Potrebovala som veľa odvahy, aby som vzala kabát znova do ruky. Podarilo sa mi to, lenže na seba som ho určite nedala. Držala som ho ďaleko od tela a aj keď mi bolo chladno na holých rukách, bolo to lepšie ako pavúk a pavučiny.

Vonku našťastie svietilo slnko, ktoré dopadalo na zem aj cez koruny stromov. Bol krásny slnečný deň.

Po mojom skrate a ukážky strachu z pavúkov, sme pokračovali v ceste. Prechádzali sme cez les, no potom sme prišli k hlavnej ceste. Nečakala som, že by chceli byť na očiach, no uvedomila som si, že nie každý ich mohol poznať.

Ja som ich poznala najmä kvôli tomu, že som pochádzala z bohatej rodiny. Môj otec mal informácie o úplne každom schopnom a významom človeku alebo skupine. Aj keby pochádzal zo severného alebo južného Westalisu. A možno aj kvôli tomu, že som o nich počula hovoriť služobníctvo. Klebety sa rozširovali naozaj expresnou rýchlosťou.

Pozrela som sa však pred seba a pozorovala ich.

Keď som sa pred nimi včera v noci zjavila, bola som vystrašená na smrť. Predsa len, boli to Tieňoví vrahovia. Tí, ktorí boli platení za tie najhoršie práce, ktoré ľudia dokázali žiadať. Oni sa o to postarali. Zabíjali a pýtali za to peniaze. Kto reálne by nebol vystrašený.

Lenže zatiaľ sa mi neukázali ako hrôzostrašní ľudia. Buď sa smiali, rozprávali medzi sebou alebo boli ticho. Netrápili zvieratá, neničili prírodu okolo seba a zabíjali monštrá. Možno kvôli tomu som z nich bola skôr zmätená ako vystrašená.

„Povedz mi, mala si u otca nejakých priateľov?" pristavila sa pri mne elfka, ktorá sa volala Ardriel. Podarilo sa mi zistiť ich mená, čo som považovala za víťazstvo.

„Nie, prečo?" spýtala som sa s nadvihnutým obočím. Avšak ona bola tá prekvapená.

„Si mladá, bojovná a celkom živá. Povedala by som, že si si našla svojich rovesníkov."

„Vyhýbali sa mi, takže som nemala šancu," pomykala som plecami a vzdychla si. „Ale keď niekedy prišli za mojimi súrodencami, videla som ich."

„Koľko ich máš?"

„Troch starších bratov a dve sestry. Dvojičky."

„A oni sa s tebou nerozprávali?"

„Nie," zasmiala som sa. „Nechceli mať so mnou nič spoločné."

„Vidíš, a to je divné," povedala a chytila sa za bradu. „Snažím sa pochopiť celú túto situáciu."

„Ako to myslíš?" spýtala som sa. Cítila som, že napriek tomu, že sme išli ďalej, tí traja nás počúvali. A možno vyslali ju, aby odo mňa získala informácie.

„Otec sa ťa zbavil pri prvej príležitosti, aby splatil svoj dlh. Neváhal ani chvíľu a bola si to ty, kto má splácať dlh za neho. Podľa toho čo si hovorila, ťa zatvárali do pivnice a niekedy zviazali. Tvoje mozole na prstoch a mierne ranky mi hovoria, že si trávila viac času v kuchyni alebo možno v záhradách," povedala a ja som sa mimovoľne pozrela na ruky. „Tvoji súrodenci ťa zjavne nemali v láske, ako ani matka. Nemáš žiadnych priateľov, ktorí by za teba bojovali. Celé mi to príde veľmi zvláštne."

Zaškerila som sa. „Áno, to si viem predstaviť."

Vtom ma schytila za tuniku pod krkom a pod krk mi priložila nôž. Pozrela som sa prekvapene na ňu a na jej prísnu tvár. Všetci sme zastali.

„Podľa toho všetkého si nikto. Nezaujímavé a úplne nepodstatné dievča, ktorého sa, ako to tak vyzerá, až príliš ochotne zbavili. Až príliš ochotne zbavili," zopakovala slová. Preglgla som, no ani som sa nehla.

„Je pravda, že som nezaujímavá."

