...sa stalo niečo, čo by mi ani len neprebehlo hlavou. Už už som vstával keď som len ucítil silný stisk. Popravde, trochu som sa zľakol. Rýchlo som sa pozrel pred seba. Chytila ma okolo krku. A veľmi silno. Pritiahla ma hneď k sebe asi na pätnásť centimetrov. Pozerali sme sa priamo do očí. Opäť som sa do tých jej ponoril. A aj ona do tých mojich gaštanových. Nehovorila. Iba sa pozerala. Ja takisto. Jej pohľad bol tak jasný ako modré nebo. Na chvíľu som pozrel dole. Do tých očí som sa nedokázal dlho pozerať. Čo mám robiť ? Ona však neváhala ani chvíľu. Zobrala mi jednu ruku a položila ju na jej srdce. Potom mi zobrala aj druhú a dala mi ju na jej rameno. Zozadu som sa jej dotýkal vlasov. Ona svoje ruky dala opäť na môj krk. Jej prsty sa zaborili do mojich dlhších vlasov... Pohľad som vrátil na ňu, nedokázal som dlho odolávať. Odrazu som cítil pocit, ktorý ešte nikdy predtým. Čo to je ??  Pýtal som sa sám seba. Nedalo sa to opísať. Na moje rozpačité rozmýšlanie mi však odpovedala Kristína. Zase nejakým spôsobom zistila, čo si myslím. Už mnoho mnoho minút som nepočul jej hlas, je slová, keď bola ticho. Srdce mi len tak nadskočilo keď som ju znova počul. Dala mi tú najkrajšiu otázku...............