„Vstávame, slniečko. Máme pred sebou dlhú cestu."

Prihováral sa mi krásny melodický hlas. Dokonca som pocítila na ramene ruku, ktorou ma mierne zatriasla, aby som sa prebrala. Pomohlo to, pretože som naozaj otvorila oči.

Vonku práve vyšlo slnko a z nášho ohniska vychádzal už len dym. Ostatní sa už balili, smiali sa a pripravovali sa na cestu. Zívla som si a posadila sa.

Celé telo ma bolelo a určite som nespala dobre.

Poznala som dôvod.

Neodvážila som sa pozrieť za seba, kde bol Riven. Preboha. Nemohla som sa na neho ani pozrieť. Myslela som na neho celú noc. Stále som sa vracala do momentu pri rieke, kam som ho sledovala. Kde som sa o ňom chcela dozvedieť viac a dozvedela som sa.

No stalo sa medzi nami aj niečo iné.

Niečo nečakané.

Niečo krásne.

Skryla som si tvár do dlaní, pretože mi horela od toho, ako som sa červenala. Bozkávala som sa s ním. Vášnivo a takmer bez zábran. Netušila som, čo mám robiť. Čo si môžem dovoliť a či naopak celú chvíľu nepokazím. Uvedomila som si však, že mi nedovolil urobiť vôbec nič.

Priťahoval si ma k sebe sám. Nedovolil mi, aby som sa odtrhla alebo ho nebodaj odmietla. To ma vôbec nenapadlo.

„Nad čím premýšľaš?" spýtal sa zrazu pobavene Tullius, ku ktorému som zdvihla pohľad. „Je ti jasné, že keď Ardriel niečo vyhlási, tak sa to musí splniť, však?"

Uvedomila som si, že som stále sedela na zemi. Zhrozene som sa hneď postavila.

„Jasné, všetko v poriadku."

Deku, na ktorej som ležala, som si zrolovala do valca a chytila ju do náručia. Bolo to jediné, čo patrilo mne. Vlastne to bolo Corwinove, no dal mi ju, aby som si mohla pospať. Chcela mi dať Ardriel svoju, no jedine on mal dve. Preto som si ju ochotne vzala.

„Vrchy sa začnú o niekoľko kilometrov," zhodnotil Corwin, keď rozložil mapu. „Odtiaľ sa mení prostredie a začína byť chladno. Nehovoriac o nerovnom teréne a nebezpečných miestach."

„Ešte sme tam neboli, však?" zamyslela sa Ardriel.

„Nie. Nemali sme tú česť."

„Neláka ma to tam. Hory, vysoké miesta a priepasti nie sú nič pre mňa."

„Budeš to musieť zvládnuť," odvrkol Tullius. „A nie je to tak, že by si sa nedokázala dostať z akejkoľvek šlamastiky."

„To je jedno!"

„Hej," zvolal zrazu Riven za mnou a ja som sa zhlboka nadýchla. Nemusela som sa ani obrátiť, aby som ho videla. Cítila som ho. Tú príjemnú a krásnu vôňu, na ktorú som nedokázala prestať myslieť. Ktorá bola všade, ako aj on. Všetci sa na neho pozreli, len ja som si pritiahla deku bližšie k telu. „Nikto sme tam neboli. Je to pre nás neznáme prostredie, a preto k nemu budeme pristupovať opatrne."

„Jasné," usmial sa Tullius. „Bojím sa o kone. Myslíte, že zvládnu cestu?"

„Mali by."

„Tak potom v tom nevidím problém," povedal, lenže vtedy sa zahľadel na mňa. Otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, no namiesto neho sa ozval znova hlas za mnou.

„Vyrazíme o päť minút."

Všetci súhlasili a s krikom a doberaním sa pobrali zbaliť si zvyšné veci.

