7. kapitola

Keď sa Corwin vrátil, držal v ruke dve tácky plné jedla. To donútilo Tulliusa a Ardriel prestať bojovať o posteľ a išli sa radšej najesť. Ich škvŕkajúce bruchá som počula cez celú miestnosť.

Počas toho ako sme jedli, som sedela v tichosti v rohu a iba počúvala. Rozprávali sa totiž o niečom, do čoho som nemohla zasahovať.

„Ráno by sme za ním mali ísť a zistiť našu úlohu," povedal Riven a zahryzol do chleba. „V meste sa nachádza veľa bojovníkov. Ak by sme zaváhali, niekto by nám prácu ukradol."

„Pokiaľ viem, vypýtal si priamo nás," zahundral Tullius. „Musí preto počkať, nie?"

„Je pyšný," pokrútil hlavou Corwin. „Nedovolil by nikomu pošpiniť jeho povesť. Ak tam zajtra nebudeme, môžeme mať ešte problémy." Nato sa Ardriel zasmiala. „Myslím to vážne."

„Aj ja," prskla a napila sa z vína. „Nikto sa na nás ani len nepozrie a on by nebodaj zaútočil? Spravil by tú najväčšiu chybu."

„S tým súhlasím," pomykal Riven plecami a Corwin si vzdychol.

„Čo keby to bola armáda? Štyria proti tisícom? Aj my máme svoje limity!"

„Myslím, že keby poslal na štyroch ľudí tisícovú armádu, dokazovalo by to len jeho neschopnosť postarať sa o to sám," ozvala som sa a oni sa ku mne obrátili. Hneď som zdvihla ruky a očervenela. „Pardon," šepla som a prisunula si kolená k perám. Riven sa usmial a pozrel na Corwina.

„Pôjdeme za ním ráno," oznámil im a prikývli. „Skoro ráno, ak mám byť presný. Konajú sa oslavy. Ak nás sem zavolal preto, nebude to náhoda."

„Myslíš, že náš cieľ je na oslavách?" spýtal sa Corwin.

„Je to pravdepodobné."

„Tak by sme mali pripraviť nejaký plán."

Sedela som so skrčenými kolenami na gauči a počúvala. Ich slová a plány sa mi miestami zdali desivé. Predsa len, dohadovali sa ako zabiť nejakého človeka, alebo skupinu. Netušila som, a ani oni, čo mali urobiť, no nevadilo im to. Nepýtali sa na ľudí, ktorých zabíjali. Nezaujímalo ich, kto to je a ani prečo chcú ich smrť. Bola to len platená úloha.

Okolo jedenástej večer sa postupne rozliezali a išli umývať. Za celý čas som s nikým neprehovorila, až kým mi Ardriel nepovedala, že sa môžem ísť umyť tiež. Myslím, že som bola posledná.

Prijala som ponuku a zatvorila sa v kúpeľni.

Zrkadlo bolo zarosené a v miestnosti bolo príjemné teplo. Vyzliekla som sa zo šiat a niekoľkokrát som ich potriasala, aby som ich vyvetrala. Aj keď si skôr zaslúžili umytie. Ale teraz som si to dovoliť nemohla.

Nahá som vliezla do teplej vody a ponorila sa až po krk. Horúca voda mi obalila telo a bol to krásny pocit. Neumývala som sa dni. Mohla som smrdieť, no necítila som sa. Takto som zo seba umyla špinu, no aj únavu a vyčerpanie. Ani som si neuvedomila, aká som bola unavená.

Vtom som prudko zvrtla hlavu ku dverám, pretože som začula krik. Nepočula som poriadne ich slová, no keď som začula slová posteľ, vankúš a moja, pochopila som. Ardriel sa s Tulliusom vrátila k vojne o posteľ. Bola som nedočkavá z výsledku.

Ležala som nehybne vo vode ďalších desať minút a potom som vyliezla. Vzala som si uterák a utierala svoje telo, na ktoré som sa pozrela do zrkadla.

