...že sa v jej pohľade utopím. Jej krištálovo modré oči hľadeli do mojich hnedých. "Máš krásne úprimné oči a človeka s úprimným srdcom dokážem podľa nich rozpoznať" povedala mi. Akoby mi došli slová. "To ty máš rozprávkové oči" vypadlo zo mňa. Potom ma pomaly pustila. Pozrela dole. "Ja... prepáč ak to už bolo moc, neviem ako to do mňa vošlo..." potichu vravela. "Krajšie objatie som ešte nezažil, vôbec mi to nevadilo" už s jemným úmevom na tvári som dodal. Kristínka sa tiež usmiala. Teraz som však opäť musel zachovať chladnú hlavu. Popri tom som skoro zabudol, že jej musim pomôcť. Pripomenula mi to až plastová taštička, v ktorej som niesol tie veci z lekárne. Opatrne som povedal: "Ak s tým teda chceš pomôcť... no s tým zranením a nebude ti to badiť tak ti môžem..." "Môžeš, budem ti veľmi vďačná" dokončila moju vetu. "Musim si dať ale dole bundu a mikinu, inak to nepôjde..." a už ich dávala dole bundu. "Vydržíš tú zimu ?" spýtal som sa jej. "Neboj sa, to bude v pohode." dodala s úsmevom. S čím však mala problém..............