Išla som do knižnice, ako mi Riven povedal a čakala ho. Cestou dnu som si na seba vzala starý plášť, ktorý som ešte na území Cohlina našla, aby som zakryla krv na tele a šatách. Nechcela som nikoho odplašiť.

Všetky dievčatá utiekli. Už im nič nebránilo odísť, a preto sa náhlili preč. Išla som kúsok s nimi a keď sme odišli a pozrela som sa späť, okolitých ľudí začali otvorené hradby nepriateľského územia zaujímať. Netrvalo dlho kým všetko videli a pochopili, vrhli sa do mesta s cieľom ukoristiť si niečo z jeho bohatstva. Presne ako Riven povedal.

Preto som sa pohla preč a čo najrýchlejšie išla do knižnice. Nechcela som, aby si o mňa robil starosti, ak by ma tam nebodaj našiel.

Pobozkala som ho. Pred dievčatami som ho naozaj pobozkala. Našťastie tam ostatní neboli, pretože by som sa prepadla od hanby.

Ešte dlho potom som cítila jeho pery na svojich. Akoby presne do seba zapadli. Bol to krásny a neuveriteľný pocit. No zároveň som cítila niečo hlboko v srdci. Niečo mocné, čo som si nedokázala vysvetliť a ani som nechcela.

To, čo som cítila k Rivenovi, sa nedalo popísať žiadnymi slovami. Netušila som síce, ako sa mu znova pozriem do očí, no na tom nezáležalo. Hlavne som ho chcela znova vidieť.

Knižnica bola prázdna. Niekde som videla učeníkov alebo starších pánov v habitoch. Knihomoli, ktorých zaujímali len knihy. Aj mňa veľmi bavili. Najmä tie o histórii, ktorú som milovala. No nechcela som nič čítať a rozptyľovať sa. Chcela som byť pripravená čo najskôr odísť.

Kráčala som pomedzi mnohé regály s knihami a dotýkala sa ich starých povrchov. Tá vôňa starých kníh bola nádherná. Dokázala by som v knižnici stráviť hodiny, dni. Bol by to krásny pocit, ktorý by som si užívala. Pozrela som sa nahor a videla ďalšie tri poschodia. I keď nado mnou bol vysoký voľný priestor, siahajúci až po úplný vrch.

Išla som až na samý koniec, ku ktorému viedla priama cesta a zastavila som sa oproti veľkej stene. Na tej bola vyvesená mapa gigantických rozmerov. Musela som pár krokov odstúpiť, aby som sa pozrela na veľkú mapu krajiny Westalis, ktorá bola rozdelená na sedem území.

Na severe bolo územie Telfund. Bolo to zimné územie, ktoré pokrýval najmä sneh, ľad a chlad. Počula som, že sa tam nachádzali aj všelijaké zimné príšery. Nechcela by som ich stretnúť.

Hraničil s územím Nerafine, ktorá síce nemala všade sneh, aj tak to bola zimná krajina. Počula som, že hory tam boli najvyššie a veľmi nebezpečné.

Na východe bolo územie Doljinaar, ktorému vládol lord Exidor. Ten, ktorý nenávidel a opovrhoval polo-ľuďmi. Rozprávala mi o ňom majiteľka hostinca z Arwoodu a už z počutia to bol krutý človek. Jeho územie bolo rovinaté so žiadnymi horami. Len hustými lesmi.

Na juh od nich bola Angera. Rovnako rovinaté územie, ktoré však pripomínalo skôr púšť. Nemali žiadne lesy, kopce. Len rovnú prázdnu plochu.

Na západe bol Vergelas, v ktorom sme sa nachádzali my a kde som sa narodila. Bola to pekná krajinka, v ktorej sme mali všetko potrebné. Aj nepriateľov a príšery.

Na juhu bolo najväčšie územie Zigareth. O tomto území som nič nevedela, ale za to majiteľka áno. Povedala, že je to územie, kde chodia všetci odpadlíci, vrahovia, zlodeji a všetci zlí. Územie bola vlastne jedna veľká horská oblasť, kde nebola takmer vôbec rovná plocha.

A nakoniec to bol Kittarlen. Územie zložené z malých ostrovov, ktoré sa nachádzali pri území Zigareth. Tam by som chcela zavítať.