Vtom som ucítila, ako sa ma mocná ruka dotkla na boku a prekvapene som sa obrátila. Od rána a vlastne od spoločnej noci, som sa mu prvýkrát pozrela do tváre. Bola príťažlivejšia a krajšia než včera. Než kedykoľvek predtým. S pootvorenými perami, s jasnou túžbou v tvári som sa na neho pozerala a vôbec som sa nezaujímala o to, že som celá očervenela.

Tiež si ma obzeral. Nielen moju tvár, no aj pery, od ktorých neodtrhol pohľad. Túžila som ich znova cítiť na mojich. Znova prežívať tie úžasné pocity.

„Pylské vrchy sú veľmi nebezpečné," povedal zrazu a pozrel mi do očí. „Nie je to prostredie na aké sú zvyknutá. Je to horšie ako na vrchu Barrenu."

Pri pomyslení na tú horu som sa striasla. Výšky som nemala rada. Veľmi som sa bála a spomenula som si, ako som zostupovala z vrchu a ešte k tomu so zviazanými rukami. Preglgla som a sklonila pohľad.

„Chceš ísť napriek tomu s nami?"

„Áno," odpovedala som hneď a možno prudšie, ako som si myslela. Nadýchol sa. Pomyslenie, že sa od nich vzdialim, že na nich budem znova netrpezlivo čakať, ma privádzalo do šialenstva. „Nebojím sa."

„Nie?"

„Nie," šepla som a pozrela sa na neho. „Budete so mnou. Nič sa mi nestane."

Usmial sa a prikývol.

Zostali sme oproti sebe stáť a iba sme sa na seba pozerali. Jediná noc, jediná chvíľa a zmenilo sa toho toľko veľa. Netušila som, čo mám robiť alebo povedať. Cítila som sa trápne, no zároveň krásne.

„Ideme!" zavelila Ardriel a vytrhla ma tak z myšlienok. Počula som, ako sa Riven prudko nadýchol a vydýchol.

Bez slova sme sa pohli k ostatným.

Zatiaľ čo sa Ardriel hádala s Tulliusom, premýšľala som, s kým pôjdem. Naposledy som išla s Ardriel a páčilo sa mi to. No vedela som o inom človeku, s ktorým by som išla radšej.

A práve v tej chvíli som zacítila okolo pása ruky. Prekvapilo ma to a aj, že ma Riven vysadil na svojho koňa. Chytila som sa sedla a vzápätí ho ucítila za sebou. Mal na sebe veľký plášť, ktorý aj mne prevesil cez ramená a chytil ma rukou okolo pása.

Zmeravela som.

„Môžeme ísť," zavelil a pohli sme sa na cestu.

Chvíľu mi trvalo, kým som si na jeho ruku zvykla. Bez opýtania a studu ma držal za bok a hýbal palcom hore a dole. Nedokázala som sa sústrediť na nič iné, len na ten nepatrný dotyk.

Nevadilo mi to. Naopak. Páčilo sa mi to. Preto som sa mimovoľne oprela o jeho hruď a so zatvorenými očami som sa nadýchla jeho vône. Zdalo sa mi to alebo bola ešte krajšia a silnejšia než predtým?

Počas cesty sme sa rozprávali o zážitkoch, ktoré zažili. Rozprával najmä Tullius, ktorý chválil najmä seba. Nezaujímalo ma kto najviac čo urobil, hlavne nech sa o nich dozviem viac.

Žasla som nad každým dobrodružstvom a pýtala som sa stále viac. Ako niekto, kto nevyšiel z domu, som bola rada za akékoľvek rozprávanie a dobrodružstvo.

Uvedomovala som si, že aj ja som také dobrodružstvo zažívala. S nimi. Naše stretnutie nebolo ukážkové a ani príjemné, nakoniec som bola rada, že to tak dopadlo. Našla som ľudí, s ktorými som si rozumela a ktorí ma chápali. Stali sa z nás priatelia, aspoň som v to dúfala. Najmä s Ardriel, ktorá bola tiež rada, že mala pri sebe aj iné dievča.