Bola som štíhla, niekto by povedal, že až príliš. Stále to bola lákavá postava. Ako aj prsia, ktoré neboli ani veľké, no ani malé. Také akurát.

Najviac sa mi páčili dlhé hnedé kučeravé vlasy. Neboli to pravé poriadne kučery, aké som na ženách videla. Ale veľké prirodzené kučery, ktoré mi niekedy naozaj liezli na nervy. Najmä keď som spala a pri prevracaní som si ich vždy pritlačila lakťom. Nebola to príjemná bolesť.

Vzala som uterák a mokré končeky som si doňho utierala. Nechcela som si umývať celé vlasy, pretože už bolo neskoro. Vzala som aj krém, ktorý som videla pri zrkadle a natrela si ním telo. Voňal po fialkách.

Obliekla som si bielu košeľu s čiernymi nohavicami, ktoré boli určené pre nájomníkov a ktoré mi určite ostatní nechali. Košeľa mi bola rozhodne veľká a aj nohavice. Musela som si na bokoch urobiť uzlík, aby mi nespadli. Našťastie už bola tma a nikto to neuvidí.

Už upravená a umytá, som znova vyšla von z dverí, no naskytol sa mi hrôzostrašný pohľad.

Vzdialená posteľ, o ktorú sa Tullius a Ardriel bili, bola obsadená. Nimi dvoma. Rozvalili sa na nej a Tullius začal neuveriteľne chrápať. Všetky vankúše boli porozlietané po miestnosti a podľa toho, ako vyzerali, ich ten boj vyčerpal.

Otočila som sa hlavou ku gauču, na ktorom som mala v pláne spať a uvedomila si, že sa na ňom rozvalil Corwin. Úplne ochabol, akoby doteraz stál a hovoril silou vôle. Verila som, že by ho nezobudilo vôbec nič.

Jediné voľné miesto, ktoré zostávalo, bola posledná posteľ. A jediný človek, s ktorým som ju mala zdieľať, nebol v miestnosti.

Náhle sa otvorili dvere a Riven vošiel dnu. Jeho pohľad zastal na mne, ako stojím pred dverami do kúpeľne, a potom si prezrel ostatných. Pochopil, prečo som stále stála.

„Môžem ju zobudiť, ak chceš," povedal a pristúpil do miestnosti. Usmiala som sa a jemne sa zatriasla.

„Nemyslím, že by sa zobudila," pozrela som sa na neho a prikývol.

„Je to možné," usmial sa a pohol sa k posteli. „Nebude ti to vadiť?" spýtal sa a kývol k posteli.

„Jasné, že nie," povedala som a pohla sa k druhej strane. Cítila som, ako sa na mňa celý čas pozeral. Cítila som sa trápne, no napriek tomu mi telom behalo krásne teplo. Hrialo ma.

Sadla som si na matrac a ucítila tú mäkkosť. Takmer som sa rozpustila.

Ani doma som nemala takú mäkkú posteľ. Dokonca som nemohla nazývať tú posteľ posteľou. Táto bola dokonalá. Aj periny boli mäkké. Akurát pre unavené svaly a celé telo.

„Páni, toto bude prvá za dlhú dobu," zafrflal Riven, keď si tiež sadol. Pod jeho telom sa matrac prehol viac. Moje srdce vynechalo dva údery.

„Aspoň sa naozaj vyspíš," povedala som a už sa ukladala pod perinu. Napodobnil ma s úsmevom na tvári.

„No neviem či sa vyspím. Dlho som nespal na matraci. Musím si znova zvyknúť."

„Prečo si nekúpite nejaké deky na cestu? Možno by sa vám to hodilo."

„Skúšali sme to, ale nakoniec je to len zbytočná záťaž. Presúvame sa stále niekam inam. Niekedy nemáme ani čas všetko spratať."

„Áno, lesy sú niekedy veľmi nebezpečné. Kvôli goblinom a iným príšerám."

