Ak by som mohla kričať, vykričala by som si hlasivky. Vietor mi vrážal do tváre, cítila som sa strašne, nehovoriac o šoku, aký som mala vpísaný na tvári.

Triasli sa mi ruky, nohy, telo a chcela som sa každú chvíľu pustiť. Ak by som to však urobila, na mieste by som zomrela a ak by som vtedy kričala, už by to nikoho nezaujímalo.

Prudko som dýchala a bála som sa. Naozaj som bola vydesená a nemohla som uveriť tomu, že som to naozaj spravila.

Horšie však bolo to, že som nedomyslela pristávanie. Ako sa dostanem dole? A čo keď vrazím do niekoho iného? Ak by ma chytili, celkom určite by ma na mieste zabili. Nedomyslela som to. Vôbec som nevedela čo robím. A skôr než som nad tým začala konečne premýšľať, blížila som sa ku kamennej stene.

Vykríkla som. Áno, nedalo sa nič robiť. Vykríkla som v poslednej chvíli, práve keď som sa približovala ku stene. Keď som si bola istá, že podo mnou nie je priepasť, ale pevná pôda, pustila som sa skôr než som sa rozplesla o stenu.

Dopadla som na zem a kolená sa mi okamžite podlomili. Kotúľala som sa po zemi ako sud a vrážala do kameňov a iných tvrdých vecí. Nedokázala som zastaviť. Zastavila ma až stena, ku ktorej som letela.

Zavládlo ticho.

Môj prerývaný dych sa pretekal so silno bijúcim srdcom. Celé telo ma bolelo, nehovoriac o hlave, do ktorej som sa udrela. Chytila som sa za čelo a keď som sa na prsty pozrela, videla som krv. Nebolo to nič vážne. Cítila som, že som bola v poriadku, jedine šok a stres bolo, čo mi robilo problémy.

Chvíľu som sa opierala o stenu, aby som popadla dych a až potom som sa prikrčila a nazrela cez stenu na nádvorie.

Bolo zničené. Niektoré stĺpy boli zničené, videla som diery v stenách a najmä mŕtve telá všade na zemi. A nie len telá. Videla som aj časti tiel, hláv, rúk či nôh. Nemaznali sa s nimi.

Preglgla som a snažila sa nájsť ešte nejaké boje, no žiadne okolo neboli. Všade bolo ticho, akoby sa boje konečne skončili. Keď som však videla neznámych mužov, došlo mi, že túto bitku vyhrali oni.

„Bude trvať večnosť, kým to tu upraceme," zvolal jeden muž a kopol do ruky, ktorá sa pri ňom povaľovala. Vytreštila som na neho oči.

„Tí bastardi to takmer dokázali," pripojil sa k nemu druhý muž. „Doriti. Takmer polovicu zabili."

„Kde ich vzali? Dúfam, že do rána skapú."

„Drenner si ich vezme na starosť až ráno. Dovtedy sú v kobke."

Nadvihla som obočie. Kobka bolo predsa väzenie, nie?

„Myslím, že sa s nimi ostatní ešte pohrajú. Ráno odchádzame. Vlastne hneď na svitaní. Dovtedy sa s nimi zabavíme."

„Najmä s tou elfkou. Doriti, tak rád by som si s ňou užil."

Nepočúvala som ďalšie slová, pretože odchádzali preč a ani som ich nechcela počúvať.

Takže ich zajali. Môj pocit bol správny.

No čo mám robiť?

Ako ich mám oslobodiť na mieste, kde je niekoľko desiatok nepriateľov a ktorí by ma zajali alebo zabili pri prvej príležitosti?

Odvrátila som sa a oprela sa o stenu.

Naposledy, keď som sa ocitla v nebezpečnej situácii, jeden muž ma chcel znásilniť. Nikdy nezabudnem na jeho dotyky, ruky a ani bozky, ktorými sa ma dotýkal po tele. Dokonca života si ich zapamätám.

Vtedy mi pomohol Riven s ostatnými. Zachránili ma, keď prišli práve včas. Lenže teraz boli uväznení, a to znamenalo, že mi nepomôžu. Musela som pomôcť ja im.

Podarilo sa mi postaviť na nohy a skrčene som sa pozrela cez kamennú stenu. Všade boli ľudia a ani som nevedela, kde sa kobka nachádzala. Či bližšie k veľkej pevnosti nado mnou, alebo na opačnej strane, kde bol veľký kamenný dom.

Zvolila som pevnosť.

