Luis kráčal opatrne nocou, chodníkmi, ale i po skalách pokrytých machom. Skoro som nepocítil typické húpanie z boku na bok, takmer som nenadskočil, čo bolo skvelé nakoľko som nemal ani sedlo, ktoré by mi ako tak pomohlo od bolesti panvových kostí. Musel som si priznať, že s bratom alebo Jungkookom by som sa cítil bezpečnejšie, no Luisove historky a neporaziteľná sebaistota ma udržiavali ako prebudeného, tak ďaleko od premýšľania nad tým odkiaľ príde ďalšie vitie vlka, šuchotanie v kríkoch alebo prazvláštne ozveny hukotu sov.

"Tak sme tu," rozliehalo sa po prekvapivej chvíľke ticha ďalších pár slov od Luisa. Avšak konečne príjemných. Zoskočil som z jeho chrbta a rozhliadal sa. 

Hah... v tej tme som síce nevidel nič... ale nemal by tu byť okrem kmeňov stromov i nejaký príbytok? Žmúril som oči, no stále nič. 

"Musíš zatlačiť na kmeň pred nami... ten najširší... otvoria sa v ňom dvere," vysvetlil mi Luis, keď videl, ako som v tej tme stratený. 

"No... veď samozrejme," odkašľal som si, zachichotal sa potichu a potom oboma dlaňami zatlačil na kmeň. Také niečo by som očakával iba v rozprávkach, ktoré nám rozprávala mama... ani Jungkook by mi ďalej tie veci neveril keby na vlastné oči nevidel, že som sa premenil z labute späť na človeka. 

Ako Luis povedal, na kmeni sa objavila jemná škvara, ktorá prepúšťala svetlo sviečok zvnútra, potom sa dvere otvorili samé a odhalili pár schodov do podzemia. Chvíľku trvalo než som si zvykol i na takto slabé svetlo, no Luis ma už pyskom popoháňal do chrbta, aby som vykročil po schodoch dolu. Šiel som teda. Veľmi opatrne, ale šiel. Schody boli prekvapivo dosť široké i na Luisa a boli dokonca od tretieho kamenného, celé z bieleho kremeňa, ktorý sa jemne trblietal vo svetle sviečok. To po chvíli odhalilo dlhé rady drevených políc s knihami. Kúzelné...

"Neočakávam návštevy... okamžite odíďte," ozval sa typický zatrpknutý hlas. 
Len čo som ho začul, vypleštil som oči a otočil sa na päte. 

"Oh nie nie nie," otočil ma Luis ihneď späť za rameno. "To som ja... Luis... Potrebujeme, aby si pomohol Jiminovi so zakliatím. Černokňažník ho zaklial do labute..."

Nastalo predlhé ticho... to však bolo naplnené plamienkom nádeje - škriatok nad tým premýšľal. "So zakliatím do labute hovoríš... prečo je tento človek o toľko dôležitejší než prekliati elfovia?" zahundral zvedavo škriatok, ktorý sa zrazu vyjavil z tieňa políc. Bol mi sotva po pás, poriadne fúzatý, no farby by som v tomto svetle len veľmi ťažko opísal presne. Ale určite to mohli byť odtiene hnedej, či zelenej. 

"Kráľovná lesa mi našepkáva... cítim s ňou, že Jimin môže priniesť veľkú zmenu nakoľko nie je elfom, ale človekom... dobrým človekom..," zdôraznil. V tme našťastie nebolo vidieť červeň, ktorá sa mi rozliala po tvári. Avšak stále som nechápal ako by som už len ja mohol pomôcť... veď sa len chcem vrátiť k otcovi a bratovi a chcel som Luisovi pomôcť utiecť pred dedinčanmi.

"To môže byť vskutku hlboká pravda," uznal škriatok než sa na svojich krátkych nôžkach až preň neprirodzene nadšene rozutekal do hromady kníh. Nervózne som si prečesal ofinu a odfúkol si.
Čo keď bude chcieť, aby som sa azda naučil nejako čarovať alebo bojovať? Dobre to by nebolo tak zlé... ale proti čarodejovi? Skúsenému? Nemôžem mať šancu...

"Mám to!" zvolal po dlhšej chvíli nadšene. Luis už nedočkavo švihal chvostom a odháňal otravné komáre.