„To je pravda. V tejto oblasti sa ich nenachádza tak veľa, ako vyššie na severe. Tam sa nachádzajú aj iné, legendárne príšery."

„Už ste sa s nejakými stretli?"

„Áno, nebolo to príjemné."

Ležali sme na bokoch a boli otočení tvárou tvár. Pravú ruku som mala položenú pod hlavou a pozerala som mu priamo do očí. Keď som ich videla prvýkrát, tá čierna farba, ma vydesila. No keď sa na zvyšku tvári objavil úsmev, okamžite strach pominul.

Pozerali sme sa na seba a rozprávali sa. Akoby sme neboli unavení. Akoby nebolo po polnoci. A akoby sme ráno nemali prácu. Iba sme sa pozerali a vpíjali prítomnosť toho druhého.

Až keď som ležala na matraci a bokom k nemu, uvedomila som si, aká bola posteľ malá. Od jeho tváre ma delila veľmi malá vzdialenosť. Príliš malá a napriek tomu som ju chcela viac zmenšiť.

„Poznáte sa už dlho?"

„S ostatnými?" prikývla som. „Ako prvého som pred mnohými rokmi stretol Tulliusa. Krátko na to aj Ardriel a Corwina. Už si ani nepamätám ako dlho to už je."

„Ste naozaj dobrými priateľmi," usmiala som sa. „A čo ma udivuje najviac, tak to, že máte rovnaké ciele."

„Síce sme sa k tejto práci dostali každý inak, dôvody máme rovnaké."

„Skúšal si niekedy niečo iné? Niekto by povedal, poctivejšie?"

„Nie. Tento svet niečo ako poctivosť nepozná."

„To je pravda."

„Pýtala si sa niekedy tvojej rodiny, prečo sa k tebe správali zle?" zaujímal sa. Vzdychla som si.

„Áno. Ako dieťa som to skúšala veľakrát. Nikdy som nedostala slovnú odpoveď. Iba bitku," šepla som s úsmevom na tvári.

„To ma mrzí," povedal a chytil ma za ľavú ruku. Pozrela som sa na naše ruky a všetky zlé myšlienky, ktoré sa mi začali objavovať v mysli, okamžite zmizli. Začala som sa hrať s jeho prstami a chcela som cítiť jeho teplo.

Prsty mal drsné a mal na nich mozole. Napriek tomu som mu ich držala. Tiež mlčal, no vedela som, že sa na naše ruky tiež pozeral. Sám nimi hýbal a hladil moje prsty. Až napokon dal prsty pomedzi moje a pokrčil. Pozerala som sa ako pomaly tlačil prsty až k mojej dlani až sa nakoniec dotkol mojich hánok. Moje prsty boli stále vystreté, no keď som zacítila jeho dotyk, okamžite som ich zovrela a naše dlane sa dotkli.

Znehybnela som.

Čo sa práve stalo?

Normálne sme sa rozprávali. Nebolo to nič vážne a ani intímne. Napriek tomu sme sa držali za ruky a prepletali si prsty.

Páčilo sa mi to.

Cítila som sa zvláštne a srdce mi bilo rýchlo. Avšak inak, ako inokedy. Cítila som pichľavú bolesť, ale príjemnú, ktorú som si nedokázala vysvetliť. Nechcela som sa pýtať. Nechcela som vedieť, prečo je to tak.

Chcela som si tento moment uchovať a držať ho hlboko v srdci.

Pomaly mi klesali viečka od únavy a cítila, že zaspím. Naše ruky pomaly klesali na matrac. Napriek tomu, že som zaspávala, zovrela som mu ruku.

Predtým ako som sa poddala snom, som ucítila, že mi zovretie opätoval.

Cez noc ma mátali sny, ktoré som nikdy predtým nemala. Boli to sny alebo moje predstavy? Niečo, čo som chcela zažiť?

Keď som otvorila ráno oči, nechcela som to vedieť.

