Bolo pozde, slzy neslzy, oči ma neklamali. 
Jungkook mi viac nevenoval pozornosť... Jeho neprítomný pohľad a úsmev patrili komusi úplne inému... Dav sa už dávno dal do poriadku... Princ sa dlhšiu dobu zhováral so svojimi kráľovskými rodičmi... 

...Keď Odýlia vkročila do sály za svojim otcom, ktorý zaiste počaroval Jungkookovim očiam, ľudia stíchli, prestali tancovať, zabávať sa a sledovali ako Odýlia ladnými, však jedovatými pohybmi ako had, tancuje pomedzi nich priamo k Černokňažníkovi a môjmu priateľovi. Ten sa na ňu díval užasnuto, prosebne ako na fata morgánu... 

Princezná s dlhým nosom, avšak nádherne vyšívanou trblietavou čiernou róbou, dokročila priamo pred môjho princa... dlaňou sa neostýchavo dotkla jeho tváre, úsmevom zákerne zmrazila posledný kúsok jeho mysle... 

Bol to jediný prekliaty moment a on v jej moci, ona v jeho náručí, kosili parket tak odvážnymi a erotickými pohybmi, o akých sa mi doposiaľ ani nesnívalo... 

A ak toto bol sen... bola to nočná mora... 

Černokňažníkov podlý plán a Odýliin prekliaty šarm sa mi ako otrávená dýka zabodávali priamo cez rebrá k boľavému srdcu... 

A prečo? Prečo sa práve moja slabosť musela stať kľúčom k tejto vojne medzi Kráľovnou Lesa a chtivým Černokňažníkom? 

V rukách už som zvieral pomyselný nôž... Ako sa toto môže stať? 

Tanec ohúril i samotného princa... i ten sa bez dychu prizeral... Útle Odýliine boky a stehná by sa mu isto pozdávali hodené okolo jeho pásu. 

Nie... nie nôž... zaslúžil by si presne ten šíp zdobený modro-čiernymi pierkami kukučky, ktorým sa mňa samotného pokúsil zabiť, keď na svojho labutieho princa prilákal najtalentovanejšieho lovca na hrade. No ten sa ukázal byť blízky môjmu srdcu, Černokňažník v ňom zračil sklamanie... sklamanie a nebezpečenstvo... prekážku medzi ním a jeho cieľom. A tak si určite vraví... 

...kukučka viac nezakuká. 

Koľko rokov ostáva do svadby drahý lovec? Drahá kukučka? 

Ding... 

Dong... 

Hradné hodiny odbíjajúce polnoc prehlušili kostolné zvony ozývajúce sa z mesta... alebo mi azda len zvonilo v hlave? Ale strhnutý myšlienkou som bežal... bežal som preč, nie ďaleko. Iba tam kúsok za roh. Vytratil som sa z dverí, preletel nádvorím okolo vysokých stien bielených vápnom až dokiaľ som nezahliadol známe drevené stajne. Vlhko tlmilo vôňu sena, kone ani len nezaerdžali, keď som splývajúc s tmou s ľahkým zavŕzganím otvoril dvere mne už nie neznámej Jungkookovo izby. Prespával som tam, keď som mu občas ostal pomáhať s upratovaním stajní.
Len nech nie je pozde... čo viac by som mohol spraviť? 

Hrot by tak ľahko presvišťal jeho dlhočizným opereným kabátom... 

Zvliekal som zo seba ten nádherný odev, ktorý pre mňa bohužiaľ viac nebol ani trochu praktický... Vlasy sa mi rozhádzali sami.  Po stehnách mi prebehol chladný vzduch, ktorý sa sem prelieval, pretože som ani len nezatvoril tie prekliate dvere. Prečo to tam nejde?!  Pasoval som sa s ľanovými nohavicami, ktoré na rozdiel odo mňa Jungkook nosil zrejme iba na spanie. A to je čo povedať... ešte sú i precízne farbené na čierno... 

No samozrejme - prevrátil som nohavicu otočenú naruby. Len čo mi košeľa omnoho ľahšia než tá moja dopadla na ramená, už som ju pasoval do nohavíc a tie zas do Jungkookovych vysokých jazdeckých čižiem. Boli mi samozrejme o trochu väčšie, no pritiahol som si ich remienkami čo najpevnejšie k lýtkam. 

Ding... 

Dong... 

Zvony v hodinách sa chveli stále pomalšie... Stále viac splývali do ticha odhaľujúceho môj splašený tlkot srdca. 

Opováž sa Černokňažník... toto je moja kukučka. Nesmie byť pozde... 

Schmatol som luk opretý pri okne... a teraz opatrne - naťahoval som tetivu do silného, pružného a zrejme i dosť drahého kusu dreva. Ešte kúsoček... ale opatrne... 
"Ahhh," zatol som zuby... Napnem ho vôbec? Hah... isteže napnem, musím. 

Odfúkol som zo seba napätie. Je to tam. Ešte pošvu so šípmi, každý jeden obohatený o jeho vlastnú trpezlivosť a zručnosť... 

