som mu chcela odpovedať.

„Mám strach z tých, ktorí túžia po moci," odpovedala som a on zdvihol bradu. „Z tých, ktorí sú ochotní urobiť a aj obetovať hocikoho, aby ju získali."

Vyhral polo-človek. Dav burácal, kričal a smial sa. No najmä sa tešil z víťazstva mladého človeka. Elf sa ho snažil ešte očierniť z podvádzania, no odpoveďou mu bolo jedine viac smiechu a poníženia. Nezostávalo mu nič iné, len odísť ako na druhom mieste.

Dav sa postupne rozchádzal a zaujímal sa o iné aktivity. Organizátor kričal, že sa ešte naskytnú rôzne príležitostí bojov, a preto sa môže niekto znova prihlásiť. Niektorí túto šancu hneď využili.

„To mi pripomína, prečo si tu?" spýtala som sa Rivena, keď sme kráčali bližšie do centra.

„Skončila sa nám schôdza." Zdvihla som k nemu pohľad a prezrela si ho. Ostražito sa obzeral okolo nás, akoby hodnotil každého naokolo. Pozrela som sa tiež a videla čo on.

Celé námestie, na ktorom sme sa nachádzali, bolo plné bojovníkov. Každý mal nejakú zbraň, od menej nebezpečnej, až po smrtiacu. No prišlo mi, akoby medzi nimi hľadal niekoho konkrétneho.

„Je medzi nimi ten, ktorý je vašou úlohou?" ozvala som sa a pozrela sa na neho. Civel na mňa, no nereagoval. Dokonca sa začal mračiť. Odvrátila som sa. „Neber ma v zlom. Len som zvedavá."

„Nevieš to presne, no tušíš, čím sa živíme," nepozrela som sa na neho. „Buď sa tváriš, že je ti to jedno, alebo ti na tom naozaj nezáleží."

„Akú odpoveď očakávaš?"

„Pravdivú."

„A čo keď budem aj tak klamať."

„Nebudeš."

„Vieš to naisto?" zasmial sa.

„Áno, viem."

Obrátila som sa k nemu.

„Nie, nepáči sa mi to," odpovedala som a pozerala mu priamo do očí. „No som zmätená," doplnila som a on naklonil hlavu a kývol ku mne.

„Prečo?"

„Neviem či sa mi to nepáči preto, lebo zabíjate ľudí za peniaze, alebo preto, lebo pritom riskujete vlastné životy," povedala som a videla ako pootvoril oči.

„Čo tým myslíš?"

„Niekedy si môj otec niekoho najal," odpovedala som a odvrátila sa. „Neviem na čo si ich najal, no boli to mocní bojovníci. Väčšinou sa nevracali, tak som si domyslela, že tá úloha bola ťažšia, než sa zdalo."

„A ty si tých bojovníkov poznala?"

„Nie, ja nie," povedala som a smutne sa usmiala. „Ale mali rodiny, či nie?" zdvihla som k nemu pohľad. „A títo ľudia sa nikdy nedozvedia, čo sa s ich milovanými stalo. Nechcela by som to zažiť tiež." Až keď som to povedala, tak som si tie slová uvedomila.

Opatrne som sa odvrátila, no cítila, ako mi celá tvár horela a srdce mi poskakovalo, ako sa mu zachcelo. Cítila som sa trápne.

Poznala som ich krátko, no stačilo to na to, aby mi na nich začalo záležať. Ani som netušila prečo. Či to bolo tým, že som sa na nich upäla z dôvodu, že som nikoho iného nemala. Alebo to bolo nimi. Mala som ich rada. Bola s nimi zábava a nikdy sa ku mne nesprávali zle. Obľúbila som si ich.

Zrazu ku mne zdvihol ruku a pohladil ma po tvári. Pozrela som sa na neho a videla ten výraz.

„Dúfam, že nikdy neuvidíš dôvod, pre ktorý sa o nás nemusíš báť." Zmohla som sa len na prikývnutie.

Ten dotyk. Cítila som teplo. Príjemné teplo, ktoré sa mi valilo telom. Nebolo normálne, aby so mnou podobné veci robil jednoduchý dotyk.

Nechcela som, aby ma pustil. Chcela som, aby sa ma naďalej dotýkal a bol pri mne.

