Len čo bol Taehyung preč, ulica upadla znovu do obvyklého rozrušeného stavu, ale čosi bolo predsa len iné - z presne opačnej strany ulice sa začala ozývať spleť ohromených výkrikov a výskot prestrašených žien, ktoré strhávali svoje deti z uličky do bezpečia svojich sukieň.
Ohliadal som sa, naťahoval sa cez dav ľudí na špičky, aby som mohol vidieť, čo sa to deje, keď v tom biela žiara preťala tryskom i dav kúsok predo mnou a ten ma skoro strhol rovno k zemi.

"Chyťte ho! Rýchlo berte laná!" vykrikovali muži, rútiaci sa s lasami za priebojným stvorením. Uličkou nižšie sa prehnal žiarivo biely kôň... nie... jednorožec... skutočný jednorožec.

Dedinčania sa snažili do povrazov zachytiť majestátneho žrebca. Ten rozrušene erdžal a rozhadzoval pri úteku a zastrašovaní kopytami.

Ah to snáď nie... vydýchnem úžasom, keď to konečne poberiem. 

Ani sa len neobzriem a už vidím ako mi nohy letia cez okraj múrika a dopadám na špičky na spodnú rozprášenú cestu. Okolo mňa sa vzniesol ďalší obláčik prachu a piesku.
"Nebláznite!" kričím na protest, keď sa jedno laso stiahne okolo mohutného krku.
Žrebec však takúto pomoc nepotreboval. Zahádzal sebou zo strany na stranu. Na chvíľku sa priškrtil, ale potom sa lano mužom vytrhlo pod toľkou konskou silou a jednorožec si to trielil priamo do lesa.

Všetci chlapov ratovali, ja som sa rozbehol rovno za tou nádherou. Musím mu pomôcť... Sám sa toho povrazu nezbaví.

Žrebca som dostihol až pri koryte hlbokej rieky, kde sa mu povraz zachytil o krovie. Nervózne zaerdžal, vyhodil kopytami, keď si ma všimol, a vo chvíli už bežal ďalej hlava-nehlava len čo povraz vytrhol i s konárikom, ktorý ho zachytil.
"Veď chvíľu počkaj! Len ťa chcem rozviazať!" vykrikoval som zúfalo po jednorožcovi a bežal ďalej za ním i cez to, že som dobre vedel, kto z nás má dlhšiu výdrž.
Do pár sekúnd našťastie spomalil. Na moje nešťastie to bolo práve pri strome spadnutom nad korytom rieky, ktorá vyzerala pri myšlienke, že by som ponad ňou mal prejsť, strašne hrozivo.
To ale bieleho žrebca vôbec neodstrašilo. Síce spomalil, no rozišiel sa po kmeni pokojnou, priam veselou víťaznou chôdzou ďalej.
Dobre - zatol som si nechty do dlaní.

Ako tanec..
zľahka,
voľne,
ale isto a pevne.

V momente ako som vydýchol a moja špička dopadla na klzký povrch kmeňa týčiaceho sa niekoľko metrov nad riečnou hladinou, jednorožec dorazil na druhý breh a jeho roh sa ako čarovný prútik dotkol doteraz nevídanej kamennej brány, ktorá sa za jemnej žiary začala otvárať.

Na chvíľku mi vyrazilo dych ako som sa preľakol, že mi z toho údivu prekĺzne noha a ja sa zrútim priamo dolu. Zamávalo to mnou až mi prevrátilo žalúdok.

So všetkým napätím som vymrštil do behu i druhú nohu, a potom rýchlo a ladne presvišťal kmeňom na druhú stranu, aby som nepremeškal ten moment a len tak-tak vkĺzol pomedzi skaly ešte než sa za mnou znovu zabuchli o seba ako brána do pekiel.