Zobudila som sa na posteli sama. Riven bol preč. Malú časť zo mňa to potešilo. Aspoň sme sa ráno vyhli trapasu alebo zvláštnym pohľadom. Nech sa v noci stalo medzi nami čokoľvek, príliš som sa hanbila, aby som sa na neho dokázala pozrieť tak ako predtým.

Lenže keď som sa posadila, v miestnosti nikto nebol. Druhá posteľ bola tiež prázdna a aj gauč. Všetci boli preč.

Obzerala som sa ako blázon, akoby sa mali čochvíľa znova zjaviť. Zmohol sa ma strach, že ma nechali samú, no uvidela som niektoré ich veci na posteli a pohovke. S trasúcimi sa perami, som si vydýchla.

Vtom sa otvorili dvere kúpeľne a za pary z nich vyšla Ardriel. Okolo tela mala obmotaný uterák a ďalším si sušila vlasy. Keď sa naše pohľady stretli, žiarivo sa usmiala.

„Vyzerá to tak, že zo všetkých si bola najviac unavená práve ty," povedala a posadila sa na kraj mojej postele. „Spala si neuveriteľne dlho."

„Koľko je hodín?"

„Už deväť," vytreštila som na ňu oči a zasmiala sa. „Hovorím, že si bola asi najviac unavená." Pretrela som si tvár rukami a vydýchla si. Naozaj som bola dobre vyspatá.

„Mrzí ma to."

„Nemusí, zlatko. Chápeme to. Predsa len, konečne si si mohla oddýchnuť a vypustiť z hlavy všetky problémy. Nechali sme ťa vyspať, ako vďaku za izbu," žmurkla na mňa a opätovala som jej úsmev. Následne sa postavila a išla si z tašky vybrať oblečenie.

„Kde sú ostatní?"

„Išli vybaviť našu prácu. A my máme tiež niečo na starosti," obrátila sa ku mne a začala sa prezliekať. Zliezla som z postele a tiež si išla zobrať svoje veci. Našla som ich v kúpeľni na poličke.

„A čo mám robiť?"

„Ísť so mnou," zakričala na mňa, a preto som vykukla z kúpeľne. „A urobiť všetko čo poviem," žmurkla sprisahanecky na mňa. Nadvihla som obočie, no nepýtala som sa viac.

Do pol hodiny sme boli oblečené a vyšli von z hostinca. Včerajší obdiv bol úplne zbytočný.

Ulice boli plné všetkých možných ľudí. Už som nevidela len elfov, trpaslíkov a ľudí. Videla som všetky rasy, ktoré sa v našej krajine nachádzali. Videla som štvrtú a poslednú, ktorou boli polo-ľudia. Boli to ľudia, ktorí mali schopnosť premeniť sa na nejaké zviera. Avšak túto výnimočnosť dokáže len niekoľko z nich. Nedokážu to všetci. Väčšina má viditeľné znaky toho, že to nie sú ľudia, ale ani zvieratá. Majú väčšiu silu ako obyčajní ľudia.

Pozerala som sa na ľudí so zvieracími ušami, chlpatými rukami, chvostmi alebo len jasne inými očami.

Žiarivo, priam obdivne, som sa na všetkých pozerala.

Svet bol úžasný. Pozerala som sa na svet novými, lepšími očami než predtým. Už žiadna pivnica, žiadna kotolňa, kuchyňa ani sklad. Toto bol svet a milovala som ho.

„Tak poď, kým máme ešte čas," potiahla ma Ardriel za ruku pomedzi ľudí. Keby ma nedržala, už by som sa jej stratila. Dav bol veľký. Všetci sa hrnuli buď hlbšie do mesta, alebo preč z neho. Stánky a obchody popri krajoch boli otvorené a ľudia nakupovali.

Takto vyzeral normálny deň v mestách?

„Pozeráš sa tak obdivne," usmiala sa na mňa. „Vidíš mesto prvýkrát?" prikývla som. „To vidno. Tvoja tvár len tak jasá."