„Máš teraz niekde byť?" spýtala som sa spontánne a on ruku stiahol, no pokrútil hlavou. Ukázala som na oslavy. „Chceš sa pozrieť na súťaž v lukostreľbe?" zovrela som pery a dúfala, že som neznela príliš vnucovane.

Lenže on sa usmial a prikývol. „Veľmi rád."

Netušila som prečo ma napadol práve luk, no už to nebolo dôležité.

Okolo nás bolo veľa súťaží, no nedovidela som na ne. Dav ľudí bol ohromný a keby som chcela vidieť, musela by som sa pomedzi ľudí predierať ďalej. A na to som naozaj nemala chuť. Najmä po poslednej skúsenosti. Stále som cítila kopance a údery, ako som bezmocne ležala na zemi. Keby ma Riven nezachránil, nevedela som, čo by sa mi stalo.

Počas toho, ako sme sa snažili nájsť streleckú súťaž sme sa rozprávali o hocičom, čo nám prišlo na um. Niekedy som sa pýtala hlúposti a ani ma nezaujímala odpoveď. Len som sa s ním chcela rozprávať. Pýtal sa aj on, sám od seba, akoby aj on chcel zistiť niečo o mne. Spoznávali sme sa a oťukávali. A čím dlhšie sme to robili, tým viac sa mi to páčilo.

„Asi sa tam nedostaneme," povedala som smutne. Dav ľudí bol neuveriteľný, a preto bolo ťažké sa dostať bližšie.

Súťaže v boji a v strieľaní boli lákavé pre všetkých. Ľudí zaujímala krv, pot, boj, krik a silné telá. Odjakživa to tak bolo. Každého zaujímala krutosť a zápasenie. Síce som nič podobné nezažila, chápala som ich nutkaniu to vidieť.

„Poď so mnou," povedal zrazu Riven a chytil ma za ruku. Ako náhle sa naše ruky dotkli, vrazila do mňa neviditeľná sila. Možno to bol len adrenalín. Pevne som mu chytila ruku a nechala sa ťahať. Bol odo mňa vyšší, preto som predpokladala, že videl nejaké cestičky, ako sa čo najlepšie dostať bližšie.

Bolo to tak.

Ťahal ma za sebou správnymi cestičkami, pomedzi ľudí, a boli sme stále bližšie a bližšie. Usmievala som sa ako malé dieťa a tešila sa. Celá situácia ma tešila, no najmä to, že som bola s týmto človekom.

Spočiatku som z neho mala strach. Zo všetkých. No čím dlhšie som s nimi bola. Čím dlhšie som ich spoznávala, nerozumela som, ako som mohla mať strach.

Strach som mala z toho muža, ktorý mi v hostinci vzal mešec peňazí a potom ma obchytkával. To bol strach, ktorý som pri nich nepociťovala.

Nevedela som prečo, no zovrela som Rivenovu ruku pevnejšie.

Boli sme blízko. Vedela som to vďaka organizátorovi, ktorý kričal pokyny a povzbudzoval dav alebo súťažiacich. Začínala som počuť aj napriahnutie luku a následné vystrelenie. Srdce sa mi rozbúšilo od napätia a zvedavosti. A na tvári som mala úsmev.

„Ďalej to nepôjde," zhodnotil Riven, keď sme zastavili. Boli sme rozhodne bližšie ako predtým. Stačilo to.

„Ďakujem," povedala som a videla ako ku mne obrátil pohľad, no nevšímala som si ho. Nakláňala som hlavou a snažila sa cez ostatných vidieť dopredu. Dokázala som rozoznať siluety súťažiacich a niektoré terče, no to bolo všetko. Pekný pohľad som nemala, no za to som všetko počula. Aj to mi stačilo.

Vtom ma Riven pustil. Pozrela som sa hneď na neho, nebodaj, že budem protestovať. Lenže on sa ku mne zohol a rukou ma chytil okolo pása a pod zadkom. Prekvapilo ma to a zvýskla som, keď ma zdvihol nad zem.

Zakolísala som sa, no chytila som sa jeho ramien a našla rovnováhu. Na tvári som cítila červeň a pozrela som sa pod seba. V momente som na zabudla na všetko zlé, čo sa mi v živote stalo.

