... Počas kráčania stíham rozmýšlať.
~~
Beriem myšlienky, ktoré ma napádajú ako prvé. Akoby sa opakovala situácia zo včerajška... avšak s jednou "malou" výnimkou... Mám babu !
~~
Povyskočil som si od radosti. Neviem sa dočkať ako jej po škole napíšem.
~~
Po vystúpení z vlaku ma stále trochu mátal pocit, že stretnem tú bandu. Išiel som teda medzi veľkou skupinkou ľudí, nečakal som už, kým všetci odídu. Cítil som sa pokojne. A bezpečne. Tep srdca sa mi upokojil. Adrenalín však nezmizol.
~~
Veľká skupina sa začala deliť na menšie. Každý už išiel svojou cestou do práce, či školy.
~~
Prišiel som do triedy. Sadol som si nie ako obvykle s nechuťou, stresom a výrazom "zabite ma". Toto všetko bolo preč. Radosť z Kristíny ma napĺňala. Nechápem...
~~
Až takúto moc má láska ?
~~
Pokrútim hlavou... Teším sa na ňu... Hádam sa nič nezmenilo... a že stále platia tie slová čo sme si povedali. Prebehol mi mráz po chrbte. Otočil som sa a začal sa rozprávať so spolužiačkami. Z hodou okolností s ďalšou Kristínou. A Aničkou.
~~
Aspoň som na chvíľu vyplašil zlé myšlienky o pochybnostiach.
~~
Potrebujem rozptýlenie.
~~
Celý deň som sa teda pri niekom zdržoval. Hodiny... ach, niektoré ušli rýchlo iné sa vliekli... dnes ich mám 7. Je utorok. Zajtra streda.
~~
Piatok idú fotrovci preč.
~~
Ako im to hovoríš ? V duchu sa na seba hnevám. Rodičia. Moji rodičia.
~~
A tak po poslednej hodine Slovenčiny vyložím stoličku a takmer bez dychu chytím do ruky mobil... Telom mi však prebehne hnev...........