Všetkým územiam vládli lordi, no nepoznala som ani jedného. Dokonca ani ich mená, až na jedného. Určite to boli významní a úžasní ľudia, ktorí si bránili svoje územia. No vedela som si predstaviť, že mali medzi sebou aj nepriateľské vzťahy. Dúfala som však, že to boli len plané reči a nie náznaky vojny.

„Pekná mapa, však?" ozvalo sa vedľa mňa a keď som sa obrátila, stál pri mne nižší mladý muž. Mal na tvári okuliare a pehy, a v náručí dve knihy. Pozeral sa však na mapu. „Zavesili ju tu pred desiatimi rokmi. Bol to úžasný deň."

„Je krásna a detailná," povedala som. „Je aktuálna?"

„Samozrejme," usmial sa a napravil si okuliare. „Ak by sa niečo veľké zmenilo, okamžite by sme to doplnili. Chceme, aby tu bolo všetko aktuálne."

„Zigareth," povedala som a obaja sme sa na mapu pozreli. „Naozaj sú tam len hory a žiadna rovná plocha?"

„Myslím, že na juhu sa malý kúsok nájde, no áno. Prevažne je to horská oblasť."

„Je krásna."

„A nebezpečná," usmial sa. „Hovorí sa, že keď tam niekto zablúdi, už sa nikdy nevráti, pretože ho tamojší obyvatelia zabijú."

„Prečo?"

„Nevie sa," pomykal plecami. „Roky to tak už je a ľudia sa tam boja ísť. Dokonca všetky rasy sa tomu územiu stránia. Ktovie prečo."

Prikývla som a nepýtala sa viac. Bola to záhadná krajina. Premýšľala som, či sa mi niekedy v živote podarí navštíviť úplne všetky. Určite by to stálo za to.

Obrátila som sa od mapy, že pôjdem inam, no zrazu ma muž chytil za ruku a zastavil. Prekvapene som sa k nemu obrátila. „Ty si v meste nová? Ešte som ťa tu nestretol."

„Som tu krátko. Vlastne len prechádzam."

„Ísť do knižnice bol dobrý nápad," zaškeril sa. „Je tu veľa informácií, ktoré by sa ti páčili. Ak chceš, môžem ťa tu previezť."

„Nie, ďakujem. Nezdržím sa dlho. Vlastne tu na niekoho čakám."

Na tvári sa mu zjavilo sklamanie. „Tak aspoň chvíľu," bol neoblomný, čo sa mi už začínalo nepáčiť.

Lenže vtedy som niečo zacítila, srdce sa mi rozbúšilo a mimovoľne som sa obrátila. Keď som ho uvidela, žiarivo som sa usmiala.

Vytrhla som si ruku, ktorú mi muž držal a rozbehla sa k nemu. Takmer som ho nepočula, pretože kráčal potichu. No rozhodne som ho cítila. Cítila som, že tam bol.

Vrhla som sa mu do náručia a pevne stisla. Jeho mocné ruky ma obklopili a zovreli, až som si do jeho kabáta vydýchla. Koľko času prešlo, odkedy sme sa rozdelili? Bola to už hodina? Možno dve? Celý čas som premýšľala nad tým, že sa budem príliš hanbiť, aby som mu čelila priamo. Lenže keď som ho mala pred sebou, bolo nemožné sa od neho držať ďalej.

Po chvíli som sa od neho odtrhla a úsmev mi z tváre hneď zmizol.

Bol celý od krvi a dokonca bol aj zranený. Vystrašilo ma to.

„Preboha," šepla som a prešla mu po rukách. „Si zranený."

„Som v pohode," povedal a chytil ma za tvár, no strach mi z nej nezmizol.

„Mali by sme ísť. Ošetriť ťa. Prečo ťa Corwin neošetril?"

„Pretože som išiel hneď za tebou," povedal a upútal moju pozornosť. Pozrela som sa mu do očí a videla túžbu.

Stál predo mnou. Zranený, no nie veľmi, no stál a pozeral mi priamo do očí. V momente sa mi vybavil bozk, ktorý som mu dala a prestala dýchať. Namiesto toho som to hneď chcela zopakovať. Lenže on sa zrazu pozrel za mňa a zamračil sa. Keďže som stála tesne pri ňom, dokonca som ho počula aj vrčať. Nikdy predtým nevrčal.

