...rozbehol som sa naspäť k nej. Keď som sa blížil, trocha som spomalil. Videl som ako sedí opretá o strom. Ešte som nestihol ani prísť a už mi hovorila: " Odkiaľ si zobral peniaze ? Veď som ti mala dať ja..." "Netráp sa tým, posledné som našiel v taške, mali byť na desiatu ale toto je predsa neporovnateľne dôležitejšie. Spomenul som si na nich až pred lekárňou, skutočne mi to úplne vypadlo z hlavy, že tam čosi mám" prerušil som ju a všetko jej vysvetlil. Ona sa len usmievala. Má prekrásny úsmev. Potom sa postavila a... objala ma. Ale inak ako obyčajne objatie. Bolo to silné objatie a cítil som pri tom ako jej búcha srdce. Hlasné búchanie. Jej ruky mi dala na chrbát a cítil som tú jemnosť. Neveril som, že niečo také môže byť. V tento deň sme sa prvýkrát videli a už si takto dôverujeme. Neuveriteľne krásne. Pretože... nikdy som nič takéto nezažil. Bolo mi skoro až smutno. Bolo to dlhé a najúprimnejšie objatie aké som vôbec zažil. Potom zdvihla hlavu a zahľadela sa mi priamo do očí. Mal som pocit......................