"Hneď som tu, prosím počkaj" a už jej nebolo. Zarazilo ma to. Kde uteká ?? V každom prípade, budem tu. A to či stihnem školu... nejako už len bude. Takto som uzavrel svoje myšlienkové pochody. Prešlo 5 minút. Potom 10. Potom 15..... Napĺňali ma obavy či príde. A horšie. Čo ak ju dostali tí idioti ?? Nie, prosím len to nie... Za ten čas som vypil skoro celý čaj. Potom som ale prestal. Chcel som niečo nechať aj pre... Kristínu. To blbé tričko nebolo stále suché. Nemôžem si ho dať na seba. Priznávam, zima mi bola stále väčšia a väčšia... Nemal som ani cent, kúpiť som si nemohol vôbec nič. A v takomto stave ma nelákala ani predstava horúcej školy. Bol by som všetkým na smiech. To radšej budem tu. Jediné čo ma trošička hrialo bol ten čaj. A zrazu -pocítil som v sebe velikú radosť. To preto, že som počul jej hlas. "Prepáč, už som tu, nezamrzol si ešte ??" a bežala ku mne. V rukách držala nákupnú tašku. Tušil som čo tam má. Nechcel som si ale pripustiť, že to je pre mňa. "Som v poriadku" mávol som na ňu. Avšak od zimy som mal chuť kričať.............