„Čuduješ sa mi?" povedala som obdivne. „Je to super. Aha! Pozri, ten má krásne uši," povedala som a pohľadom sledovala malého chlapca, ako beží pomedzi ľudí. Na hlave mal čierne zahnuté ušká. Boli také roztomilé.

„Si prvý človek, ktorý ich obdivuje," povedala Ardriel. Hneď som sa na ňu pozrela. „V hlavnom meste ich nemajú v láske."

„Prečo nie? Robia niečo zlé?"

„Nie sú ani zvieratá, ani ľudia. Niečo medzi. Niečo, čo sa podľa ľudí pokazilo, a preto sa toho boja. A keď sa niečoho boja, je to katastrofa."

„Tu sa na nich pozerajú dobre," obzrela som sa. „Nevidím, že by robili problémy."

„Pretože až sem nesiaha moc lorda Exidora," povedala a odvrátila sa.

Lorda Exidora som poznala. Bol jedných zo šiestich veľkých lordov, ktorí vládli územiam Westalisu. Každý mal svoje územie, ktoré mal v moci a ktoré mu patrilo.

Pred tisíckami rokov, vládol Westalisu len jeden vládca. Avšak po prvej krutej vojne medzi rasami, sa Westalis rozdelil na šesť častí a každú si uchmatol iný vládca. Lord. Tento lord mal všetky právomoci, týkajúce sa jeho územia. Stali sa ich vládcami, no nie kráľmi.

Trvalo ďalšie stovky rokov, kým sa situácia medzi územiami upokojila a nastal ako taký mier. Medzi niektorými územiami panuje až doteraz. No iné, ako je územie lorda Exidora, nechce mier. Odmieta totiž poslednú rasu, polo-ľudí. Nedokáže sa zmieriť s ich existenciou a počula som, že je s nimi na jeho území veľmi zle zaobchádzané.

Týchto ľudí som videla prvýkrát až tu. V tomto meste. A nevedela som si predstaviť, čím by sa previnili. Na to by vedel odpovedať jedine lord Exidor.

Ardriel ma brala hlbšie do centra a neustále sa obzerala po výkladoch. Vyzerala, akoby hľadala konkrétny obchod. Nakoniec ma schytila za ruku a stiahla so sebou do jedného obchodu. Nad dverami zacvendžal zvonček a zatvorili sa.

Pozrela som sa do miestnosti a videla samé oblečenie. Látky, stuhy, nástroje a ktovie čo všetko. S otvorenými ústami som prechádzala po miestnosti a kochala sa výhľadom.

„Máme návštevu!" skríkol piskľavý hlas, za ktorým sme sa obrátili. „Je to elfka a človek!" zakričalo malé dievča pri zadných dverách.

„Idú robiť problémy?" zakričal zo zadnej miestnosti tlmený hlas.

„Idete robiť problémy?" spýtalo sa dievča.

„Nie, nejdeme," odpovedala s úsmevom Ardriel. Dievča prikývlo.

„Nie! Prišli nakupovať!"

„Hneď som tam!"

Ardriel sa potichu zachichotala a oprela sa o pult lakťami, odkiaľ hľadela priamo na dievča a vchod do zadnej miestnosti. Užívala si, ako sa na ňu dievča s obdivom pozeralo. Nečudovala som sa jej. Vyspatá a umytá Ardriel bola ešte krajšia.

„Koho to tu máme!" ozval sa prichádzajúci hlas a pred pultom a Ardriel sa objavila vysoká zavalitá žena so zásterou. Pozrela na elfku a dala ruky v bok. „Videla si sa v zrkadle?"

„Ó, áno. Niekoľkokrát denne," zašvitorila.

„Vidím," povedala a pohľadom zavadila o mňa. Zatvárila sa znechutene. „Ona však zjavne nie," odfrkla a mne do líc nabehlo teplo. Odvrátila som sa. „Hm, chcem s tým niečo spraviť," ozvala sa a znova som sa k nej obrátila. „Preto si prišla, či sa chceš oháňať sebou len ty?"

