...neviete si predstaviť, ako asi som sa musel cítiť. Mráz po mne behal jedna radosť. Nevšimol som si kedy, ale presunula sa o pár krokov späť. Nikto pri nej ale nebol. Čo jej je ? Pribehol som k nej takmer okamžite. "Bolí to hrozne mooc" povedala s takým prenikavým hlasom a prstom ukazovala na ranu. "Nemyslíš vážne... Veď som to riadne zaviazal a nehovorila si, že ťa to bolí... rýchlo ukáž" a už som nemyslel na nič iné. Nie je to predsa niečo vážnejšie ako som si myslel ?? Rozobla si bundu. Kabelku položila na zem. Chcel som jej pomôcť dať zase dole všetky tie veci. Mal som úplne skamenenú tvár. Skutočne potrebuje doktora ? Bol som blízko nej. Do očí som sa jej nepozeral, vyzliekal som jej sveter. Prechádzal som pohľadom po jej ramene a ruke. Teraz bola ticho. Sveter mala tak napoly dole, keď ma zase niečim prekvapila. To dievča ma stále udivuje viac a viac.........