Pred pár dňami by som si podobnú zostavu nikdy nepredstavila. I keď mi neprezrádzali všetko, otvárali sa mi, a to som nemusela ani žiadať. Vedela som, že mali tajomstvá.

Každý sme ich mali.

Aj ja.

Prechádzali sme do hôr a začali nás obklopovať vyššie kopce a kamene. Fúkal silný vietor, až ma striaslo a pritúlila som sa k Rivenovej hrudi bližšie. Chytil ma okolo brucha a pritiahol ma k sebe. Cítila som, ako mi telom prešlo príjemné teplo.

„Rozcuchajú sa mi vlasy!" kričala Ardriel pred nami. Mala na hlave kapucňu z kabáta, lenže silný vietor jej ich rozvieval na všetky strany. „Doriti! Nájdite nejaký úkryt!"

„Tu sú hory a nie ubytovňa!" zakričal jej Corwin, ktorý šiel úplne prvý.

Ani som si neuvedomila, že sme prechádzali po oblasti, kde bol priestor menší. Išli sme po jednom za sebou a my sme išli ako posledný. Pred nami bola Ardriel a nemohla som si pomôcť, no smiala som sa na každom jej pokuse o úprave vlasov.

„Bude tam aj sneh?" spýtala som sa a obrátila pohľad k Rivenovi.

„Na samom vrchu by nejaký mohol byť," odpovedal mi a pozrel sa na oblaky. „Bol by som však rád, aby nie. Nechcel by som, aby nebodaj začalo snežiť."

„To by sme asi mali problémy, však?"

„Nebolo by to príjemné."

Nikdy som sa v snehu s nikým nehrala. Raz keď som bola malá, som si večer stavala snehuliaka za domom v záhrade. Súrodenci sa mi ako vždy vyhýbali a rodičia o mňa nejavili záujem. A služobníctvo so mnou byť nemohlo. Preto som si stavala snehuliaka a pospevovala si pritom. Každú chvíľu som čakala, že sa niekto objaví a skazí mi zábavu, no nikto nikdy neprišiel.

Užívala som si spoločnosť len so snehuliakom a tešila sa z toho, že sa mi ho podarilo vytvoriť.

Ráno som ho našla zničeného.

„Čo keď tam ten muž nebude?" spýtala som sa zrazu.

„Tak ho budeme hľadať, dokým ho nenájdeme."

Našpúlila som pery. Keby ma videla Ardriel, určite by sa začala smiať. „Bude tam. Viem to naisto."

„Dobre."

„Ty s nami však za ním nepôjdeš."

Prudko som k nemu zvrtla pohľad. „Čože? Prečo nie."

„Pretože je to nebezpečné," povedal a s úsmevom mi hľadel do tváre. „Prečo by si tam aj mala ísť? Je tam veľa nepriateľov. Nechcem ťa vystaviť takému riziku."

„Takže vás budem niekde čakať?"

„Áno a strážiť kone s vecami. To by si zvládla, nie?"

„A čo keď ma znova niekto prepadne," spýtala som sa a videla, ako sa zamračil. „Neviem sa brániť."

„To sa už nikdy nestane. Sľúbil som ti to."

„Áno, ja viem," sklonila som pohľad. „Len vás nechcem postaviť do pozície, aby ste mali strach, alebo čosi podobné."

Aj keď mi to nepovedali jasne, videla som im to v tvárach. Vtedy, v meste, keď ma zajali spolu s ostatnými dievčatami, videla som ich v očiach starosť. Báli sa o mňa a možno, keby neprišli včas, by som skončila veľmi zle. Tí muži vyzerali, že by sa nepárali, ako ten muž v hostinci. Oni by si ma v okamihu vzali, a to by bol môj koniec.

Zrazu som zacítila prst na brade. Pomaly som zdvihla pohľad a vtedy ma pobozkal.

Prekvapilo ma to.