Krčila som sa a pritom som sa zakrádala poza padnuté kamene, stĺpy a aj pomedzi vozy, ktoré okolo boli. Našťastie bola tma, inak by ma všetci videli. A ešte boli aj krátko po boji, takže boli rozptýlení a nečakali žiadnych útočníkov. I keď, to som ja rozhodne nebola.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa dostala až na druhú stranu pevnosti, kde bol múr a za ním vysoká klenba a pod ňou bola vytvorená chodba. Preskočila som cez akoby okno a na druhej strane som sa skrčila až k zemi, aby som sa poobzerala. Väčšina mužov bola na nádvorí a zbavovali sa mŕtvych tiel svojich spoločníkov. Naozaj si nedávali pozor, čo som využila.

Poobzerala som sa okolo seba a videla jediné dvere. Opatrne som k nim podišla a vošla cez ne dnu.

Objavila som sa v ďalšej chodbe, ktorá viedla hlbšie do pevnosti. Bola však väčšia. Kráčala som rýchlo, no zároveň opatrne po chodbe. Bola mi zima a nič mi cestu neosvetľovalo. Napriek tomu som pokračovala v ceste.

Práve som vchádzala do ďalšej uličky, keď som začula kroky. Nemala som kam schovať, preto som sa sklonila za roh a pozerala sa do zeme.

Niekto okolo mňa zúrivo prechádzal a kráčal preč. Ani si ma nevšimol. Aj keď moje srdce bilo tak nahlas.

Bála som sa a čím dlhšie som v tejto pevnosti bola, tým horšie som sa cítila. No už som prišla, a preto som nemohla váhať.

Hľadala som nejaké dvere alebo spôsob, ako sa dostať až ku kobkám. Po niekoľkých minútach som sa nazdávala, že som spravila chybu a vošla do zlých dverí, no zrazu som zacítila iný vzduch. Odporný vzduch plný hniloby a nečistôt. Mohol pochádzať práve z kobiek. Prešla som cez chodbu a objavila som sa na väčšom mieste, kde boli dvere.

Nazrela som dnu a veľké schodisko mierilo niekam do podzemia. Presne tam museli byť kobky.

Pohla som sa rýchlo dole a schody brala takmer po dvoch. Čím hlbšie som bola, tým bol vzduch ťaživejší a horší. Necítila som sa dobre, no preglgla som žlč a pokračovala.

Dúfala som, že ma dole nebude čakať žiadne prekvapenie v podobe ľudí, pretože ak áno, skončila som. Verila som, že by bolo okamžite po mne.

Práve keď som zišla na poschodie, uvidela som nejaké postavy. Skočila som do najbližšieho tieňa a skryla sa do tmy.

„Neprehovoria, to je jasné."

„Sú to Tieňoví vrahovia. Nie sú dobrí len tak pre zábavu."

„Hej, ale to som si myslel, že ich ani nikto nechytí. Ani jedného a nám sa ich podarilo chytiť všetkých."

„Asi nemali dobrý deň."

„To je jedno. Ešte pár hodín a celá pevnosť vyletí do vzduchu. Nikto sa nedozvie, čo sa tu stalo a konečne sa tých bastardov zbavíme."

„Drenner povedal, že s nimi chce o hodinu hovoriť. A vraj si tú elfku chce vychutnať."

„Tak bude mať možnosť."

Pokračovali ďalej a so smiechom odchádzali po schodisku späť na poschodie. Až keď som si bola istá, že nikto iný neprichádzal, pokračovala som ďalej.

Cestu mi osvetľovali len malé zapálené fakle, vďaka ktorým som videla. Okolo bolo veľa ciel, videla som reťaze, ale žiadne telá. Takisto rôzne mučiace nástroje, ktoré som nechcela skúmať a zároveň som nechcela vedieť čo robia. V žiadnom prípade. Pokračovala som ďalej, až kým som nezačínala rozoznávať hlasy.

„...vina! Keby si toho chlapa neprovokovala, nič by sa nestalo!"

„Moja? Tak to dovoľ! To ty si sa o neho mal postarať."

„Mal som dosť starostí s inými, čo sa na mňa vrhali."

„Sklapnite vy dvaja. Nepotrebujem vás tu počúvať, ako sa hádate."

Hádali sa, aj keď boli uväznení? Nič iné som nečakala, a preto som sa usmiala.

„Čo budeme robiť? Nielenže sa nemôžeme pohnúť, ale ani z cely sa nedostaneme," povedal Corwin vážne. „A okrem toho to tu chcú vyhodiť do vzduchu."

„Sakra, ja viem," zavrčal Riven.

„Vidíte, presne kvôli tomuto som chcela prísť skôr. Ale vy nie. Musíte sa zdržiavať ako deti," zavrčala Ardriel. „Som fakt zvedavá, ako sa z tohto dostaneme. Nezabudnite, že sme sľúbili návrat. Viete mi vysvetliť, ako to teraz dodržíme?"

„Nejako to ísť musí!" vydýchol si Tullius a podľa zvuku reťazí sa asi snažil oslobodiť. „Sakra. Dosť to bolí, keď sa ich dotýkam."