„Nie, máte pravdu," povedala a oprela sa chrbtom o pult a vyložila naň lakte. Obe sa pozreli na mňa. „Robte si s ňou čo sa vám zažiada!"

Prekvapene som nadvihla obočie a ničomu nerozumela. Majiteľke obchodu to však nemusela hovoriť dvakrát. Hneď sa začala preháňať po miestnosti a dievča s vystretými rukami za ňou.

„Moment. Myslela som si, že máme nejakú prácu," podišla som k Ardriel a tá mávla rukou ku mne.

„Áno. Ty si moja práca."

„Prosím?" nechápala som a pozrela sa na seba. „Vadí vám, ako vyzerám?"

„Zlatko, máš na sebe aspoň o tri čísla väčšie oblečenie. Všetko je ti veľké," povedala takmer so súcitom. „Nemôžeš sa takto dobre pohybovať. To oblečenie ťa len zbytočne zaťažuje."

„To predsa nemôžem žiadať," povedala som a zdvihla ruky, keď ku mne majiteľka prišla a začala ma merať metrom. Smutne som hľadela na Ardriel. „Naozaj nie."

„Musíš. Dostala som to príkazom od Rivena," povedala, čo ma prekvapilo. Potom však prevrátila očami a mávla rukami. „Vlastne som na tom trvala."

„Prečo?!" spýtala som sa, keď som konečne zložila ruky a majiteľka odbehla. Elfka ku mne podišla a pohladila ma po tvári.

„Si krásna a ani si to neuvedomuješ. Tvoje vlasy sú rovnako krásne. Celá si krásna, no to oblečenie ťa špatí," povedala a odstúpila, aby si ma prezrela. „Si žena a máš tak aj vyzerať."

„Ale ja som len-," začala som, no rázne mi prstom zakryla ústa. Zmeravela som.

„Ak to vyslovíš, nahnevám sa," povedala prísne. Prikývla som. „Vieš, vždy som to bola iba ja a traja chlapi," povedala zrazu a s červenaním sa odvrátila. „Chcem si užívať chvíľu, keď už nie som sama." Usmiala som sa. Aj keď patrila medzi Tieňových vrahov, bola to stále žena. Krásna žena, ktorá má rovnaké problémy, ako každá iná.

Chytila som ju oboma rukami za tú jej a cítila, že mi slzili oči. Možno to nepovedala a možno ani nikdy nepovie. Neprekážalo mi to. „Budem tvojou priateľkou veľmi rada, Ardriel."

Keď vyčarila na tvári úsmev plný zahanbenia, no aj úľavy, takmer som sa predsa len rozplakala. No ovládla som sa a vtedy sa dala majiteľka do práce.

Začala som spolupracovať, a tak sa na mňa vrhli všetky tri. Ešte aj to malé dievča hovorilo svoje názory, čo ma príjemne prekvapovalo. Majiteľka Camille dobre vedela, koho mala za pomocníčku. Skúšala som si rôzne oblečenia a kúsky, aké vytiahli. Prehrabovali sa vo všetkom, čo v obchode bolo. Ani som sa nenazdala a stála som len v bielych šatách. Moje staré oblečenie, vrátane kabáta vyhodili. Ani som sa s nimi nestihla rozlúčiť.

„Myslím, že toto sa ti hodí najviac zo všetkých," zhodnotila Ardriel zamyslene, keď si ma otáčala ako bábiku.

„Máš pravdu. Podľa toho, že budete cestovať, by jej boli šaty na nič. Toto je najvhodnejšie," pritakala Camille a ja som sa pozrela na seba v zrkadle.

Mala som na sebe obtiahnuté bledohnedé nohavice a čižmy po kolená. Na vrchu som mala pod tenkou páskou okolo pŕs modrú tuniku, ktorá mala voľnejšie krátke rukávy a hlbší výstrih. Okolo kľúčnej kosti som mala aj tenké pásiky ktoré skrášľovali oblečenie. A okolo pása som mala hnedý opasok, no dvakrát omotaný, nakoľko som bola naň príliš štíhla.

