Dva dni. Toľko ubehlo času, čo som spoznala Tieňových vrahov. Prvé stretnutie neprebiehalo podľa predstáv. Predsa len, netušila som kto boli a ani čo odo mňa mohli chcieť. Bála som sa a oprávnene.

Zmenilo sa to, keď som zistila, že im ma môj vlastný otec predal a už som nemala rodinu. Všetok strach pominul a vymenil ho za iný. Strach, že budem znova sama.

Aj keď to boli vrahovia, žoldnieri, boli to ľudia ako aj ostatní. Teda, až na Ardriel, ktorá bola elfka. No predsa len, cítila som sa pri nich živšie a príjemnejšie.

„Máte v Arwoode nejakú objednanú prácu?" spýtala som sa počas cesty Tulliusa, s ktorým som kráčala. Všetci sa so mnou rozprávali a už ma neignorovali. Úprimne, ani som im k tomu nedala možnosť, aby boli ticho.

Tie dva dni som ich natoľko otravovala, pýtala sa, zaujímala sa, že im podľa mňa zo mňa muselo preskakovať. A Riven si určite stokrát premyslel, či bol dobrý nápad ma s nimi nechať. No zatiaľ som nepočula od ani jedného z nich žiadne námietky.

„Podľa toho čo nám ponúknu," žmurkol na mňa.

„Ale idete tam na už dohodnutú prácu, nie? Či ešte neviete akú prácu budete robiť?"

„Keď sa trepeme do mesta vzdialeného odtiaľto tri dni, určite vieme, čo za prácu to je," žmurkol na mňa a mne zahoreli líca. „Teraz sme v štádiu vyjednávania o cene."

„Aha," prižmúrila som oči a odvrátila sa. „Potom sa rozdelíte? Keď úlohu splníte."

„Áno. Sú z nás prevažne boháči. Aj keď Corwin a Ardriel sú asi najbohatší," zasmial sa, no nerozumela som.

„Ako je to možné? Veď si rozdelíte sumu rovnakým dielom, nie?"

„To áno, lenže čo sa týka získaných cenností mimo toho, to je každého zvlášť," usmial sa. Prekvapene som na neho hľadela a nechápala, čo tým myslel.

„Asi ti nerozumiem. O akých cennostiach hovoríš?"

„Veď o tých, ktoré nájdu počas boja," vytreštila som na neho oči.

„Myslíš šperky, peniaze?"

„Drahé zbrane, oblečenie," doplnil a pobavene sa odvrátil. „Vyplienili sme ich tábory, úkryty. Pravdepodobnosť, že ich majitelia boli ešte nažive, bola priam mizivá. Prečo si teda nespríjemniť kapsy nejakým majetkom?"

Rozosmiala som sa.

Vedela som, že by som sa nemala smiať z okrádania mŕtvych. Nebolo to správne a ani čestné.

No keď som si predstavila krásnu elfku, ktorá bola celá od krvi, so zbraňou v ruke a v druhej držala šperky a nebodaj pekné šaty, to nešlo dohromady. Ten pohľad by stál určite za to.

Tullius vedľa mňa sa na mňa prekvapene, no zároveň pobavene pozeral a hovoril ďalej rôzne príhody, ktoré dokazovali, že moje predstavy neboli práve zlé.

Smiala som sa na všetkom.

Ako raz Ardriel vyšla z horiaceho domu a ťahala za sebou dve tašky plné oblečenia a vôbec ju nezaujímalo, že jej obhoreli končeky vlasov. Ako bola ovešaná rôznymi šperkami, ktoré jej padali z krku. Na hlave mala krivý diadém alebo diamantovú korunku. Dala by som čokoľvek, aby som to videla.

Hovoril mi aj o Corwinovi. Toho síce šperky a oblečenie nezaujímali, za to mal záľubu v zbraniach. Povedal mi, že raz mal v náručí také množstvo dýk, mečov a sekier, že mu padali na zem. A keď mu ich chceli podať, vrčal a nedovolil na ne siahnuť.

Túto chvíľu som si chcela rozhodne predstaviť, no najlepšie aj vidieť.

„Čo si si bral ty?" zaujímala som sa, keď som si utierala slzavé oči od smiechu.

„Moje odmeny získam po dobre vykonanej práci," žmurkol na mňa tajomne, čomu som nerozumela.

„A kde?" zaujímala som sa a on sa ku mne naklonil a perami sa mi obtrel o ucho.

