...Postavil som sa.

"Jakub, ešte nechoďme preč, chvíľku..."

"Nie ešte nejdeme, poď iba za mnou" a už som jej pomohol vstať.

Kráčal som smerom k hojdačke. Predbehol som Kristínu a postavil sa pred ňu. Asi vytušila čo chcem robiť. Než však stihla čokoľvek povedať, predbehol som ju.

"Poď sem prosím" dopovedal som.

Prišla kúsok predo mňa a to už som ju mal v náručí. Pomaličky som ju posadil na hojdačku, pravda, bola predsa trocha vyššie. Očividne sa jej to páčilo. A to už som bol za ňou a jemne ju hojdal.

"Jakub, ty si môj sen, toto som s chlapcom vždy chcela zažiť, vždy... to však bola len túžba. A teraz ? Jakub môj, veď ty mi ju plníš plníš" v tichosti s privretými očami hovorila.

Vietor sa jej pohrával s vlasmi a pár lúčov slniečka osvetľovalo jej tvár.

"Ako ti tú túžbu môžem plniť Kristínka... to ty si môj sen, o ničom inom už nepremýšlam, len o chvíľach s tebou...
Si môj poklad" ani neviem ako som sformuloval tieto vety.

Keď človek hovorí zo srdca, rozum k tomu veľmi netreba. Sklonila hlavu a pozrela na mňa. S úsmevom a láskou. Ten jej pohľad už veľmi dobre poznám.

"Jakub... prosím, nikdy ma neopusti, nechcem o teba prísť... Milujem ťa najviac na svete." vyhŕklo z nej.

"Neopustím ťa." s istotou v hlase som jej odvetil.

A spokojne sme si už užívali prítomnosti toho druhého......