Boleli ma nohy od toľkého chodenia a necítila som si zápästia. Mala som ich krvavé a prsty ochabnuté. Nemohlo to tak pokračovať ďalej. Musia ma oslobodiť, alebo aspoň uvoľniť.

Celý deň sme boli na ceste a pokračovali lesom. Bola som vždy za nimi a ani raz ich nenapadlo spomaliť. Niekoľkokrát som spadla a musela ich dobiehať. Kolená som mala oškreté, členky ma boleli a celé telo tiež. Na začiatku som sa bála. Mala som z nich strach, ako by mal aj každý iný. Lenže tentoraz som bola nahnevaná.

Zastavili sme sa poobede pri malej riečke. Okolo boli malé kamienky a voda bola pekná, čistá. Napúšťali si vodu do čutor. Medzitým sa spolu smiali a zabávali sa, no mne do smiechu nebolo.

Áno, bola som zanedbávaná. Áno, bola som pre rodinu príťaž, ktorá ma nechcela a nemilovala. Bola som zranená, mentálne a aj fyzicky. Áno, bola som utiahnutá a tichá.

No mala som svoje hranice.

Keď som sa hnevala, hnevala som sa poriadne.

A ani Tieňoví vrahovia mi nezabránia prebudiť zlosť.

Podišla som teda k mužovi, ktorému som patrila a pripravila sa na výbuch. Bola som odvážna a nebála som sa. Nie, pretože som bola unavená.

Muž s bielymi vlasmi si ma všimol a prekvapene na mňa hľadel a keď som prešla aj okolo elfky a muža so šatkou, stíchli a pozorovali ma. Zastavila som sa pred mužom v čiernom chrbtom k nim a pozerala sa na neho.

„Rada by som vás požiadala o láskavosť," ozvala som sa nahlas a cítila, ako okolo nás stíchol svet. Počula som jedine vodu a spevavých vtákov. To bolo všetko.

„Tvoja pozícia ti nedovoľuje o nič žiadať. Choď si sadnúť a neotravuj," ozval sa hrubým hlasom a ani sa na mňa nepozrel. Chcela som zovrieť prsty do pästí, no neurobila som to.

„Prosím, uvoľnite mi ruky. Bolia ma zápästia. Sľubujem, že neujdem," povedala som, no zasmial sa a pokrútil hlavou.

„V žiadnom prípade. To hovorí každý a ja si nechcem špiniť ruky. Poviem to ešte raz, sadni si a neotravuj."

„Prosím, uvoľnite mi ruky!" povedala som hlasnejšie a prísnejšie. Až keď som to vyslovila, prestal sa zaoberať svojím nožom a zdvihol ku mne pohľad. Demonštratívne som vystrela ruky a naznačila mu, že ich chcem dať dole.

„Dávaj si veľký pozor na to, ako sa so mnou rozprávaš," povedal a postavil sa. Rozhodne bol vyšší než som bola ja. O kúsok som preto odstúpila a aj preto, lebo som sa zľakla. Ale len o kúsok. „Zabudla si na pravidlá, ktoré som ti povedal? Aby si to neoľutovala. Hovorím ti naposledy, sadni si a neotravuj."

„Plahočím sa za vami už hodiny. Bolia ma nohy, som hladná a smädná a ešte k tomu ma bolia ruky!" skríkla som rozhorčene. „Nedokážem sa poriadne hýbať. Nedokážem sa ničoho prichytiť. Nie som taká hlúpa, aby som utekala, lebo viem, že by ste ma hneď chytili. No nemusíte ma pritom držať ako otroka."

„Lenže to presne si. Môj otrok," povedal a pristúpil ku mne. Hrdo a drzo som zdvihla hlavu. „Neskúšaj moju trpezlivosť, dievča."

„Prisahám, že nikam neujdem. Nemám dôvod niekam utekať a ani sa niekam vracať. Predali ma, spomínate?"

„Nezáujem! Zmizni mi z očí!" skríkol a ukázal rukou za mňa.

V tom momente som urobila niečo úplne šialené.

Pohla som sa k nemu a rukami ho udrela do hrude. Zdvihla som pohľad a uvidela mu v očiach šok. Urobila som to ešte raz a aj tretíkrát.

„Prosím, dajte mi ich dole! Bolí ma to! Prosím!" kričala som a udierala ho, aj keď sa vôbec nepohol. Za nami som počula tichý smiech a aj zalapanie po dychu.