Po tom, ako vyslal výhražný signál, ma chytil za ruku a viedol z knižnice. Ani som sa neobrátila.

Cestou sme si preplietli prsty a hnali sa čo von. Netušila som, kam sme sa ponáhľali, no keď sme vyšli von, zistila som to.

Z nejakého dôvodu sa obloha zatiahla a z krásneho slnečného dňa bola možnosť, že bude pršať. Ale to nebolo jediné, čo ma prekvapilo. Ľudia po námestí kričali, bežali a niektorí sa medzi sebou aj bili. Nastal chaos, no netušila som kvôli čomu presne.

Niektorí dokonca prebehli aj okolo nás do knižnice. Uhla som sa, no takmer do mňa vrazili. Riven ma chytil okolo pása a pritiahol si ma bližšie k sebe.

„Čo sa stalo?" spýtala som sa so strachom.

„Keď je Cohlin mŕtvy, ich šéf je preč. Chcú sa ujať vlády alebo si uchmatnúť čo najviac," prikývla som a nechala sa viesť preč.

Vôbec ma neprekvapilo, že bol Cohlin mŕtvy. Vedela som, že tak dopadne odkedy sa o neho Tieňoví vrahovia zaujímali. A ako náhle sa do priameho boja zapojili, bolo nemožné, aby unikol.

Ťahal ma za ruku pomedzi uličky čo najrýchlejšie. Museli sme sa dostať preč, pretože hrozil prevrat. Bolo to malé mesto, no ak sa ujme ďalšej vlády niekto nový, bude musieť o túto pozíciu bojovať. A v tom čase sme nechceli v meste byť.

Vďaka Rivenovmu zmyslu pre orientáciu, sme vyšli z mesta v extrémne krátkom čase. Pri hlavnej bráne nijaké stráže neboli a ľudia vybehovali von alebo dnu. Niektorí utekali, niektorí si chceli ešte niečo zarobiť. Počas cesty cez ulice som videla, ako začali ľudia rabovať obchody, kradnúť potraviny, produkty, no najmä šperky. Nikdy som si ani len nepredstavovala, že by podobný chaos nastal po smrti jedného človeka.

„Pohnite si, musíme ísť!" zakričal zrazu Tullius, ktorý na nás mával na kraji lesa. Všetci traja sedeli na koňoch.

„Neďaleko prichádza vojenská hliadka!" pridala sa aj Ardriel a vtedy sa Riven rozbehol rýchlejšie a mňa potiahol za sebou. Následne zapískal na svojho koňa, ktorý k nemu pár metrov pribehol a obrátil sa ku mne.

Nebránila som sa, keď ma chytil za pás a vysadil do sedla. Potom si sadol za mňa, uchopil uzdu a vystrelili sme po hlavnej ceste rýchlo preč z mesta.

To, čo sa práve v meste dialo, bolo našou vinou. V podstate. Ich majiteľ, veľký šéf, bol mŕtvy. Z toho, čo som pochopila, mal pod palcom celé mesto. Ľudia to zakrývali a sám to nakoniec potvrdil. Nebola som v meste tak dlho, aby som to skúmala alebo sa o to zaujímala. A teraz, keď bol ich nepriateľ preč, každý chcel vládnuť. Takýmto záležitostiam som nerozumela, no bola som vďačná, že sme rýchlo odišli preč.

Počas cesty som však bola napätá. Keď som predtým išla s Ardriel alebo s Tulliusom, bolo to v poriadku, lenže toto bol Riven. Ten, ktorého som pobozkala!

Nevedela som sa správať normálne.

„Myslím, že sme dostatočne ďaleko," vyhlásil Corwin a všetci začali spomaľovať. „Nemali by sme nikoho stretnúť. Išli sme inou trasou."

Ardriel sa schuti začala smiať. „Práve sme utekali, akoby nám horelo za zadkami."

„Ale to áno," zasmial sa Tullius. „Doriti. Tak toto si nechcem zopakovať."

„Ako keby sa to nestávalo často," pridal sa Riven s úsmevom. „Myslím, že minulý mesiac sme tiež utekali."