Je to moja kukučka, rozumieš? - pripínal som si pošvu okolo hrude cez rameno, už len schmatnúť luk... trielil som si to von dvermi. 

Moja... 

Jungkook-ie... 

Dupot voľnejších čižiem s pevnou podošvou tentokrát za mnou zanechal erdžanie a odfukovanie rozhnevaných hnedákov, ktorým sa takáto polnočná návšteva vôbec nepozdávala. "Nevadí, poďakujete mi," prebehli mi slová zadýchane perami za behu cestou späť do nádhernej sály, ktorá sa však stala domovom niečoho, čo bolo nádherné iba tak... iba tak básnicky. 

Dvere sa rozleteli na žiadosť mojich rúk. 

Moje kroky sa rozliehali po sále. A bolo ticho. Opätky ho na posledných pár krokov prekopli. 

Chlad... 

Nehrala hudba, ľudia zmĺkli. Nechápavé, vydesené pohľady boli všetky uprené do jedného bodu uprostred parketu. Ono ticho sa nieslo na havraních krídlach, rozpažených ako náruč smrti nad osudovou chvíľou v tanečnej sále. 

Skutočne to tak bolo... kukučka v jasnočervenom kabáte ležala bezvládne pod pazúrmi dravca, vrhajúceho víťazný pohľad po mojej osobe len čo si trhanými pohybmi hlavy premeral ako kráľovskú rodinu, tak ostatných poddaných. 

A potom zamával krídlami... povzniesol sa... zmizol von oknom. 

Atmosféra bola redšia, moje srdce však o nič ľahšie. Pomyselné reťaze obopnuté okolo členkov hostí, držiace ťažké olovené gule, im nedovolili sa pohnúť z miesta. Blázni... nechali sa vystrašiť mágiou! 

"No tak! Veď musíme vedieť, či vôbec dýcha! Azda nie je prekliaty!" naliehal som na ľud, avšak sám som sa už pomedzi nich hlava-nehlava vrhal k neúctivo pohodenému telu svojho priateľa. 

Je mŕtvy? Nemôže byť. 

S roztraseným pohľadom som sa snažil zachytiť čo i len malý pokles či zdvih jeho hrude, aspoň maličký pohyb na jeho teraz tak krásnej desivo kamennej tvári. 

Prečo sa tak trasiem?! Nič nespoznám... 

Bez premýšľania som podsunul svoj ukazovák takmer pod jeho nos, keď zrazu moje zápästie zachytila silnejšia ruka a odtiahla tú moju späť. Bezmyšlienkovito, bez rozmyslu som hodil pohľad do tváre, ktorá sa ukázala byť tvárou samotného princa. 

"JE prekliaty. Vrhol si naň svoj tieň... Čierna labuť si ho vzala pod svoje krídla. Dokiaľ bude Černokňažník žiť, Jungkook bude spať. Nebude jesť, nebude piť, nebude..-" 

"Dosť! Ako v tom môže... ako v tom môžete pokračovať?!" vykríkol som po ňom, vytrhol svoju ruku pekne k svojmu telu. Priateľ?! Teraz som bol už skutočne rozčúlený, vystrašený... a nabudený. 

"Dotkni sa ho a zaspíš tiež," varoval ma. Ako tu však i naďalej môžu všetci iba tak stáť?!

"Je to váš priateľ!" 

"Je mŕtvy," odsekol mi potichu, otočil sa mi chrbtom. 

"To nie je pravda! Ešte žije! Ak ho niečo zabije, bude to váš strach a arogancia!" vystrelil som na nohy. Ozaj sa nikto nepostaví tomu čarodejovi? Nikto sa ani len nepridá? Ozaj mal Luis pravdu? Môžem iba ja? Dokážem to iba ja? A teraz už viem, že musím... ak by nie... Jungkook umrie... 

Pár sviečok, čo sa nechalo niesť na lustroch, sa zachvelo, zhaslo... Moje telo skutočne vrhalo tieň po tom Jungkookovo. Nesmie mi umrieť. Je mladý, je šikovný... a ja... 

Ešte mi musíš predsa povedať niečo kúzelné... Niet inej cesty...

"Dopekla s vami! Aspoň ho prikryte!" 

A znovu bežím. Priebojne skrz sálu až von, kde moja prítomnosť pretla závoj noci ako nabrúsené ostrie. 

Veď len počkaj, prekliaty Černokňažník! 

**************************************

Tak je to tu. Azda v peknej forme... hádam som príliš neodviazala básnika :D ale v tomto príbehu sa mi to hodí. Ďakujem veľmi za hlasy od TiliaLip a Neybyakko ^^ a hviezdičky a prečítania od vás všetkých <3 tak čo.. dokáže to Jim? x3 :D všetkým inak ďakujem... síce to je asi oproti príbehom s 20k prečítaní nič..  ale som veľmi rada, pretože som nečakala zrovna na Swan Lake toľko ohlasov :OOO vďaka!!!
With love Cristeen OT7 <3