...Keď som sa chystal dať preč ruku, prichytila mi ju a pritlačila k sebe. "Bez teba, by som teraz trčala niekde u blbého doktora, ktorý by len ziapal, prečo som neprišla skôr... Ja len že... ti Ďakujem" dodala pomerne smutným hlasom. "To ja Ďakujem tebe, že si tu. Že som s tebou strávil najkrajšie okamihy života" vyhŕklo zo mňa ani neviem ako. Usmiala sa. Pustila mi ruku. Ja som však vzäpätí dal svoje ruky okolo nej a pritiahol ju jemne k sebe. Položila mi hlavu na hruď. Počúvala moje srdce. Bilo, bilo iba pre ňu. Hladil som ju po krásnych svetlých vlasoch. Prsty sa mi zaborili. "Už nechcem byť taká, ako predtým. Nechcem byť v tej bande, ktorá ma len ničí. A úprimne ma to mrzí. Vďaka za ošetrenie a že si mi ukázal ten správny smer" povedala. Pustila ma. "Páči, obleč sa" a podal som jej  veci. To aj spravila. "Dáš si trocha čaju ??" a už som jej nalieval, aj keď ešte neodpovedala. "Si zlatý" stihla ceknúť ešte predtým, ako si ho tentokrát ona naliala do úst. "To som potrebovala" s úsmevom mi podala pohárik. Obaja sme už boli oblečení. Zima od nás postupne odchádzala. "Inak... tá bolesť ťa prejde. Tá z toho zranenia. Zajtra... ti to môžem pozrieť" dodal som s roztraseným hlasom, či nejaké zajtra vôbec bude...........