„V náručí krásnych žien," šepol a na moment som zmeravela. Keď sa na mňa šibalsky znova usmial, očervenela som ako paradajka a okamžite pochopila.

Videl môj pohľad a rozosmial sa, až sa chytil za brucho. Jeho smiech, neskôr sprevádzaný aj mojím, sa ozýval v celom lese. Vôbec nás nezaujímalo, že v lesoch by sa nemalo kričať. Pravidlá a zákony boli to posledné, čo nás zaujímalo.

„A čo Riven?!" spýtala som sa po chvíli a potichu, aby nás nepočuli. Aj keď som si bola istá, že to bolo nemožné. „Berie si aj on niečo?"

I keď nie so smiechom, ale len s úsmevom na tvári, pozrel sa na chrbát svojho priateľa.

„Nie, Riven si nič neberie."

„Nemá o nič záujem?"

„Jeho jediným cieľom je splniť úlohu a zneškodniť cieľ."

„Cieľom máš na mysli," začala som, no odmlčala som sa. Pozrel mi do očí a prikývol.

„Toho, koho máme zabiť," pritakal a mne ušlo preglgnutie. „Z času na čas si niečo zoberie. Ako sú zbrane alebo peniaze. No najviac ho zaujíma splniť úlohu."

„Je jedno, kto je cieľom?"

„Máš na mysli či je to niekto zlý, alebo dobrý?" spýtal sa a nepatrne som prikývla. „Azalie, sme žoldnieri. Bojovníci, ktorých platia za vykonanie úloh. Nepýtame sa na dôvody. Keď nám dajú úlohu, rozhodneme sa či ju prijmeme, alebo nie. Ak áno, vykonáme ju. Bez výnimky."

Hľadela som mu do očí a mala pripravenú reč, že to nebolo správne. Ich služby si podľa toho čo hovoril, mohol zaplatiť ktokoľvek. Aj zlodeji, ktorí sa chceli zbaviť protivníkov. Rivali, ktorí chceli zabiť svojich sokov. Alebo banditi, ktorí by chceli prebrať mesto.

Pokiaľ zaplatili, boli jednoducho zamestnávatelia.

Otvorila som ústa, že sa niečo spýtam, no vrazila som do tvrdého chrbta. Hneď som zastala, chytila sa za nos a pozrela pred seba.

Vrazila som do Corwina. Potočil ku mne hlavu a myslela som si, že sa zamračí, no on sa len ospravedlňujúco usmial. Úsmev som mu opätovala a držiac sa za nos, som sa okolo neho prešmykla a prikrčená som sa pozrela pred nich.

Stáli sme na križovatke, odkiaľ viedli tri rôzne cesty. Tá, z ktorej sme prišli, bola len jedna a mohli sme si vybrať tri rôzne smery. A to, že sme stáli, mi hovorilo, že netušili, ktorou sme mali ísť. Pozrela som sa na nich a videla tie výrazy.

Corwin sa prižmúrene mračil na tri cesty pred nami.

Ardriel stála s našpúlenou perou a so založenými rukami na hrudi.

Riven s nadvihnutým obočím pozoroval cesty a mozog mu pracoval na plné obrátky.

Bol to naozaj podarený pohľad.

Skrčená som pri nich vyzerala ako malé dieťa. Najmä ak bol Corwin a Riven o dosť vyšší než ja.

„Nemáte mapu?" spýtala som sa a všetci traja sa ku mne obrátili. Zovrela som pery s úsmevom na tvári. „To znamená, že nie?"

„Nikdy sme ju nepotrebovali," odpovedala Ardriel a poškrabala sa po hlave. „I keď musím uznať, že teraz by sa hodila."

„Čo tak si vybrať a risknúť to?" navrhol Corwin, no Riven prskol.

„A prísť neskoro? To nehrozí."

„Nevieme kadiaľ, čiže prídeme neskoro tak či tak."

„Môžeme sa spýtať," navrhla som a vtedy sa na mňa pozrel prekvapene aj Tullius.

Odvrátila som od nich pohľad a sledovala prichádzajúcu maringotku, ktorú ťahal hnedý kôň s kočišom. Boli od nás ešte ďaleko, no všimla som si ho. Bolo ohromné, že sme na tejto križovatke natrafili na iného človeka, no nemohla som byť viac než šťastná.

Bez slova som sa pohla a rozbehla smerom k nemu.

