...Malé jazierko s ligotavou vodou na nás akoby čakalo.

"Chcela by si sa prejsť dookola ?" spýtal som sa ale odpovede som sa nedočkal.

"Že ma nechytíš, no pridaj, Jakub !" a už s vetrom vo vlasoch utekala predo mnou.

"To sa ešte uvidí" nedal som sa zahanbiť a bežal som za ňou.

Popravde, trvalo mi dobehnúť ju, ale po chvíli som ju už držal v náručí.

"Ty si mi dala zabrať, Kristína, iná tigrica je z teba" a už som len dychčal.

"Tigrica, ktorá ťa ľúúbi" a prehrabla mi moje rozcuchané vlasy. "Pôjdem pomalšie, ale výnimku spravím len kvôli tebe, je ti to jasné ?" kukla na mňa s jej typickým úškrnom.

"Súhlas" už s takmer normálnym dychom a s pokusom o úsmev som prikývol ^^.

Prešli sme celé jazerko dookola, videli krásne labute, sadli si pri nich na trávu a pozorovali ich. Ani neviem ako to ušlo, ale s ňou ten čas plynie tak, že sa v ňom hneď stratíte. Už sme boli opäť na začiatku okruhu...

Vybrali sme sa teda stále v družnom rozhovore pomaly na stanicu. Boli takmer štyri hodiny, vlak jej išiel o pol piatej. Takže tak akurát stíhame. Keď sme boli takmer tam, začal som si uvedomovať, že tieto chvíle končia. Cítil som, ako sa mi slzy tisnú do očí, že zo sna musím ísť opäť do reality. Nechcel som sa tu však opúštať. Pozrel som vo chvíli ticha aj na Kristínu. Tiež mala tvár pár sekúnd ako z kameňa- úplne smutnú.

Dorazili sme. O päť minút príde vlak. "Tak Jakub, a je tu tá chvíľa, kedy sa musíme rozlúčiť.. nebuď smutný, ja cítim... že to nebude navždy, viem že sa uvidíme skoro, sľubujem!" s roztraseným hlasom povedala.

"Poď ku mne, Kristínka" ticho som dokončil a privinul som si ju na hruď. "Milujem ťa, a svoju lásku musím vidieť čo najviac, no nie ? Jasné že sa uvidíme" povzbudzoval som seba a aj na jej tvári sa objavil úsmev.

"Moji rodičia odchádzajú o týždeň na pracovnú cestu kdesi dokelu, tak budem doma sám a nebudú sa vypytovať že...

"Jakub!" prerušila ma Kristína, moji si zas zobrali dovolenku a idú si spraviť svoje chvíľky kdesi na hotel" s radosťou v hlase povedala. "Myslíš že by si mohol ku mne... alebo radšej ja ku tebe..."

"Ani nerozmýšlaj, jasneže" a ešte tuhšie som ju objal. "Spravíme si svoj večer, napíšem ti na messenger a všetko dohodneme, dobre ?" a už som videl ako zdiaľky prichádza vlak.

"Samozrejme tak Ahooj Jakub" vytrhla sa mi z náručia a utekala k prichádzajúcemu vlaku. Troška mi to prišlo zvláštne že tak rýchlo... nestihol som to v myšliankach ani dopovedať a už sa rozbehla späť ku mne.

"Myslíš, že by som odišla bez pusy ?" nemal som šancu ani len odpovedať a už boli jej pery na tých mojich. Zatvoril som oči a posledný krát si ju vychutnal. Nebolo to dlho ale aj tak to bolo... nádherné.

A tak už sa odo mňa musela odtrhnúť, vlak nepočká. Zdiaľky sme si ešte poslali vzdušný bozk, zamávali si a už naskočila do vlaku. Cez okno sme sa na seba pozerali dokým sa dalo. Ale vlak ju niesol ďalej a ďalej... Až sa mi strácala z očí... Môj najväčší poklad sa práve stratil v diaľke................