„Urob to sama," vyzval ma muž s posmechom a zahľadela som sa mu do očí. Chcel to tak? Mal to mať.

Rýchlo som sa rukami načiahla k jeho opasku a schytila do ruky nôž, ktorý som si vzala.

Nastalo ticho.

Odvrátila som sa od toho odporného muža a otočila si nôž, aby som si ním začala rozrezávať povrazy. Lenže nôž sa mi ťažko držal a nešlo to tak dobre, ako som si myslela.

„Chceš s tým pomôcť?" spýtala sa elfka, ku ktorej som sa obrátila. Sedela na kameni s rukou pod bradou a so záujmom ma sledovala.

„Nie, ďakujem," odpovedala som a keď som si všimla jej prekvapený výraz, pokračovala som v práci.

„Neotáčaj si ho k rukám, lebo sa porežeš," zasmial sa muž v šatke a pristúpil ku mne. Tiež bol odo mňa vyšší. Pozrel sa na mňa a vzal mi nôž z ruky. Preglgla som, pretože som si myslela, že mi ho zoberie. On mi ho však len otočil a znova podal do rúk. Tentoraz čepeľ smerovala smerom von. „Skús to teraz."

Skúsila som a išlo to naozaj lepšie.

Tvár sa mi rozžiarila, keď som narezala do povrazu a pomaly som ho dávala dole. Úsmev na tvári som nezakrývala a snažila som sa ďalej. Trvalo mi to nejaký čas, no nakoniec som to dokázala. Povrazy padli na zem a ja som sa spokojne chytila za zápästia.

Potom som sa pozrela na muža predo mnou a videla ako ma sledoval.

Nôž som mala v ruke. Držala som ho namierený jeho smerom. Stačil by jediný pohyb a mohla by som ho ohroziť.

Ak by bol na mojom mieste ktokoľvek, aspoň by to skúsil. Predsa len, bol by v prítomnosti brutálnych vrahov, o ktorých vedia iba to najhoršie. Báli by sa a ich strach by bol väčší než sebaovládanie, či rozum.

Namiesto toho som nôž sklonila a podávajúc ho tomu druhému mužovi, som k nemu pristúpila.

„Ospravedlňujem sa za svoje správanie. Keď som bola malá, zatvorili ma do pivnice so zviazanými rukami. Mám na to obdobie zlé spomienky," povedala som a čakala, kedy si nôž zoberie späť.

Ubehla chvíľka a nôž si s vytrhnutím vzal k sebe. Potom ku mne pristúpil a vražedne sa mi pozrel do tváre.

„Urob to ešte raz a bude to to posledné čo urobíš," zavrčal a ja som znova hrdo zdvihla hlavu.

Bolo to fér. Spravila som niečo, čo by sa nepáčilo nikomu. Preto som prikývla a odstúpila.

Zatiaľ čo sa medzi sebou rozprávali v ich úzkom kruhu, kľačala som pri potoku a chladila si zranené zápästia vo vode. Prúd odnášal krv, ktorá mi z rán vychádzala a aj ich minulosť odchádzala preč. Bude trvať niekoľko dní, kým sa mi rany zahoja, no nevadilo mi to.

Popod nové rany som videla staré nepatrné jazvy, ktoré som získala už pred rokmi. Pohladila som si ich a snažila sa nemyslieť na moment, kedy sa to stalo.

Na tú chvíľu som nikdy nechcela spomínať.

„Hej," ozvalo sa nado mnou a zdvihla som pohľad. Sedeli sme pri potoku niekoľko minút. Po očistení rán som sedela pri kameni a čakala. Za celý čas mi nevenovali žiadnu pozornosť.

Pozrela som sa na muža s bielymi vlasmi a spýtavo na neho hľadela. Dokonca si predo mňa čupol a pozoroval ma. „Áno?"

„Si zvláštna," povedal a zamračil sa.

„Čo tým myslíš?!"

„Prečo si ho nenapadla tým nožom?" spýtal sa a hlavou mykol dozadu. Obzrela som sa a videla toho v čiernom sedieť neďaleko nás, ako sa rozprával s elfkou.

„Nevyhrala by som," odpovedala som prosto a pozrela mu do očí.

„Nie."

Pritakal, no napriek tomu sa na mňa pozeral a čakal. Odpoveď, ktorú som mu dala, bola jasná. Nebola šanca, aby som ho porazila alebo nebodaj len škrabla. On to vedel tiež, a preto sa pýtal niečo celkom iné.

