"Skutočne ti Ďakujem. Ale... prečo to pre mňa robíš ? Veď ma ani nepoznáš a si na mňa tak neskutočne dobrá..." s otázkou v hlase som sa na ňu pozrel. "Človeka nepotrebuješ poznať aby si zistil aké má srdce" pozrela zase ona na mňa. "Tak potom sa nenahnevaj keď ťa...." a silno som ju objal. Sám vo vnútri som nevedel ako sa to stalo. Proste to prišlo. To objatie bolo nádherné. Cítil som ako si na moje rameno položila hlavu. Prvykrát v živote sme sa stretli a už sa objímame ?? A k tomu ešte a babou zo záškolackej bandy. Keby to len vedeli rodičia... Ja ale neverím tomu, že by bola niečoho takého schopná. Proste to viem.  Keby mi včera niekto povie, čo sa stane tak by som ho určite vysmial. A to som nechcel veriť v lásku na..... Ale čo to hovoríš. Vyčítal som si v mysli. Veď to nemôže byť ... nesmie... nie je.... To je jedno. Pomaly som ju pustil. Aj ona mňa. "Prepáč mi, trocha som sa nechal uniesť. Takúto láskavosť mi už dlho nikto nespravil, ak vôbec niekedy áno. Neviem čo na to povedať, nehnevaj sa prosím..." s obrovským napätím som čakal na jej odpoveď. "Nie čosi, to nevadí, s radosťou" ticho mi povedala. "Neboj sa všetko ti vrátim, len teraz tu nemám..." "Nič nechcem vrátiť. Urobila som to z.... no z...las... ľútosti. Prišlo mi ťa ľúto. A nebola by som schopná ťa v tom nechať." Sklonila hlavu.  Nemal som slov. Spravil som to isté. "Aj tak ti budem navždy vďačný vieš to ??" pozreli sme sa na seba a na chvíľu som sa ponoril do jej hlbokých očí. "Môžem prosím poslednú otázku" spýtal som sa. "Jasne, pýtaj sa." odvetila zase ona. "Čo skrývaš pod tou druhou rukou ?".................