Hrad bol už nebezpečne blízko, jeho biele hradby som ľahko zahliadol už i cez stromy, ktoré sa pomaly prelínali z ihličnatých na listnaté. Tie pravdepodobne patrili už medzi ovocné stromy kráľovskej záhrady, na ktorú padala mesačná noc. Nebolo to ďalej než dve míle, no mne bez sedla už i tak nárazmi zmeravel zadok, takže teraz som vôbec nepociťoval Luisovu drsnú srsť. To však nebolo nič oproti tomu, čo sa odohrávalo vo mne. Hruď som mal úplne zovretú v trýznivých rukách nervozity. Začal som pochybovať o tom, že takto stuhnutý budem vôbec schopný nejakého ladného pohybu, nieto ešte sa normálne rozprávať. Ale pokoj... je to môj priateľ.

Luisove kopytá pomaly prestávali rozbíjať pôdu, plynule spomalil a zastavil v sade pod jednou z čerešieň, ktorá vďaka mesiacu ešte vrhala slabučký tieň na nízky trávnik. S ťažkým nádychom som zatol svaly a vyhupol sa čo to len šlo, aby som sa rukami zavesil na konár, týčiaci sa iba kúsok od mojej hlavy. Až potom som moju nohu na opačnej strane Luisovo tela nechal skĺznuť k tej druhej a opatrne doskočil na zem. Olizol som si letmo pery a sťažka vydýchol. 

Takže tam niekde je - ohliadol som sa nervózne pomedzi stromy, z ktorých sa vlhkým večerom niesli rôzne ovocné vône, no najmä tie z čerešieň a jabloní. Ešte nie je tak zima - snažím sa upokojiť svoje stuhnuté telo, ktoré sa začalo mierne otriasať stresom. Ušiel zo mňa pobavený výdych, keď moje oči zavadili o tmavú osobu sediacu na fontáne, ktorá bola zrejme pýchou nádvoria pred vchodom. 

"Už asi nemôžem ísť späť?" postláčal som si dlane jednu o druhú, aby som aspoň v nich uvoľnil to napätie. Krv mi snáď tuhla v žilách, však zároveň som mal pocit, že mi srdce prerazí hrudnú kosť. 

"Taký nezmysel..," zahádzal Luis posmešne hrivou až som musel ustúpiť dlhý krok ďalej, aby som to nedostal do oka. Povzbudivo som si začal pritakávať hlavou. Iste... som už príliš ďaleko... keď na seba prehovoríme... budem za vodou... Proste to nejako pôjde... 

Zasipel som pomedzi pery a poriadne sa narovnal, "dobre teda..." prikývol som znovu pár krát o niečo istejšie. Upravil som si košeľu i nohavice. "Buď tu, dobre? Keby niečo..," povedal som slabším hlasom, premeriavajúc si naposledy jeho žiarivo bielu srsť.

"Rozkaz," zafunel odhodlane, "okúzli ho," štuchol do mňa pyskom a tým ma dostal z bezpečia tieňa čerešne. 

Trochu som sa zatackal. "Hej," pustil som na svoje pery ľahký úsmev, na prázdno prehltol a rozišiel sa naproti nepríjemnému pocitu v žalúdku priamo k nádvoriu. Vlhké steblá trávy sa mi nepríjemne prilepovali k chodidlám a snažili sa ich roztancovať správnym smerom, no moje kolená mi dlhšiu chvíľu nedovolili ísť inou chôdzou než ráznou a roztrasenou. Sem tam ma jedno zo stebiel i pošteklilo medzi prstami, no moje chodidlá i tak ostávali úplne chladné, rovnako ako samotný orosený trávnik. 

Pootvoril som šokovane pery... plytko vydýchol...

Môj palec sa zrazu dotkol drsnejšieho povrchu vydláždeného nádvoria. Premeral som si strnuto svoje chodidlá, potom mužskú postavu, ktorá sa, ako som teraz už zistil, zasnene dívala na mesiac, ktorého svetlo sa odrážalo od žblnkotajúcej vody, tečúcej v ako širokej, tak vysokej poschodovej, okrúhlej fontáne, na ktorej tá pôvabná silueta sedela. 