„Nechcela som mu ublížiť," odpovedala som a videla mu v tvári prekvapenie.

„Aj keď vieš, že on by to urobil?"

„Aj tak."

„Prečo?"

„Nie som niekto, kto ubližuje ostatným."

„Čo keby si tým zachránila svoj život? Alebo život iným."

„Napriek tomu by som hľadala iné riešenie."

„Si zvláštna."

„To si už povedal."

Hľadeli sme na seba. Aj keď sa to možno zdalo zvláštne, bola to pravda. Jednoducho som mu nechcela ublížiť. No nemohla som tvrdiť, že by som sa zachovala inak, ak by som bola v priamom nebezpečenstve. V takom okamihu nikto nevie ako by zareagoval.

Otvorila som ústa, že sa niečo spýtam, no vtom elfka skríkla.

„Na jednej hodine!" zvolala a muž predo mnou okamžite vyskočil a vytasil pritom svoj meč. Zdesene som sa obzrela a hľadela rovnakým smerom ako oni. A keď som začula zvuky, pochopila som, koho mysleli.

Goblini. Malí zelení mužíkovia, ktorí pustošia tábory a zabíjajú ľudí. Žili v jaskyniach, kde mali svoje nory a kde si ťahali svoju korisť. Bez štipky emócie zabíjali, mrzačili a smiali sa pri tom. Napriek tomu, že vyzerali ako ľudia, nedokázali hovoriť. Aj keď sa tak správali.

Boli brutálni a nebezpeční. No iba vtedy, keď boli sami. Ak sa pohybovali v malých skupinách, neboli hrozbou. Ak ich bolo viac, ako svorka, vtedy to bol problém, s ktorým sa museli jednotlivé mestá vysporiadať.

Tentoraz ich veľa nebolo. Videla som ich z lesa vybehovať okolo desať, možno o pár kusov viac. Vrahovia sa na nich vrhli a behom chvíľok boli na zemi mŕtvi. Pozerala som sa na odrezané ruky, nohy, rozpárané bruchá a niekedy aj telá na dve polovice. Nikto s nimi nemá zľutovanie.

Ako aj boj rýchlo začal, tak aj rýchlo skončil. Ani som sa nestihla báť.

Stála som pri potoku a pozerala sa na krv, ktorá bola všade okolo mňa. Dokonca mi padla aj na oblečenie.

Zdvihla som znova pohľad a zahľadela sa na vrahov. Aj oni boli od krvi, ich zbrane si utierali o trávu alebo s vodou v potoku. Na moment som sa pozrela na muža v čiernom, ktorý ma sledoval. Nevedela som, prečo sa na mňa pozeral, no odvrátila som sa.

„Tak toto bolo milé osvieženie. Úf," zasmial sa muž so šatkou a umyl si koženú rukavicu vo vode.

„Neznášam tie malé potvory. Sú také nechutné," zahundrala elfka a odpľula si na zem.

Dovolila som si podísť k nim.

„Je pravda, že unášajú ženy do svojich nor?" spýtala som sa nahlas a ona sa na mňa so zhnusením pozrela.

„Áno, je to tak."

„A prečo to robia?!" zaujímala som sa a už otvárala ústa, aby odpovedala.

„Aby s nimi splodili deti," odpovedal za ňu muž v čiernom. Obrátila som sa k nemu. „Medzi sebou nedokážu splodiť potomkov, tak unášajú ľudské ženy, aby to urobili oni."

„Fuj," vyhlásila som spontánne a bez premýšľania. A keď som si to uvedomila, zovrela som pery a na chvíľu nastalo ticho.

To náhle prerušila elfka a muž so šatkou, ktorí sa začali smiať.

Možno ich moja úprimná odpoveď prekvapila a rozosmiala. No na svoju obranu to bola naozaj pravda. Netušila som, ako inak vyjadriť svoj odpor voči niečomu takému.

Bolo to nechutné.

Po menšom masakri, ktorý sa na brehu odohral, sme sa pobrali ďalej. Mali sme pred sebou ešte veľa hodín a dní, kým prídeme do Arwoodu.

Už s rozviazanými rukami, som kráčala tesne za skupinkou vrahov. Kráčalo sa mi lepšie, rovnováhu tela som mala vyváženú a na svet som sa pozerala hneď pozitívnejšie. Aj keď som spravila hlúposť, za rozviazané ruky to stálo.