„Išlo ich na nás aspoň dvadsať!" zasmial sa Tullius. „A od tých príšer by som utekal aj na sever."

„Príšery?" zaujímala som sa.

„Goblini," odpovedal Riven. „Raz sme mali za úlohu zabiť jedného veľkého goblina v jaskyni. Nechceli sme bojovať so všetkými, preto sme sa tam vkradli a zabili ho," zasmial sa. „Jeho spoločníci neboli nadšení, a tak išli po nás."

„Aspoň sme si znova prešli našu schopnosť úniku," uzavrela to Ardriel, a potom sa pozrela na mňa. „Môžeš mi vysvetliť, ako si sa tam dostala?"

„To teraz nerieš, Ardriel," napomenul ju Riven a už sme sa pomaly znova pohli na cestu.

„Nejdem jej vynadať, ak ti ide o to," mávla rukou. „Ale naozaj ma úprimne zaujíma, ako sa tam dostala."

„Všetky veci zostali na kraji lesa, takže to asi nebolo cielené," pozrel sa na mňa Corwin. „Či áno?"

Pokrútila som hlavou. „Vlastne ani neviem. Sedela som pri strome a zrazu sa za mnou proste zjavili a omráčili ma," pomykala som plecami a mimovoľne sa chytila za obočie. Cítila som na ňom hrču. „A potom som sa prebrala až vo voze s ostatnými dievčatami."

„Ak ich predala ich majiteľka z bordelu, možno si mysleli, že patríš k nim," zhodnotil Tullius. „Kvôli oblečeniu si zapadla."

„Áno, musíme ti niečo splašiť," vyhlásila Ardriel znechutene. „Si celá od krvi a okrem toho sa mi tie šaty vôbec nepáčia. Vyzerajú hrozne." Zhodnotila a s nesúhlasom si ma prezerala. Tullius a Corwin sa začali smiať.

„Ty a tvoj vkus," povedal Corwin.

„Je mi jasné, že vy chlapi by ste najradšej chceli, aby sme nemali nič, ale na to môžete zabudnúť," vyhlásila, no Tullius sa k nej odvážne obrátil.

„No, ale dal by som si záležať," povedal jej a na mňa žmurkol. Očervenela som a zatiaľ čo sa začali hádať, odvrátila som sa.

Naozaj som mala na sebe ešte stále oblečenie od dievčat a aj som bola od krvi. Chcela som si ich dať čo najskôr dole, pretože som sa cítila nepríjemne.

A aj vzrušene, nakoľko ma Riven držal za bok, aby som nespadla. Cítila som jeho ruku na svojej koži, aj keď to ostatní nemohli vidieť. Mimovoľne a úplne hlúpo, som uvoľnila telo a mierne sa mu oprela o hruď. Chcela som, aby niečo urobil. Nesklamal.

Zhlboka sa mu nadvihla hruď a cítila som, ako mu zmeravela ruka na mojom boku. Celá červená som sa usmiala a netušila, kde sa to vo mne bralo. Bolo to spontánne alebo cielené.

Pomaly sa stmievalo a začalo byť chladnejšie, keď sme sa rozhodli utáboriť v lese. Corwin išiel napred preskúmať oblasť a keď zistil, že okolo neboli žiadni ľudia, mohli sme sa v kľude zložiť. Ardriel si ma hneď vzala do parády aj so svojou taškou a za kríkmi z nej vyťahala oblečenie. Bola som jej za to vďačná.

Už oblečená v zahalenom oblečení a určite pohodlnejšom, sme sa zhromaždili okolo ohňa. Znova bolo moje miesto blízko Rivena. Naozaj som to nezamýšľala, ale stalo sa.

„Našli ste ho? Cohlina?" zaujímala som sa, zatiaľ čo som si objímala kolená.

„Áno. Nakoniec to bol poriadny zbabelec," zhodnotil Tullius. „Stále nás prosil o milosť, aby sme ho nezabíjali. Ako keby bola možnosť, že by sme mu vyhoveli," prevrátil očami.

„Ale bolo to aspoň zábavné," zasmiala sa Ardriel.

„Povedal vám, kde je Drenner?" pýtala som sa ďalej. „Poznal ho?"