Bol ďaleko tak na dvadsať krokov... viac určite nie. Dobre... 

Nádych... 

Výdych... 

Zatrepal som dlaňami, v uvoľnení roztiahol prsty od seba a zakrúžil ramenami dozadu. Je to v poriadku... Veď raz... by trebárs k tomu i tak došlo, no nie? 

Stratený v myšlienkach som si to teraz už ladnými krokmi mieril priamo k známemu mužovi, ktorý ma pravdepodobne už očakával, zatiaľ čo jeho oči rozžiarene, takmer až s detskou radosťou skúmali nočnú oblohu.

Dnes vyzeral inak... Žiadny klobúčik, žiadna poľovnícka uniforma a už vôbec nie to šatstvo z detstva, ktoré som si pamätal. Nie, pre mňa vyzeral dnes už úplne ako princ. Jeho vlasy boli bez klobúčika dokonalo upravené a svieže, oblečený bol v jasno červenom krátkom kabáte po pás, zdobenom gombíkmi a rôznymi ornamentmi, a jeho pery sa tak krásne jemne leskli, že som si skoro nevšimol pevne stavaných kriviek, ktoré jeho tesné biele nohavice a slušivý kabát veľmi dobre zvýrazňovali. 

Jeho pohľad zrazu v momente spočinul na mne. Všimol si ma... Chvíľku sa iba díval, akoby sa stále prebúdzal z akéhosi sna... Mal som pocit, že som sa v ňom na chvíľku ocitol tiež. No rozplynul sa... 

Premeral si ma... Na tvári sa mu rozlial široký úsmev, a potom sa mu v očiach roztancovali plamienky...

"Len preboha nič nehovor," vypleštil som naň v mrku oči a vystrel pred seba dlaň ako svoj štít. "Nebol to môj nápad," tikal som pohľadom z neho na zem a späť. 

Pokývol ramenami. "Veď... v poriadku," zachechtal sa potichu. Po tých slovách sa ihneď postavil a rozišiel sa ku mne. Začal sa pobavene pýriť a pery mu neustále utekali do úsmevu. 

"Alebo radšej hovor," vybehol som po ňom už ozaj nervózne, "čo? Je to tak strašné?" 
Pokývol hlavou k ramenu. Vyzeral, že si radšej vyberá správne slová. "No..," jeho obočie sa prekvapivo vážne zamračilo. Začal si bradu šúchať prstami a odkašľal si. Zas ma naťahuje? 
"Hah," usmial sa zrazu uvoľnene, akoby sa ocitol na okraji blaha, ten úsmev sa mu doslova rozpil po tvári, "popravde... nie je to vôbec strašné. Vlastne by som dokonca povedal, že..," zomkol pery, pohľadom skenoval všetko od mojej hrudi až sa mi znovu pozrel do očí, "hmmm..," roloval si jazykom slová v ústach. 

"Že?" pousmial som sa. Neviem, kde sa to vo mne nabralo. Nachvíľku som sa cítil tak, ako sa zrejme cítil Jungkook, keď ma nechával upadať do rozpakov. Sebaisto? - vypleštím zas oči a prekvapením si až začnem prehmatávať krk. 

"Si atraktívny Jimin," žmurkol na mňa. Čože?! "Dúfam, že si neprišiel zbaliť princa, pretože za prvé," odkašlal si, "za prvé... budeš robiť spoločnosť mne... a za druhé," zasmial sa zas pobavene, "by asi neocenil to, ako ovládaš ako divoch jazdu na koni bez sedla... a pri tom ťa nenapadne, že tá biela srsť ti ostane zapichaná v tých krásne čiernych nohaviciach," prešiel si ospravedlňujúco rukou zozadu po krku a sykol. 