„Môže byť?" obrátila som sa na majiteľku a Ardriel, ktoré na chvíľu mlčali.

„Si si istá, že to nie je šľachtičná alebo princezná?" šepla jej majiteľka. Zmiatlo ma to. Počas príprav a obliekania, sa na mňa Ardriel vypytovala, no tá jej nepovedala viac než sama vedela.

„Som si istá," šepla jej naspäť a pristúpila ku mne. „Vyzeráš super. Konečne sa cítiš pohodlne, že mám pravdu?"

Mala. Kráčala som lepšie ako predtým a necítila som takú záťaž ako z veľkej košele a ťažkého kabáta. Vďačne som sa na obe usmiala. Nenachádzala som totiž iné slová.

„Ďakujeme, Camille. Urobila si dobrý skutok," povedala Ardriel a položila na pult peniaze. Radšej som sa neodvážila pozrieť koľko to stálo.

„Kedykoľvek sa zastavte," povedala a odchádzali sme preč.

Pripadalo mi, akoby sme vo vnútri strávili hodiny, no keď sme vyšli von, nebol ani obed. Ulice boli stále plné, možno aj plnšie než predtým. Celý deň bude do mesta prichádzať mnoho ľudí, aby sa zúčastnili turnajov, ktoré sa v meste konali. Nemohla som sa dočkať.

„Azalie, počkaj," zastavila ma Ardriel, keď sme prechádzali ďalej po ulici. Pozrela som sa na ňu, no ona sa pozerala niekam do tmavej uličky a nie na mňa. „Musím ísť niečo zariadiť."

„Mám ti pomôcť?" ponúkla som sa, no usmiala sa na mňa a pokrútila hlavou.

„Nie, ale ďakujem. Môžeš sa vrátiť späť do hostinca alebo sa ísť prejsť po meste. Máš voľnú ruku," povedala a ja som sa obzrela do centra. „Chcela som ísť s tebou, no prišlo do toho niečo nečakané. Hneváš sa?"

„Ale prosím ťa," usmiala som sa. „Prišli ste sem za prácou a nie mi robiť opatrovateľku. Len buď opatrná. Ja sa trochu prejdem a vrátim sa späť do hostinca," uistila som ju a ona prikývla.

„Nestrať sa," žmurkla na mňa a už sa predierala cez dav preč. A náhle bola fuč.

Vydýchla som si, no nezostala som stáť. Pred odchodom mi upravili aj vlasy, aby mi nepadali do tváre a cítila som sa tak sviežo. Nikdy som si nemyslela, že by som to zažila.

Keď som pozorovala sestry, ako sa neustále skrášľovali a obliekali do nových šiat, nevedela som, prečo to robili. Necítila som pri tom také potešenie, najmä ak sa chceli páčiť mladým mužom. Boli vo veku, kedy to bolo pre ne prirodzené. Tentoraz som už na to vek mala aj ja, no prirodzené to pre mňa nebolo.

Nemala som nikoho, kto by sa mi páčil.

Po kom by som túžila.

Všetci sa mi vyhýbali, a preto som sa vyhýbala aj ja ostatným. Nechcela som, aby si zo mňa robili žarty, preto som bola sama. Nemal sa mi kto zapáčiť. No chcela by som zažiť ten pocit, byť niekým milovaný.

Za ten pocit by som dala čokoľvek.

Prechádzala som sa po uliciach a pozorovala obchody, stánky a ľudí. Ulice boli vyzdobené rôznymi ozdobami, krásnymi kvetmi. Všetko bolo nádherné.

Čím bližšie do centra mesta som išla, tým viac ľudí som míňala. Podľa hluku a hudby som vedela, že som bola blízko prebiehajúcich osláv a možno aj turnajov. Na tie som sa tešila najviac, a preto som sa ponáhľala. Nebol ani obed, to znamenalo, že turnaj bol v najlepšom čase. Nemohla som sa dočkať.