„Na to sme skoro nedostali odpoveď," zamračila sa. „Ale vďaka Corwinovým schopnostiam vypočúvania, spieval ako vtáčik," žmurkla na mňa, no pozrela som sa na Corwina. Prvýkrát na mňa žmurkol so zákerným úsmevom na tvári.

Takže ho mučili. A Corwin bol ten, čo to urobil. Tak to som si naozaj nemyslela.

„Bez toho by nehovoril?"

„Mohli sme to skúsiť, lenže Riven vyzeral, že ho v momente zabije, takže," povedala opatrne a ja som sa na neho pozrela. On však pozoroval oheň. Odkedy sme zastavili, bol napätý. „Našťastie sme sa to dozvedeli a môžeme ísť ďalej."

„Ak sa chceš spýtať, poviem ti to," povedal s úsmevom Tullius, práve keď som otvárala ústa. „Máme namierené trochu na juh, do Pylských vrchov. Nachádza sa tam jedna pevnosť. Tam je Drenner."

„A čo tam robí?"

„Ktovie, asi predáva tie svoje nepotrebné veci," prevrátil očami. „Budeme tam za týždeň. Takže máme čo robiť."

Týždeň bola dlhá doba, no na tom nezáležalo. Nie, ak sme boli všetci spolu. Cestou sa určite zastavíme v mnohých mestách alebo dedinách. Tešila som sa na ich objavovanie.

„Nateraz si oddýchnite," povedal Riven a zrazu sa postavil. „Do rána naberte silu a vyrazíme. Týždeň je dlhá doba a nesmieme sa zdržiavať."

„Pravda," vzdychol si Tullius a oprel sa lakťom o zem. „Nie je zaručené, že tam bude kým tam dorazíme."

„Presne. Porozprávame sa ešte zajtra," dodal a zmizol medzi stromami. Prekvapene som sa za ním pozerala a nerozumela, čo sa stalo.

„Teraz potrebuje byť sám," šepla mi Ardriel, zatiaľ čo sa Tullius smial a Corwin sa pripravoval na noc.

„Je v poriadku?" zaujímala som sa a hneď prikývla.

„Áno, nemusíš sa báť," povedala a kývla k ohňu. „Nespravíš niečo? Po celom dni som vyhladla," usmiala sa previnilo. Usmiala som sa a prikývla.

Počas večere, ktorú sme mali len my štyria, som sa im vďačne poďakovala. Najmä Ardriel, ktorá ma zachránila hneď na začiatku. Tentoraz som nespomínala jej červené oči, ktoré som vtedy videla, nakoľko mala znova svoje typické zelené. Už som videla tri rôzne farby očí a každé boli iné. Zelené, ktoré nosila bežne, modré, ktoré sa prejavili, keď bola zmätená, možno sa bála a červené. Tie určite symbolizovali hnev. No určite v tom bolo niečo viac.

Pri jedení sme sa smiali a rozprávali o všeličom. Snažila som sa tváriť normálne a zapájať sa, no bola som neistá. Nepáčilo sa mi, že Riven odišiel a ani že sa nevracal. Bolo hlúpe báť sa o neho, no predsa len. Chcela som vedieť, či je v poriadku. Najmä keď sa nevrátil ani po večeri.

Spala som vedľa Ardriel pri ohni, zatiaľ čo všetci zalomili. Nevyzerali, že by potrebovali dávať pozor. Vyzerali, že by sa zobudili v momente ohrozenia.

No ja som spať nevedela. Stále som sa prevaľovala a nevedela zatvoriť oči. Po hodine a uprostred noci som to vzdala a postavila sa.

Nemohol len tak odísť a nevracať sa. Nedávala som to. Preto som sa pohla opatrne z nášho priestoru a ticho kráčala pomedzi stromy.

Musela som uznať, že to bol hlúpy nápad, nakoľko som si nevidela pod nos. Bola veľká tma a okrem toho aj mierne zamračené. Možno bude aj pršať. Dúfala som, že nájdem Rivena skôr, než sa to stane. A keď nie, tak aspoň cestu späť k ostatným. Nechcela som na nikoho kričať.

Prešla som niekoľko metrov pomedzi stromy, až kým som nezačula rieku. Mimovoľne som si to k nej namierila. Niečo mi hovorilo, že bude práve tam. Cítila som to.