Na tvári sa mi objavil žiarivý, doširoka roztvorený úsmev.

Odvrátila som sa a videla úplne všetko. Keďže bol Riven predtým dosť vysoký, videl až na súťažiacu plochu. Lenže keď som bola ešte nad ním, videla som aj terče. Bolo ich toľko. Pozerala som sa na súťažiacich a videla ako im to išlo.

Každý mal vlastný mech so šípmi, ktoré mali skončiť vo vzdialených terčoch. Mali toľko času, koľko chceli. Ich jedinou úlohou bolo, zasiahnuť čo najviac šípov do terčov. Niektorým sa darilo, iným nie.

Pri jednom terči boli šípy zapichané do podpory terča alebo blízko pri zemi. Druhý mal zapichnuté v zemi alebo na kraji terča, ďaleko od stredu. Jeden mal zapichnutých pár šípov aspoň priamo v terči, no len pár. A bol tam jeden, ktorý mal všetky zapichnuté v terči, no žiadny v jeho strede. Takých bolo viac.

No iba jeden jediný, mal všetkých desať šípov zapichnutých priamo v červenom strede. Už dávno nesúťažil, ale sedel na zemi pri kraji a čakal, kedy ostatní skončia. Asi ich budú triediť, ako aj pri súťaži vo dvojiciach.

„Víťazí elf," oznámila som Rivenovi a pozorovala ho.

„Tak by to mali ostatní rovno vzdať."

„Elfovia sú veľmi dobrí v lukostreľbe?"

„Čo viem, tak najlepší."

„Aj Ardriel je dobrá?"

Zasmial sa. „Tá je najlepšia zo všetkých." Usmiala som sa. Nečudovala som sa, že tak o nej zmýšľal. Verila som, že to musela dokázať nespočetne krát.

„Ona je elfka, však?" spýtala som sa.

„Je to dosť zjavné, nie?"

„Jej oči," povedala som potichu. „Nie sú elfské," priznala som a cítila ako ma zovrel. „Nesnažím sa nič povedať. Iba konštatujem," povedala som a ucítila, ako so mnou hýbal.

Pozrela som sa na neho a všimla si, ako ma spustil nižšie. Následne som mu bola otočená čelom a mala oči zarovno tým jeho. Pozeral sa na mňa a nevedela som či sa mračil, alebo len neprítomne pozeral.

„To, že má iné oči ti povedalo, že nie sú elfské?"

„Pokiaľ viem, elfom sa nemenia oči."

„Mohol to byť odraz svetla. Mohla si vidieť hocičo," povedal nepriamo. „Veď veľa ľudí má modré oči." Mykol plecom, akoby sa to snažil zahovoriť, no ja som sa zamračila.

„Ja nehovorím o jej modrých očiach," povedala som a on sa prekvapil. „Hovorím o tých zelených."

Prisahala by som, že sa na jeho tvári objavil šok.

„Zelených?"

„Má krásne zelené oči," povedala som. „Nikdy som nevidela nikoho s takými očami. Ani elfov."

„A to ti napovedá, že nie sú elfské?" zamračil sa.

„Rozprávali sme sa o polo-ľuďoch a ich štádiách moci. Napadlo mi, že niečo podobné majú aj elfovia," pomykala som plecami. „Chcem tým iba povedať, že jej oči by mohli byť tiež nejakým prejavom."

Nepovedal nič. Pozeral sa na mňa a znova som v jeho očiach videla tú prázdnotu a čiernu. To svetlo, ktoré som tam videla, bolo preč.

Zrazu spustil ruky a ja som dopadla na nohy. Prekvapilo ma to, preto som sa ho ešte chvíľu držala. No keď som sa mu znova pozrela do očí a videla ten hnev, odtrhla som sa.

„Na to, že si obyčajné a nevýrazné dievča si až priveľmi zvedavá," zavrčal. S bijúcim srdcom som preglgla. „Pre vlastné dobro ti radím, aby si držala jazyk za zubami. Možno aj to je dôvod, prečo sa ťa rodina zbavila. Strkáš nos do vecí, do ktorých ťa nič nie je," zasyčal a vzápätí sa obrátil a odchádzal preč.

Pozerala som sa za ním a cítila, ako mi po lícach tiekli slzy.