Išla som za davom, hlukom a niekde aj smiechom. Ten ma zaviedol na voľné priestranstvo medzi domami, kde bola zelená tráva. Možno nejaký park. Okolo neho bolo rozostavaných veľa stanov, chrániace pred slnkom ostatných pozorujúcich, zatiaľ čo na ploche prebiehali boje. Predierala som sa pomedzi ľudí, elfov, trpaslíkov a polo-ľudí, až kým som si nenašla pekné miesto, kde by som mohla pozorovať súboje.

Boli rozdelení do dvojíc.

Každý mal svojho súpera. Mali dovolenú len jednu zbraň a žiadnu inú. Iba na túto sa mohli spoľahnúť. Niektorí mali na sebe aj brnenie, no netušila som, či im patrila alebo si ju požičali. Neďaleko stanov totiž bol ďalší, kde sa dali požičať zbrane. Pre prípad, že by niekto nemal vlastnú.

Ešte nezačínali, pretože sa rozdeľovali. Prišla som práve včas.

„Poďte, poďte bližšie! A nenechajte si ujsť súboje statočných bojovníkov!" zvolal organizátor mocným hlasom. „Čakajú nás mnohé boje, avšak len jeden jediný môže zvíťaziť! A čaká ich naozaj bohatá odmena!" volal a ľudia začali radostne výskať. Chcela som vedieť, čo bola cena pre víťaza, no hluk a krik bol taký mocný, že som nepočula vôbec nič.

Vtom zazvonil zvonec a počula som začínajúce bitky. To rozburcovalo ľudí o to viac a začali ich povzbudzovať a kričať. Dav začal byť trochu viac akčnejší, čo spôsobilo, že sa posúvali stále bližšie a bližšie. Nečakala som, že by z takých súbojov robili takú drámu.

S rukami pred sebou som sa chránila, pretože ma ľudia pretláčali okolo seba a strkali. Niekedy to bolelo a začala som sa báť. No vtom ma jeden tak strčil, až som zletela na zem. To bola najväčšia chyba.

Ľudia ma nevideli a nevšímali si niekoho spadnutého na zemi. Chcela som sa postaviť, no zakaždým ma niekto sotil späť na zem. Dupali mi po rukách, kopali do tela. Bála som sa.

Snažila som sa odplaziť, ale kedykoľvek som to urobila, zatlačili ma späť. Bola som v pasci.

Už som si myslela, že to bude môj koniec, ale nebol.

Zacítila som ruky okolo pása, ktoré ma pevne zovreli a schytili do náručia. Takmer okamžite som bola na nohách a cítila, ako rýchlo dýcham. Na moment som bola zmätená a nedokázala nič vidieť. Počula som len hluk a krik. Stále dokola.

„Azalie," zrazu ma chytili ruky za tvár a zdvihli pohľad. Pozerala som sa do prísnych, no láskavých a vystrašených čiernych očí. Preglgla som a nepočula vôbec nič: „Si v poriadku?" jedine jeho.

Bol príliš blízko. Držal ma za tvár, pozeral sa mi priamo do očí a cítila som na tvári jeho dych. Tak krásne voňal. Bola to neuveriteľne príjemná vôňa, pri ktorej som sa cítila bezpečne. Bola som v poriadku.

Prikývla som. Rýchlo prikývol a jeho zovretie povolilo, no nepustil ma. Tiež sa na mňa pozeral, no nevedela som, čo to bol za pohľad. Bál sa o mňa? Mal strach? Čo videl on v mojich očiach?

Dlane som mala priložené o jeho hruď. Cítila som pevné svaly, teplo a aj bijúce srdce. Rýchlo bijúce srdce. Pootvorila som pery a zaryla mu prsty do košele.

A ten pohľad. Naozaj som v jeho očiach videla niečo jagavé. 

Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top