Ardriel na mňa zavolala, no ani jeden sa ma nesnažil zastaviť. Čo mi prišlo zvláštne.

Práve sa ich väzeň rozbehol naproti inému človeku, čo mohol byť ktokoľvek a oni sa ma nesnažili ani zastaviť. Potom sa pýtam, kto je tu ten zvláštny, keď som mohla žiadať o pomoc alebo dokonca utiecť.

Bežala som preto k mužovi, asi obchodníkovi. Mala som plán.

Keď som Tieňových vrahov prvýkrát videla ja, hneď som vedela, že to boli oni. V tejto oblasti boli populárni a známy, čiže ich každý poznal. Preto som predpokladala, že aj tento obchodník. Aby som sa vyhla jeho úteku a strachu, chcela som ísť k nemu skôr než ich spozná.

Dobehla som ho a zostala kúsok vpredu, aby si ma všimol.

Videla som jedine kočiša a nikoho iného.

Maringotka bola dosť veľká, aby vo vnútri mohli byť aj ľudia. Videla som jedno okienko, no nikoho v ňom. Predpokladala som teda, že mal vo vnútri svoj tovar, ktorý po ceste predával v rozličných mestách.

Všimol si ma a s úsmevom zastavil svojho koňa.

„Zdravím, mladá slečna," usmial sa na mňa a kývol mi chytajúc sa za starý klobúk. Bol to ešte mladý muž a podľa koženého oblečenia aj pracovitý, pretože ho mal na pár miestach roztrhané. Možno nebol bohatý, no za to mal krásny úsmev. „Čo robíte takto hlboko v lesoch? Čo neviete, že je to tu nebezpečné?"

„Ďakujem za vašu starostlivosť, no nebojte sa. Sama nie som," povedala som s rukami spojenými za chrbtom a obrátila som sa na križovatku, kde čakali tí štyria. Niektorí už sedeli alebo sa prechádzali hore dole. Čakali. „Máme namierené do mesta Arwood, no stratili sme sa. Nevieme, ktorou cestou sa tam dostaneme. A mapu bohužiaľ nemáme," zatvárila som sa smutne a on sa jemne usmial a pustil uzdu.

„Áno, tomu úplne rozumiem. Touto cestou chodím často a keďže tu nie sú žiadne označenia, musíte sa spoľahnúť jedine na mapu, alebo na vlastné spomienky," žmurkol na mňa a oprel sa lakťom o koleno. „Aké mesto si to hovorila?"

„Arwood. Ktorou cestou by sme mali ísť?" spýtala som sa a on sa usmial a ukázal doľava.

„Tak to choďte tou poslednou cestou, ktorá tam vedie. Čaká vás neuveriteľný zážitok a prichádzate v najlepšom čase," žmurkol na mňa.

„Áno? A to už prečo?" zaujímala som sa a on ku mne kývol hlavou.

„Poď. Cestou k tvojim priateľom ti porozprávam."

Podal mi ruku a ja som ju bez váhania chytila. Vysadil ma vedľa seba pred kone a spoločne sme sa pohli ďalej.

„O dva dni sa v meste konajú turnaje. Také obyčajné zábavy a rôzne súťaže, ktorých sa môže ktokoľvek zúčastniť."

„Aké súťaže to budú?" spýtala som sa.

„Zvyčajne to bývajú súboje vo dvojiciach, lukostreľba, kartové hry a všeličo na čo si spomeniete. Počul som, že tentoraz bude súboj v lovení rýb. Bude to zábava."

„Ak je to tak, prečo tam nejdete tiež? Prídete o zákazníkov," pomyslela som si, no len sa zasmial a pokrútil hlavou.

„Myslím, že môj tovar by si neradi kupovali, pokiaľ budú v okolí strážcovia zákona," žmurkol na mňa a ja som zovrela pery a prikývla. Zasmial sa. „Ale nemusíte sa obávať. Taká mladá a krásna slečna ako vy, by sa nemala stratiť. Určite si to tam užijete," usmial sa a pozrel sa pred seba.

Chvíľu mal na tvári úsmev a chcela som sa pýtať viac, no zrazu pritiahol za uzdu a koňa zastavil. Dokonca aj úsmev mu z tváre zmizol. Pozrela som sa jeho smerom a pochopila prečo.