Išla som ďalej, pridržiavala som sa kmeňov stromov a tie pomaly mizli. Vystriedali ich kríky a následne voľný priestor a rieka.

Zostala som stáť na kraji lesa a pozerala sa na malú rieku, ktorá prúdila predo mnou. Priestor okolo nej bol kamenný a niekde aj padnuté konáre stromov. Len malý potok, žiadny vodopád ani veľký prúd. Na druhú stranu brehu by som sa dostala tiež rýchlo. No ďalej som okolie neskúmala.

Pozerala som sa na Rivena, ktorý sedel na padnutom veľkom kmeni blízko rieky a pozeral sa do zeme. Nevedela som, prečo bol smutný, ak bol vôbec smutný. Preglgla som a pomaly sa pohla k nemu bližšie.

„Mala by si spať," ozval sa tlmene, keď som bola už blízko pri ňom. Usmiala som sa.

„To aj ty," odpovedala som a posadila sa vedľa neho, čelom k stromom, no pozerala som sa na neho. Zdvihol ku mne pohľad. „Nemohla som spať," priznala som sa a videla ten pohľad. Bol utrápený. „Niečo sa deje?"

Odvrátil sa. „Nie. Len," vzdychol si a znova sa nadýchol.

„Si ešte zranený," zdôraznila som a dotkla sa jemne jeho rúk. Trhlo ho a pozrel sa mi na ruky. Prekvapilo ma to, a preto som sa odtiahla. „Mal by ťa Corwin ošetriť."

„Zvládnem to," šepol.

Nevedela som, prečo som prišla. Zjavne ma nechcel pri sebe a ani sa so mnou rozprávať. No aj tak som zostala sedieť. Nechcela som odísť.

„Dnes je spln," povedal zrazu nahlas a obaja sme sa pozreli na oblohu. Na malý moment husté oblaky odhalili žiarivý mesiac na oblohe. Najprv mi to nedošlo, no vzápätí áno.

„Moje vlčie inštinkty mi hovoria, že sa mám premeniť. Ešte to mám ťažké," zasmial sa.

„Nevieš to ovládať?"

„Viem. Viem," zopakoval. „Ale musím sa sústrediť."

Prikývla som, aj keď ma nevidel. „Nechceli ste mi povedať, že si polo-človek?" spýtala som sa a on sa na mňa zahľadel. Pomykala som plecami.

„Nechcel som, aby si sa ma bála."

„Prečo by som sa bála?" usmiala som sa. „Polo-ľudia ma nedesia. Povedala som ti to."

„Ja viem."

„Si vlk," zdôraznila som a na jeho tvári sa objavil úsmev. „Veľký čierny vlk," nemohla som si pomôcť, no moja tvár sa mi rozžiarila. Videl to a pobavene sa odvrátil.

„Premenil som sa úplne pred tromi rokmi. Bol to šok a chvíľu mi trvalo, kým som si zvykol, no najmä to ovládal," zasmial sa. „Pamätám si, že som vo vlčej podobe zostal pár dní, lebo som sa nevedel premeniť späť. Bolo to zábavné."

„Ale nakoniec sa ti to podarilo," tiež som sa zasmiala.

„Áno, našťastie," vzdychol si a vystrel sa. Akoby mu z tela opadlo napätie. Evidentne mu rozprávanie pomáhalo.

Rozprávali sme sa o všeličom a zároveň o ničom. Akoby sme boli radi, že sme jednoducho tam a robili spoločnosť tomu druhému. No pritom, ako sme sedeli, som si znova spomenula na náš bozk. Prišlo mi zvláštne, že sme spolu len tak sedeli a neriešili to.

„Dnes si bola dobrá," povedal zrazu a keď som sa na neho znova obrátila, sadol si rozkročmo na poleno a pozrel sa priamo na mňa. „Aj keď si bola unesená, zachovala si si chladnú hlavu."

„Vedela som, že tam budete."

„Mohli sme prísť neskoro."

„Povedal si mi, že sa to už nikdy nestane," povedala som a veľmi som sa premáhala, aby som sa mu pozerala do očí a nie na pery. Lenže on sa tým nezaoberal.

Pozrel mi na ne.

Prisunul sa ku mne bližšie, až sa jeho kolená dotýkali mojich nôh a bokov. Roztriasla som sa od nedočkavosti.