„Si prekliata?" spýtala sa a naklonila hlavu. „Máš nejakú nebezpečnú mágiu, ktorú neovládaš a ktorá nás v správny čas zabije? Alebo si návnada, pre ktorú sa v správny moment vrátia a odsúdia nás na smrť."

„Nie, nič také! Neovládam žiadnu mágiu."

„Čo si urobila, že sa ťa zbavili? Nikto sa niekoho nezbaví len tak, bezdôvodne," zasyčala, no neodpovedala som. Nemala som jej čo povedať, pretože som to sama nevedela. Prskla. „Aj toto ma neuveriteľne vytáča."

„Č-čože?" zažmurkala som a ona mnou zatriasla.

„Tvoje oči, v ktorých nevidím strach!" skríkla a jej hlas sa ozýval v celom lese. Vytreštila som na ňu oči. „Ohrozujem ťa nožom a teba ani len nenapadne, aby si sa odo mňa dostala. Doriti, ani sa len netrasieš!" skríkla a odsotila ma.

Zatackala som sa a pozrela znova na ňu. Namierila na mňa nožom a vražedne mi pozrela do očí.

„Prečo sa ma nebojíš?" spýtala sa a pozrela som jej do očí. Neboli zelené, aké mala predtým. Zmenili farbu na žiarivú modrú a videla som, ako jej čierne zrenice mali vertikálny tvar. „Si v prítomnosti Tieňových vrahov, úbohé dievča! Správaj sa tak!"

Vôbec som netušila, čo hovorila. Očarovali ma jej oči, ktoré zmenili farbu zo zelenej na modrú. Možno si to ani neuvedomovala. Netušila som, čo to spustilo a ani čo to znamenalo. Bola som však nimi taká fascinovaná, až som k nej s otvorenými ústami pristúpila.

„Máš modré oči," povedala som a pristúpila k nej do tesnej blízkosti. Vytreštila na mňa oči a cúvla. Išla som za ňou. „Ešte včera boli nádherné zelené, ale teraz sú modré. Žiarivé modré. Ako je to možné?"

Nevidela som ako sa tvárila. Zaujímali ma len jej oči. Boli také prekrásne, no určite neboli ľudské. Tieto oči nepatrili ľuďom.

Vtom som si však všimla lesk v očiach a niekoľkokrát som zažmurkala.

Konečne som ju vnímala a videla jej v očiach zmätok a určite jej to nebolo príjemné. Zháčila som sa a hneď odstúpila. Obzrela som sa na ostatných, ktorí ma tiež sledovali. Všetci mlčali. Pozrela som sa znova na Ardriel a prikývla.

„Neviem, prečo sa ma zbavili. Odkedy som sa narodila, tak o mňa nejavili záujem. Nedokážem vôbec nič," priznala som sa a pozrela na všetkých. „Ako otca poznám, nechcel sa vzdať svojho prepychu. Neviem, čo ste pre neho urobili, no urobil by čokoľvek, aby sa vyhol plateniu. A keďže som bola devätnásť rokov pre nich tŕň v oku, myslím, že to využil ako príležitosť, zbaviť sa ma. Nikto za mnou trúchliť nebude, nikto ma nebude hľadať. Pochybujem, že vôbec vedeli, že existujem," povedala som a preglgla. Čakala som na reakciu, no tá neprichádzala.

„Takže nevieš nič," ozval sa mužský hlas, za ktorým som sa obrátila. Kráčal ku mne, vyrovnaný a dokonca vytasil meč. Kráčal priamo ku mne. „Si nikto. Obyčajné dievča, ktoré rodina nechcela, no z povinnosti sa o teba starali. A keď mohli, zbavili sa ťa. Ako otroka, aby si robila slúžku. V podstate si nikto."

„Áno," pošepkala som a zastavil sa predo mnou. Odvážne som mu hľadela do očí.

„Ak je to tak, načo nám budeš?" spýtal sa a zaklonil hlavu. „Nie si prospešná. Nedokážeš bojovať, nemáš žiadnu mágiu, žiadnu moc. Si len bremeno a príťaž, ktoré nám je na nič. Prečo by sme ťa mali nechať nažive? Vôbec nič nedokážeš!"