„Sú vyrobené zo žalskej ocele. Čo čakáš!"

„Neznášam ten kus kovu. Samozrejme kľúč má ten bastard, takže sme skončili, to je fakt úžasné."

„Azalie?" oslovil ma zrazu Riven, skôr než som sa vynorila z tieňa.

Hlasy okamžite utíchli a vtedy som vyšla spoza rohu. Pozrela som sa do ich cely a žiarivo som sa usmiala.

Cela bola veľká pre všetkých štyroch. Bola vsadená priamo do kameňa a jediné mreže boli priamo predo mnou. Boli čierne a každá strana bola vsadená do kameňa. Bez výbušnín by som sa nikdy nedostala na druhú stranu.

Podišla som opatrne bližšie a pozrela sa na svojich priateľov.

Všetci štyria boli pripútaní reťazami o stenu vedľa seba s rukami nad hlavou. Každé zápästie mali uväznené v okovách a dokonca aj členky. Nemohli by sa pohnúť, aj keby chceli. A ak hovorili pravdu, všade bola žalská oceľ.

„Preboha," šepol Corwin a spolu s ostatnými sa na mňa šokovane pozerali.

„Čo tu doriti robíš?" zapišťala potichu Ardriel. „Kde si sa tu vzala?"

„Prišla som vám pomôcť," povedala som nesmelo, no stále som sa usmievala.

„Čo?" zapišťala znova, no tentoraz omnoho hlasnejšie.

„Sklapni, Ardriel!" zavrčal na ňu Riven a znova sa na mňa pozrel. Mal na tvári zdesenie. „Ako si sa sem dostala?"

Zdvihla som nôž. „No, ja som sa zviezla po tom lane, ako aj vy."

„Čo?" skríkli všetci štyria naraz, až ma to prekvapilo.

Riven sa začal nezmyselne metať a dokonca som videla, že sa chcel premeniť, ale nedarilo sa mu to.

„Ty si zošalela," zavrčal Tullius, ktorý sa snažil o to isté. „Ak ťa nájdu, je po tebe. Zabijú ťa!"

Prikývla som a začala som sa obzerať okolo seba. „Preto musíme čo najskôr odísť. Ako vás dostanem von?"

„Nedostaneš," odpovedal Corwin a tiež sa začal metať. Doteraz sa ani jeden nepohol, no keď som sa objavila, chceli to urobiť. Akoby ma čo najskôr chceli preraziť. Nezazlievala som im to. „To je žalská oceľ. Tú nie je možné žiadnou zbraňou a ani mágiou zničiť."

Preglgla som.

„Jedine kľúčom," povedala Ardriel a chcela vytrhnúť reťaze zo steny. „Sakra, Riven. Nemôžeš sa premeniť? Tieto skaly sú veľmi pevné."

„Dobre vieš, že to nejde. Žalská oceľ potláča moju moc," zavrčal a pozrel sa na mňa. „Zaškrtím ťa, Azalie. Prisahám, že ťa zaškrtím."

Dotkla som sa ocele, aby som sa k nemu priblížila, no Tullius vykríkol. „Nie!"

Pochopila som prečo.

Ako náhle som sa dotkla mreží, prešla mnou silná energia, ktorá ma odhodila vzad. Cítila som, ako mi v chrbte niečo popraskalo a keď som sa zvalila na zem, rozkašľala som sa a snažila sa popadnúť dych.

Počula som, ako na mňa kričali, ale nerozumela som im ani slovo. Krútila som hlavou, aby som sa spamätala, nakoľko sa mi zahmlievalo pred očami.

„Au, to bolo bolestivé," zastonala som a znova som sa posadila.

„Preboha, si v poriadku?" vykríkol Riven. „Azalie!"

„Áno, som," povedala som a pozrela sa na neho. Mal v očiach strach.

„To ich muselo upozorniť," povedal Corwin a metal sa na všetky strany. „Za chvíľu prídu. Azalie, musíš okamžite odísť!"

„Nie, dokým vás odtiaľto nedostanem!"

„To sa ti nepodarí!" skríkla Ardriel. „Načo si sem lozila! Si šialená!"

„Chcela som vám len pomôcť," povedala som nesmelo a ona sa rozosmiala.

„Naozaj? Výborne. Teraz ťa zabijú a my sa na to budeme musieť pozerať. Fakt úžasné, ďakujem za takú pomoc. Môžeš si ju strčiť do riti!" vykríkla zúrivo na mňa, až ma striaslo. Znova som sa postavila a pristúpila k mrežiam.

Tento moment som si takto nepredstavovala. Vlastne som si ho nepredstavovala vôbec. Chcela som sa len čo najskôr dostať k Rivenovi. Pozrela som mu do očí, no úľavu som nevidela, jedine strach a beznádej.

