....zazrel som niekoho ako kráča po chodníku v parku. Bol neďaleko. Ibaže to nebol hocikto. Bola to tá dievčina. Akoby niekoho hľadala. Potajme som ju sledoval spoza stromu. Musel som byť veľmi opatrní, aby si ma.....nevšimla. Neskoro. Už ma vidí. Hneď som si sadol na zem a oprel sa o strom chrbtom k nej. Srdce mi bilo hlasnejšie ako zvon na kostole. Na Zimu som už úplne zabudol. Tentokrát som otočil iba hlavu a pozrel sa, čo to dievča robí. Pozeralo smerom ku mne. Chcelo niečo povedať, bolo mi to jasné. Bálo sa. Aj ja som sa bál. Ale cítil som, neviem ani prečo, je potrebuje pomoc. Tak som pozbieral aj tú poslednú odvahu, pomaly sa postavil na nohy a povedal jej: "Aahoj, potrebuješ.... no.... s niečim pomôcť ?" Môj hlas znel divne. Sám som to počul. Čo ma však prekvapilo ešte viac, bola jej odpoveď:.......