Zdvihol ku mne meč a namieril mi ho ku krku.

„Viem variť!" zvolala som nahlas a meč sa zastavil v tesnej blízkosti mojej kože. Prižmúril oči a pozeral na mňa.

„Čože?" skríkli naraz zvyšní traja. No ja som sledovala toho predo mnou.

„Nechcela som vás uraziť, ale to jedlo, ktoré ste mali na vrchu Barren, neuveriteľne zapáchalo. Naozaj som sa čudovala, že ste to jedli. A aj dnes," ukázala som na ich batožinu. „Nech v tých vakoch máte hocičo, smrdí to a určite to nie je požívateľné," zdvihla som dlane pred seba. „Ak vám to chutí, je to vaša vec. No byť na vašom mieste, rozhodne by som preorganizovala jedálniček. Alebo aspoň vymenila kuchára."

V tichosti znova zložil meč a pozeral sa mi do očí. Kde sa vo mne brala tá odvaha? Ardriel mala pravdu. Naozaj som sa ich nebála. Ohrozoval ma ich veliteľ, ten najväčší bojovník a mnou to ani nehlo. Všimol si to tiež.

„Kto z vás má na starosti varenie?" spýtala som sa a vykukla spoza neho na ostatných.

„Ja a rozhodne neoceňujem, že urážaš moje zručnosti," ozval sa demonštratívne Tullius a založil urazene ruky na hrudi. Šatku si odhodil za chrbát. „Viem variť výborne."

Corwin sa rozkašľal. „To určite," povedal pomedzi kašeľ a Tullius sa k nemu obrátil.

„Čo máš za problém? Ty by si neuvaril ani sliepku!"

„Je pravda, že je to lepšie ako nič," zhodnotila Ardriel a pohla sa k nim. Začali sa medzi sebou hádať a doťahovať sa o varení.

Zatiaľ čo sa hádali a smiali, pozrela som sa na ich veliteľa, ktorý stál predo mnou a smutne som sa usmiala.

„Viem, že som príťaž a ak by ste chceli, môžete to ukončiť. Nemala by som vám to za zlé," povedala som tichšie a pozerala mu priamo do očí. Neodtrhol pohľad. „No predtým, ako to urobíte, dajte mi šancu nejako pomôcť."

„Prečo? Si len niekto, koho predali."

„Áno, no napriek tomu viem byť užitočná," povedala som a pristúpila som bližšie. „Môžem variť, starať sa o pranie vecí, starať sa o vaše kone, mohla by som vám pomôcť aj v práci, ak by to bolo potrebné. Urobím čokoľvek." Bol ticho a len si ma obzeral. Určite som vyzerala hrozne, no chcela som to risknúť.

Pozerala som sa do jeho prázdnych čiernych očí a čakala na odpoveď.

„Sme Tieňoví vrahovia," odpovedal zrazu a ja som stisla pery. „Brutálni žoldnieri, ktorých platia za tú najšpinavšiu prácu. Prečo by si vôbec premýšľala nad tým, že chceš zostať?"

„Pretože nemám kam ísť," pošepkala som a zmĺkla.

Vlastná rodina sa so mnou nerozprávala, ak to nebolo nutné. Neprehovorili so mnou. Jediní, ktorí sa so mnou rozprávali bolo služobníctvo, a to iba vtedy, keď tam nikto z rodiny nebol. Inak sa ma stranili tiež. Bola som osamelá.

Vedela som, že boli nebezpeční. Že byť s nimi nebol dobrý nápad. Mohli ma zabiť, alebo niekde nechať, nech ma zabije niečo iné. Riskovala som vlastný život. No aký to bol život?

Ten zvyšný, ktorý mi zostával, som chcela stráviť s nimi.

Bolo to hlúpe? Možno.

„Ak sa to nebude dať jesť, odtrhnem ti hlavu," zavrčal na mňa a odchádzal preč.

Chvíľu som stála so sklonenou hlavou na mieste a neverila tomu, čo povedal. No následne som sa usmiala a s nadšeným pohľadom som sa pozrela na jeho odchádzajúci chrbát.

„Nebudeš ľutovať, Riven! Sľubujem, že nie!" skríkla som a s úsmevom na tvári som sa k nim rozbehla.