„Ďakujem za vašu pomoc," žiarivo som sa usmiala a s preglgnutím sa ku mne otočil. Už sa na mňa nepozeral ako predtým. No napriek tomu som sa k nemu naklonila a pobozkala ho jemne na líce, ako znak vďaky. „Určite sa zúčastním aspoň jednej súťaže. Uvidím ako mi to pôjde," zasmiala som sa a zoskočila z lavičky na zem k ostatným.

Chvíľu sa bál čo i len pohnúť, no následne popohnal koňa o to silnejšie a rýchlo sa nám stratil z dohľadu. S úsmevom na tvári som sa obrátila na ostatných a prikývla.

„Dobre, takže máme ísť ľavou stranou," oznámila som a ukázala na tretiu cestu. „Vraj sa v meste konajú nejaké súťaže. Nechceli by ste sa nejakých zúčastniť? Mohla by to byť zábava."

Ardriel sa zasmiala a pristúpila ku mne, aby si prehodila cez moje ramená ruku.

„Ver mi, ak by sme to urobili, nikto by sa nezúčastnil."

„Kvôli tomu kto ste?" spýtala som sa skepticky. „Nemyslím, že sú všetci zbabelci."

Zasmiala sa. „To je pravda."

„Povedal ti pravdu?" ozval sa zrazu Riven a keď som sa k nemu obrátila, pozeral sa na odchádzajúceho bojovníka. Lenže ten pohľad nebol skúmavý, ale niečo horšie.

„Nemyslím, že by klamal. Pýtala som sa jednoduchú otázku, na ktorú som dostala odpoveď," pomykala som plecami, a potom som k nemu pristúpila. Znova mi venoval pozornosť a pozrel mi do očí. „Môžem sa v meste do nejakej súťaže zapojiť?" usmial sa.

„Prečo si pýtaš dovolenie," zaujímal sa.

„Veď som predsa váš majetok, otrok nie?" povedala som a on sa ku mne trochu naklonil.

„Otrok neuteká od svojich majiteľov," povedal a ja som previnilo zovrela pery, no stále sa mi na tvári pohrával úsmev. A čo bolo ešte lepšie, usmieval sa na mňa aj on.

Netušila som prečo, no cítila som, ako sa mi rozbúšilo srdce. Len sa na mňa usmieval. Prvýkrát za tú dobu, sa na mňa naozaj usmial. Možno sa už zmieril s tým, že idem s nimi alebo ho bavila situácia. Nech to bolo ako chcelo, chcela som ten úsmev vidieť častejšie.

Všimol si ako sa na neho pozerám, a preto pobavene pokrútil hlavou a znova sa vystrel.

„Nič nezaručujem. Prvoradá je naša úloha, kvôli ktorej do mesta pôjdeme," vyhlásil, no mne to nedalo. Víťazoslávne som vystrela ruky nad hlavu.

Nepovedal áno, no ani ma neodmietol.

Znova sa pobavene odvrátil a vyskočil na svojho koňa. „Ak to chceme stihnúť, musíme si pohnúť. Najradšej by som tam bol ešte dnes."

„Podobne. Rada by som sa vyspala na mäkkej posteli," zabedákala Ardriel a začala si naťahovať chrbticu. Usmiala som sa a vydala sa smerom k poslednej ceste.

„Kam si sa vybrala?" ozval sa zrazu Tullius, ku ktorému som sa obrátila. Ukázala som na cestu.

„Veď predsa do mesta."

„Takto nie," povedal a chytil ma za pás. Zapišťala som a zrazu som sedela na jeho koňovi. Usmial sa na mňa a vyskočil predo mňa. Prekvapilo ma to. „Ak by si išla za nami peši, nemala by si žiadnu energiu sa do nejakých súťaží zapojiť," žmurkol na mňa a usmial sa.

Tlačili sa mi do očí slzy, no ovládla som sa. Pozrela som sa na ostatných a videla aj Ardriel a Corwina sa usmievať.

„Ideme," vyhlásil Riven a vyrazili sme.

Keď sa Tullius pohol, takmer som spadla dozadu. Rýchlo som sa ho však zachytila a inštinktívne som ho objala okolo pása. Vietor mi plieskal do tváre, vlasy sa mi rozleteli na chrbát, no na tvári som mala úsmev.

Prvýkrát za dva dni som nešla peši. Nohy ma boleli, aj keď sa nikto nespýtal. Bola som unavená, aj keď to možno nikoho nezaujímalo.

Sedieť na sedle a uháňať po ceste, bola tá najkrajšia chvíľa za posledné dni. Až taká, že sa mi z oka vytratila slzička šťastia.