Čo som to urobila?

Pozrela som sa na mreže a videla žalskú oceľ. Bola iná od obyčajnej, taká žiarivejšia.

Ardriel sa o niečom hádala s Tulliusom, no nevnímala som ich.

Pristúpila som ku dverám v mrežiach a prstom sa dotkla jedného priestoru. Ten ma už neodhodil. Zrejme to bolo jediné bezpečné miesto. Bez kľúča však bolo nemožné, aby som sa dostala na druhú stranu a aj keby sa mi to podarilo, ich okovy by som bez kľúča neotvorila.

„Azalie," oslovil ma Riven, na ktorého som sa pozrela. „Musíš odísť, prosím. Za chvíľu sa môžu vrátiť a ak ťa chytia..." odmlčal sa. Vedela som, čo ma čakalo.

Pozrela som sa na ostatných a tiež videla tie pohľady. Ak by ma chytili, nikto z nich by ma nezachránil. A čo bolo horšie, určite by ich donútili sa pozerať.

Roztriasla som sa a zatvorila oči. Zostávala mi posledná možnosť.

„Azalie," oslovil ma znova zúfalý hlas, no pokrútila som hlavou. Odhodlane a bez strachu.

Kedysi dávno som si sľúbila, že to nikomu neukážem a nikto sa to nedozvie. Bolo to moje malé tajomstvo, ktoré som si chcela ponechať, aj za cenu vlastného života. Pocit, že som jediná, kto o tom vie, ma z nejakého dôvodu hladilo na srdci.

Situácia sa však zmenila.

Otvorila som odhodlane oči a pozrela sa na svojich priateľov.

Keď som si ten sľub zaryla do srdca, bolo to z toho dôvodu, že som bola sama. A verila som, že navždy sama aj budem. Nikto sa ku mne nehlásil a nikto o mňa nejavil záujem. Preto nebol dôvod sa niekomu zverovať alebo pre niekoho riskovať.

Oni boli výnimka.

Pozrela som sa pred seba a nechala jedinú slzu padnúť po mojom líci. Nastalo hrobové ticho a určite netušili, nad čím som premýšľala. Za chvíľu to však pochopia.

Podišla som ešte bližšie k mrežiam a dotkla sa rukou zámky, do ktorej by pasoval kľúč. Ardriel niečo povedala a aj Corwin reagoval, no vtom sa zasekli uprostred vety a zmĺkli.

Prečo?

Pretože moja dlaň sa rozžiarila žiarivou zlatou farbou.

Otvorila som oči práve vo chvíli, kedy som dlaňou potlačila dovnútra a mreže sa otvorili priamo predo mnou. Zdvihla som pohľad a pozrela sa ostatným do očí.

Ardriel mala otvorené ústa. Tullius tiež. Corwin na mňa vypliešťal oči a Riven mal tiež prekvapenie v tvári. Práve k tomu som potichu pristúpila a cítila, ako sa na mňa všetci bez dychu pozerali.

Preglgla som, keď som sa k Rivenovi postavila a zdvihla ruky k jeho zápästiam. Stála som priamo pred ním, pozerali sme sa do očí a obe moje dlane sa rozžiarili. Okamžite odo mňa odtrhol pohľad a pozeral sa na svoje ruky, ktoré sa uvoľnili, pretože sa mu okovy roztvorili. Rýchlo som sa zohla k jeho členkom a urobila to isté.

Následne som od neho odstúpila a pozreli sme sa do očí.

V mojich boli krátke slzy, ktoré som sa rýchlo snažila zotrieť. Nemohla som sa však zdržiavať, a preto som sa pohla aj k Tulliusovi, ktorý bol vedľa a urobila som to isté.

„Riven?" šepla Ardriel, ku ktorej som sa postavila, no ona sa pozrela za mňa. „Sníva sa mi?"

„Nie," odpovedal jej a následne som sa pohla ku Corwinovi, ktorý zo mňa celý čas nespustil pohľad.

Keď boli všetci voľní, odstúpila som od nich a objala sa okolo ramien. Z ničoho nič som dostala strach, no nebála som sa ich. Bála som sa sveta.

Riven aj s ostatnými si vzali svoje zbrane, ktoré mali v cele a niečo si medzi sebou hovorili, no nevnímala som vôbec nič. Chcela som čo najskôr odísť.

A práve keď už boli všetci pripravení, pozrela som sa na Tulliusa.

„Čo si zač?" spýtal sa a ostatní sa na mňa tiež pozreli.

Nikdy sa ma nikto podobnú otázku nespýtal. V minulosti by som netušila ako odpovedať, no po toľkých rokoch som svoju odpoveď nakoniec našla.

Usmiala som sa.

„Experiment."