„Bol to tvoj prvý bozk?" šepol mi pri tvári. Nemohla som uveriť, že sa to naozaj spýtal!

„Záleží na tom?" spýtala som sa a vtom sa ku mne naklonil.

Priblížil sa k môjmu krku a lícom sa obtrel o moje. Nadychoval sa mojej vône, no neurobil viac vôbec nič. „Áno," odpovedal. „Som veľmi majetnícky. Potrebujem to vedieť." Pozorovala som ho a cítila jeho dych na mojom krku. Lenže potom sa jemne odtiahol a pozrel mi do očí. Prikývla som.

„Áno. Bol to môj prvý bozk," šepla som a na jeho tvári sa objavil úsmev. Znova vystrel tvár a priblížil sa ku mne. Už som sa nebránila a priamo mu pozerala na pery. Odpočítavala som sekundy, kým ho znova pobozkám. Naše dychy boli prerývané. Ako keby sme tie sekundy rátali obaja. „Urobila som to zle?"

Usmial sa a zdvihol ruku. Pootvorila som ústa a zacítila, ako mi palcom prešiel po spodnej pere. „Vôbec nie. Bolo to skvelé," povedal a so záujmom mi skúmal pery. Pozrel sa na mňa a na tvári sa mu zjavil pohľad dravca.

Stále ma držal za tvár, no naklonil sa späť k môjmu krku a jemne priložil pery na pokožku. Snažila som sa zadržať ston, no neúspešne. Opatrne, jemne ma láskal. Ochutnával. Netušila som čo mám robiť. Mala som len zatvorené oči a oddávala sa krásnemu pocitu.

„Riven," šepla som a cítila jeho pery. „Nehraj sa so mnou," dodala som a cítila, ako sa odtrhol. Znova som otvorila oči a videla ho pred sebou.

„To by som neurobil," povedal a pohladil ma po tvári. „No chcem tak veľa, že neviem čo si vybrať skôr." Očervenela som. Stále sa ovládal. No nechcela som, aby to robil.

„Čokoľvek," šepla som s jasnou výzvou. „Som len tvoja."

Ako náhle som to povedala, jeho oči sa zmenili. Už viac neboli čierne. Prázdne. Plné ničoho.

Boli nádherné modré. Žiarivé modré, ktoré sa pozerali priamo na mňa. Vpíjali celú moju osobnosť. Mňa, ktorá som bola pred ním.

Tentoraz sa niečo zlomilo v ňom.

Zovrel mi vlasy za uchom a pritiahol si ma k sebe. Keď sa naše pery prudko dotkli, zabudla som na okolitý svet.

Nebol to opatrný a nežný bozk. Vrhol sa mi na pery, ktoré vášnivo bozkával a každým pohybom viac otváral. Nikdy predtým som sa nebozkávala, no neverila som, že sa to dá naučiť. Spontánne som vedela, čo musím robiť. Preto som pootvorila pery a nechala ho, nech ma ochutnáva.

Srdce mi išlo explodovať od vzrušenia a pocitov. Zdvihla som ruky a chytila ho okolo tváre. Pritiahla som si ho bližšie, zatiaľ čo ma chytil za boky a urobil to isté.

Keď som si spomenula na svoj bozk, ktorý som mu dala, cítila som sa smiešne. Oproti bozku, ktorý mi dal on, sa to nemohlo porovnávať. Pri každom jednom dotyku som cítila, ako sa mi srdce lámalo a znova späť skladalo, no omnoho lepšie. Omnoho krajšie. Akoby konečne každý kúsok zapadol na presné miesto. On mi ho skladal dohromady.

„Doriti," šepol mi na perách a prerývane dýchal. „Azalie," keď šepkal moje meno, bolo to krásne. Nevedela som, že sa mi bude tak páčiť, počuť ho z jeho úst. Znova ma pobozkal, no tentoraz ma chytil za boky silnejšie a potiahol.

Mimovoľne som sa nadvihla a posadila sa mu na kolená. Objala som ho okolo krku a nechcela prestať.

Bozkávanie bolo krásne. Plné emócií a túžby, ktorá nás oboch spaľovala. Nemohli sme sa od seba odtrhnúť.

Nebolo to možné.