Počas cesty sa so mnou ani jeden vrah nerozprával. Rozprávali sa v tichosti medzi sebou a nevyzerali, že by ich zaujímalo, že som kráčala za nimi.

Čo so mnou chceli robiť? Ako sa chceli uistiť, či budem k niečomu dobrá alebo nie, ak so mnou neprehovoria? Tvárili sa, že ma so sebou brali ako zbytočnú batožinu. Vzhľadom na okolnosti som tomu stopercentne rozumela. Čakali peniaze a nie človeka.

Po ďalších prejdených hodinách, som sa začala neuveriteľne nudiť. Chodiť po lese bolo celkom fajn a dokonca si moja duša začala zvykať na vrahov, ktorí išli predo mnou. No na rozdiel od nich, čo sa medzi sebou bavili, so mnou sa nebavil nikto. Nudila som sa a niekedy, fakt len niekedy, som kvôli tomu začínala byť otravná.

Slúžky u nás doma si pamätali, aká som zvykla byť. Keďže to boli jediné osoby, s kým som sa mohla rozprávať.

Začala som si hrýzť do pery a mädlila som si lem kabáta. Celý čas, čo sme spolu vyrazili, som mala na hlave kapucňu. Čudovala som sa, že im nevadilo nepozrieť mi poriadne do očí. Alebo to možno brali ako moju časť krytia pred ich pohľadmi. To však nebola pravda. Jednoducho mi bola zima.

Ako však začať s rozhovorom s obávanými vrahmi? A nebáť sa pritom odmietnutia alebo rovno bitky?

„Ako sa voláte?" ozvala som sa nahlas a možno som mierne kričala. Ani jeden však nereagoval, a preto som pokračovala. „Rada by som vás vnímala inak ako ten s bielymi vlasmi, ten so šatkou na hlave, elfka a ten celý v čiernom," povedala som a dokonca aj dramaticky prevrátila očami.

Stále nič.

„Ja som Azalie. Ale to už viete. Bolo to prvé, čo som vám povedala. Myslím, že by bolo lepšie, ak by ste mi svoje mená povedali," doplnila som, lenže vtom som sa zastavila. „Máte dúfam nejaké mená, však?"

Elfka sa zasmiala a mierne sa ku mne obrátila. „Takže ja som elfka?"

„A ja ten so šatkou na hlave?" podráždene sa obrátil. „Prečo to nie je, že ten najkrajší? Ten najmocnejší."

„Si ten so šatkou," zasmiala sa elfka.

„Boli to prvé znaky, čo som si na vás všimla," pomykala som plecami a elfka sa na mňa znova pozrela. Ani jeden sa však nezastavil.

„Naozaj? Vedela si, že som elfka?"

Pokrčila som plecami, no nakoniec pokrútila hlavou. „Nie, myslela som si, že si nádherná."

Vtedy som počula tlmený smiech muža s bielymi vlasmi. Elfka na neho okamžite zazrela a napodobnila kopanec, ktorému sa vyhol. Ani ten so šatkou sa neprestával smiať.

„Čo je na tom smiešne, vy idioti? Hovorí pravdu," povedala a teatrálne si odhrnula vlasy na chrbát. Usmiala som sa.

„Poviete mi teda svoje---Ááá," zapišťala som a vyskočila do vzduchu. Videla som, ako sa prekvapene zastavili a pozreli sa na mňa. Lenže ja som odskočila a stále pišťala ako malé dieťa.

Nielenže ma prekvapil malý had na zemi, ale keď som prechádzala popri blízkom kríku, neskoro som si všimla pavučinu a veľkého pavúka presne v strede. Hneď som si začala odopínať kabát a zúrivo som ho hodila o zem. Následne som sa od neho rýchlo pohla preč a niekoľko krokov poskakovala a šúchala si ramená, na ktorých som cítila pavučiny.

Určite som vyzerala smiešne. Chcela som pôsobiť vyrovnane a možno trochu odvážne. Namiesto toho som bola za šaša.

Keď som sa konečne upokojila, niekoľkokrát som sa nadýchla a znova vydýchla. Kabát bol ďaleko odo mňa a určite som bola v bezpečí.

Dala som ruky v bok a obrátila sa k nim.

Všetci stáli pár krokov odo mňa a pozerali sa na mňa. Ich pohľady však neboli posmešné. Pozerali sa na mňa. Všetci sa konečne pozerali priamo na mňa.

Na tvári som sa zamračila a kývla im hlavou.

„Vaše mená!"