To bola dvojitá rana... skutočne? Dovolil si na mňa použiť slovo atraktívny sám Jeon Jungkook a ja som si ani len neoprášil nohavice?! 

Oh nie oh nie oh nie... Krútil som hlavou zlomený sám sebou ako som sa tak snažil zbaviť prachu a chlpov ako na mojom pozadí, tak medzi nohami. Preboha - zvieral som pevne viečka, len aby som nemusel vzhliadnuť do jeho tváre. 

Sem tam som započul ako sa potichu tlmene smial, potom jeho dlaň spočinula na mojom chrbte. "Jimin-ssi," uvoľnil si hrdlo. Pozdvihol som k nemu pohľad zdola, zatiaľ čo som sa upravoval. "Už je to v poriadku... ozaj. Nechaj to tak. Vyzeráš dob-... no... úžasne, ale budeme prevažne iba spolu piť pri stole... trebárs si ťa ani nikto nebude všímať," pokúsil sa ma upokojiť. Narovnal som sa a chápavo pár krát prikývol. Dobre... nikto si ma nebude všímať... až na neho!

Jungkook taktiež rázne spokojne prikývol, potom ma s detským radostným úsmevom objal okolo pliec a začal ma pomalými krokmi viesť k dverám. 

"Každopádne," zastavil sa ešte na chvíľku, naklonil sa cez moje rameno, "nemáš topánky... takže si si rozmyslel, že predsa len budeš tancovať?" pošteklili ma jeho pery pri uchu a ja som sa celý otriasol. Vzduch sa mi na chvíľku zasekol v pľúcach než som dokázal konečne vydýchnuť. 

"Ejjj," štuchol som ho do ramena ďalej od seba. "Zbláznil si sa? Skoro som dostal infarkt," otriasol som zo seba to chvíľkové vzrušenie. 

"Možno," poškriabal sa za uchom takmer ako pes. Ozaj to boli len šaty, stále to bol ten šialený Jungkook. "Ale budeš, že?" usmial sa na mňa znovu provokatívne, otvárajúc dvere. 

Pre teba..? Iste sa i postavím na hlavu - povzdychol som si. "Len aby som si to nerozmyslel," odpovedal som mu neurčito. To už Jungkook iba elegantne mávol rukou do otvorených dverí. Pre hosťa, tak ako sa patrí. 

"Vďaka," usmial som sa nad nepoznaným prejavom úcty a pomaly vstúpil chodidlami na studenú dlažbu, ktorá patrila prekvapivo ihneď priamo tanečnej sále... Takže toto zrejme nebol hlavný vchod do hradu. No na opätovné vyrazenie môjho dychu to úplne stačilo. 

Tie klenby...

Boli impozantné... všimol som si ich ako prvé, pretože to iba tak na dedine nevidím, možno okrem kostola. Čo mi po tých ľuďoch, ktorí mi prinášali paniku? Tá sála... 

"To je veľkolepé," vypustil som zo seba tenkým slabým hlasom, prehliadajúc si strop plný oblúkov vymaľovaných záhradnými a vtáčími motívmi. Tak pestré farby? Ako je vôbec možné také namiešať? Prosím... nechajte ma snívať... - s perami odlepenými od seba som nemohol odtrhnúť oči od vysokého, nádherne vymaľovaného stropu. 

Ako sa zabuchli dvere, pocítil som na svojej tvári hrejivý Jungkookov úsmev. "Tušil som, že sa ti to bude páčiť," zahúpal sa veselo cez päty, stojac hneď po mojom boku. "Tak poď, pokojne sa budeš môcť dívať aj od stola," nabral ma ihneď za hák pod lakeť a pobral sa so mnou kamsi priamo cez stred haly plnej ľudí, čo ma donútilo presmerovať svoj pohľad zo stropu pod svoje nohy, aby mi ich niekto ešte nebodaj nepostúpal. 

Takže... Jimin... Vitaj na hrade... To by Tae mal po svete čo rozprávať!