...bola mikina. Ťažko sa jej dávala dole, keďže jednou rukou si stále držala ten servítok. Pomohol som jej. Chytil jej jednu ruku, potom druhú a opatrne dal dole mikinu. Bola veľmi rada, videl som to v jej očiach. Na moje prekvapenie, pod ňou skrývala elegantnú bielu košieľku. Naozaj krásna. "Si nádherná" utieklo mi z úst to, čo som si hovoril len v mysli. "Prepáč...to" "Je v poriadku. A Ďakujem ti krásne." s radosťou na perách dodala. Asi som sa v tej chvíli riadne začervenal. Ale skutočne to bola pravda. Teraz som ju videl bez maskovanej tváre, tak ako skutočne vyzerá. Svetlé vlasy po začiatok chrbtu ju prekrásne zdobili. Takto som jej vlasy videl poprvýkrát. Musel som si dávať pozor aby som neotvoril ústa. Jej jagavé oči, nádherná pleť jej len pridávali na kráse. Na prvý pohľad zvláštne dievča a teraz ? To sa nedá porovnať. Ale predovšetkym mala srdce na správnom mieste a na nič sa nehrala. To je na človeku to najdôležitejšie čo môže byť. Najviac ma ale zarazila..........