Priložil pery na moje a vôbec sa nezaujímal, či nás ostatní uvidia. Nejako to nezaujímalo ani mňa. Možno chcel len letmý bozk. Lenže ja som chcela viac.

Odtiahol sa odo mňa, ale stále zostal blízko. Dýchali sme rovnaký vzduch a pozerali si do očí. Bolo by hlúpe nakloniť sa k nemu a pobozkať ho ešte raz? Už som to raz urobila. Síce smiešnym bozkom, ale bolo to to najodvážnejšie, čo som urobila. Chcela som to skúsiť znova.

Nakláňala som sa k nemu, no vtom Ardriel oproti nám zvýskla. Prudko som sa odvrátila a videla ako mávala rukami nad hlavou.

„Vidím jaskyňu. To je jaskyňa!" vykríkla a obrátila sa ku nám. „Tam zastavíme, je vám to jasné?"

„Samozrejme," odvrkol Riven a odvrátil sa. Prekvapene nadvihla obočie, no ja som počula, ako prskol.

Chcel ma znova pobozkať.

Jaskyňa bola na mieste v hore a pred ňou bolo veľké priestranstvo. Aspoň sme mali kde nechať kone, nakoľko jaskyňa ako taká bola veľmi malá. Dosť miesta len pre nás a nie pre ne.

Zoskočila som z koňa a porozhliadla sa. Neboli sme ešte vysoko v horách. Tie boli veľmi vzdialené. Nachádzali sme sa len v malých horách, Pylské vrchy boli až príliš ďaleko. Čo ma však prekvapilo a znepokojilo, bolo prostredie.

„Moment," zavrčala som a dala ruky v bok. „Je tu samý kameň a zem. Kde tu nájdem nejakú zver?" spýtala som sa a obrátila sa k nim. Jedine Corwin a Tullius sa ku mne obrátili. „Čo budeme mať na večeru, keď ju nemám z čoho uvariť?"

Obaja sa na seba pozreli, akoby túto chvíľu nepredvídali.

„No, nezostalo niečo z minula?"

„Nie!"

„Doriti," šepol Tullius a obrátil sa do jaskyne. „Myslíte, že by sme tu našli nejakých zajacov?"

„Na skalách?" skepticky sa na neho pozrela Ardriel. „Pochybujem, že tu bude niečo na zjedenie. To teda znamená, že sme dnes bez večere a zajtra bez obeda."

Pravdou bolo, že sme mali ešte nejaké zbytky. Chlieb a možno nejaké ovocie, ale to bolo všetko. Určite sú zvyknutí na takéto podmienky, a preto bez jedla určite vydržia. A s hrôzou som si uvedomila, že aj ja som na to bola zvyknutá.

Corwin rozložil oheň v strede jaskyne z halúzok a trávy, ktorá v jaskyni bola. Následne si rozložili mapu a začali sa dohadovať, ktorou cestou pôjdeme. Zatúžila som vidieť prostredie okolo nás.

„Prekážalo by vám, ak by som išla von a obzrela sa?" spýtala som sa, no jedine Ardriel sa ku mne obrátila.

„Si si istá?" Prikývla som. „Dávaj si pozor, dobre? Síce nie sme v oblasti, kde sú priepasti, nikdy nevieš na čo natrafíš. Nechoď ďaleko."

„Za chvíľu sa vrátim," odpovedala som a vychádzala von.

„Keď nájdeš Rivena, tak mu povedz, nech sem príde. Potrebujeme sa s ním dohodnúť!"

Vyšla som von a objala som sa okolo ramien. Pomaly sa stmievalo a oblohu zaplnili hviezdy. Fúkal studený vietor a rozvieval mi vlasy na strany.

Podišla som ďalej od jaskyne a obzerala sa s úsmevom na tvári.

Nevidela som nič neobvyklé a ani obzvlášť krásne. Len rovnú plochu plnú kopcov, kameňov a veľkej skaly za mnou. Okolo bolo málo stromov a tráv, o ktoré sa nikto nestaral. V tejto oblasti žiadne zvieratá žiť nebudú, nakoľko nemali čo jesť.