"Tak hovor! Smelo!" nabádal ho. Usmial som sa nad tým. To je to celé ozaj tak prevratné? Ale musím z toho dostať ako mňa, tak elfov a kráľovnú lesa... Ako je to len komické... veď včera ráno som piekol koláče...

"Vlastne to nie je nič, čo ste ešte nemali šancu počuť. No nič na svete túto moc nepremôže!"

"Áno?" natiahol Luis krk bližšie ku škriatkovi, ktorý vyzeral zrazu tak netypicky nadšene... na škriatka.

Zagúľal som očami k stropu.

"Čiernu mágiu, Černokňažníka, môže s najvyššou účinnosťou premôcť prejav pravej lásky!"
V hlave mi desivo prirodzene prebehol istý obrázok. A na moment tam i ostal. Chvíľku som bol úplne omráčený než som sa dostal ku zmyslom. Posmešne som sa zachechtal, nalepil si dlaň za krk a otočil sa na päte. Pohľad som upieral na iskričky na schodoch, v ktorých sa moje chvíľkové snívanie vyparilo.

"To nemá zmysel Luis... necháme to tak... ideme..," vykročil som si na schody.

"Veľa šťastia!" zvolal na nás škriatok len čo mu Luis poďakoval a vyskákal po schodoch za mnou. Strom sa za nami zavrel tak rýchlo a záhadne, ako sa otvoril. Svetlo bolo preč. Ostali znovu iba hviezdy, mesiac a svätojánske mušky.

"Akože to nemá zmysel? Chceš sa predsa vrátiť za otcom, nie?" spytoval sa Luis ako nechápavo, tak naštvane.

"To áno... ale musíme nájsť iný spôsob..," kráčal som neprestajne premýšľajúc.

"Ako iný?! Tento je najlepší Jimin! Najistejší. A navyše si láskavý, nebude to ťažké..," prehováral ma. Vetvičky praskali pod mojimi chodidlami, ktoré zrazu vôbec nenašľapovali zľahka. On to vôbec nechápe...

"Nechápeš to Luis... Nie je to ľahké... vôbec nie... Ja nemám žiadnu pravú lásku. Nemôžem to prelomiť..," povzdychol som si. Po chvíli som naštvane zavrčal. Úprimne som si tou odpoveďou nebol tak istý. Problém bol inde. Mňa nerozčuľovalo to, že by som ju nemal... ale to, že je tu možnosť, že to ako takú lásku vidím iba ja.

Luis sa nečakane odmlčal. Možno mi už ďalej nechcel lámať srdce... možno bol sklamaný... možno nahnevaný, ale bol chápavo ticho až dokiaľ sme sa nevrátili späť k jazeru. Tam prevládala tichá noc... i voda sa celkom utíšila. Kŕdeľ labutí stále schovával svoje hlavy pod krídlami, teda aspoň tie ozajstné. Niektoré elfky, ktoré sa menili ako ja, spali tíško na brehu skrútené do klbka. Vyzerali ozaj krásne iba v ľahučkých bielych šatách, vlasy im ležali voľne rozložené na tráve a nenechali svoj spánok ničím rušiť.

"Dobrú noc Jimin... zajtrajšok bude múdrejší..," ukončil dnešok Luis, aj keď skôr pre seba. Už teraz viem, že zaspím až nad úsvitom.

"Pekne sa vyspi, Luis," usmial som sa zľahka. Nechal som jednorožca spať... Sadol som si ku kríkom a dlhú dobu hľadel na hladinu, v ktorej som hľadal upokojenie. Akúsi útechu, že sa otec príliš nestrachuje... ale akoby sa nebál? Ak by mu aj niekto povedal, že som utekal do lesa za jednorožcom... určite si pomyslel, že ma v lese dostali trebárs vlci a je po mne... a čo Tae? Možno už i brázdi les z cestičky na cestičku, aby ma našiel, lenže túto nájde iba veľmi ťažko... Doteraz som o nej ani ja nevedel, ani o tomto jazere. Možno i Jungkook tu bol úplne prvý krát a už by sem viac bez havrana netrafil... 

Zajtra sa rozhodne musím dostať na hrad...