Prechádzala som sa ďalej od jaskyne a pozerala sa na oblohu, ktorá bola taká krásna.

Spomínala som si na časy, kedy som bola zatvorená v dome a nemohla som vychádzať. Túžila som vidieť svet tam vonku, spoznať nových ľudí a zažiť dobrodružstvo. Konečne som to mala.

„Ešte je stále spln," ozval sa hlas za mnou. Neobrátila som sa, no na tvári som mala úsmev. „V tejto dobe býva žiarivý modrý ako jasná obloha."

Cítila som jeho vôňu ešte skôr než prehovoril. Dokonca som cítila, ako sa mi rozbúšilo srdce. Začínala som si uvedomovať, že som o ňom vedela skôr ako prehovoril alebo som ho uvidela. Akoby mal okolo seba niečo, čo ma k nemu priťahovalo.

„V knihách som čítala, že niektorých polo-ľudí spln priťahuje," povedala som a zaklonila hlavu, aby som sa pozrela na spln. Naozaj bol krásny modrý a žiaril na tmavej oblohe medzi hviezdami.

„Najmä vlkov."

„Teda aj teba?"

„Áno. Stále ma láka premeniť sa," povedal a vtedy som sa obrátila. Opieral sa o skalu neďaleko odo mňa. Boli sme od jaskyne vzdialení, preto nás ostatní nevideli a ani nepočuli.

Uvedomila som si, že mal na tvári úsmev a žiadne známky premeny. „Prečo sa nepremeníš?"

„Pretože nechcem."

„Povedal si, že ťa to láka."

„Omnoho viac ma láka niečo iné," povedal a zahľadel sa na mňa. Jeho spaľujúci pohľad, ktorý ma takmer vyzliekal. Stála som od neho ďalej, no túžila som tú vzdialenosť skrátiť. Moje oči patrili len jemu. „Poď ku mne."

Výzva, ktorú som okamžite prijala.

V inom prípade by som sa k nemu rozbehla ako malé dieťa. No nechcela som to urobiť. Pozerala som sa na neho, zatiaľ čo som k nemu kráčala a nespustila z neho zrak. Tiež sa na mňa pozeral.

Túžba, ktorú som k nemu cítila, silila a priťahovala ma. Akoby ma ovládalo niečo, čo som nedokázala vysvetliť. Cítila som to od začiatku čo sme sa spoznali, avšak len nedávno to začalo byť intenzívnejšie. Cítila som, že on je ten, pri ktorom mám stáť.

Podišla som až tesne k nemu a hneď ma chytil okolo pása. Pritiahol si ma k sebe a bez váhania ma pobozkal.

Pritisla som sa k nemu celkom blízko a ruky som mu položila na ramená. Bozkával ma krásne, pomaly a jednoducho. Objavoval moje pery, akoby ich len teraz ochutnal. Akoby si chcel zapamätať každý kúsoček. Cítila som a aj som vedela, že som bola neskúsená. Moje strnulé pohyby boli jasné, no neodradilo ho to.

Jednou rukou ma chytil za tvár a pobozkal silnejšie. Intenzívnejšie. Bola som na ňom celkom nalepená.

Srdce sa mi znova rozpadalo a pri každom jeho pohybe sa zliepalo dohromady. Sama som netušila, čo sa to dialo, no neprestávala som. Chytila som ho za tvár a vošla mu prstami do vlasov. Zastonala som, keď ma objal okolo pása a pritiahol ešte bližšie k sebe. Nebolo normálne, aby som sa v jeho náručí cítila tak dobre.

Stáli sme pri skale, objímali sa a bozkávali jeden druhého. Naše srdcia búšili ako jedno, naše dychy sa pretekali, ale neodtrhli sme sa.

Nech sa s nami dialo čokoľvek, ani jeden sme tomu nebránili.