Moje nohy unavene pár krokmi zabrzdili v tom malom okruhu suchej zeme, na ktorý som natrafil. Nahlas som oddychoval a otrel si čelo orosené potom. Hrad určite nebol ďaleko. 
S lukom a šípmi sa behá ťažšie než by som doteraz predpokladal. 

"Aaaahhh!" zakričal som mierne zúfalo. Zver nezver, snáď ma nič nezožerie. Kráčal som si to chvíľku dookola, aby som sa vydýchal, a vyčítal si, prečo som sa vlastne tak bezhlavo vybral sám cez les a nepoprosil napríklad Luisa, aby so mnou odklusal ešte späť na hrad. Zakašľal som do päste a ohliadol sa. Čosi mi zaľahlo v ušiach. Pane Bože daj, aby to nebol nejaký diviak - rozšírili sa mi zreničky, ako som pozoroval okolie a radšej som znovu začal opatrne prešľapovať vpred. Zopol som pery. Radšej už buď ticho. 

"Jiminssiiii!!" počul som teraz už zreteľne volanie, ktoré mi predtým uviazlo vo chvíli, keď som sa pri chytaní dychu rozkašľal. 

Doľava, doprava... 

"Čo?" žmurkal som do tmy, neprestával kráčať. Azda len... 

"Jiminaaaaah!" počul som ešte o čosi bližšie, pôda sa mi chvela pod nohami. Prestúpil som z nohy na nohu. 

Tryskom... ako o závod...  

Až sa mi rozbúšilo srdce. "Jung..," otriasol som sa, neveril som vlastným zmyslom. "Jungkookssi?!" zakričal som, aby tiež vedel presnejšie, kde som. Bol to jeho hlas. A rýchlo sa blížil. Hneď na to som sa rozhodol rýchlo uhnúť z vychodeného chodníčku, aby ma zdesený kôň ešte nerozdupal, keď ma zahliadne. 

Azda to nebola ani sekunda, kôň čoskoro prudko v otočke zastavil a jazdec z neho ladne, veľmi nedočkavo zoskočil. Rozišiel sa, priam rozbehol rovno ku mne. Jeho jasne červený kabát lámal kliatbu tejto tmy, svetlo mesiaca sa pomedzi listy oprelo o jeho tvár, v očiach mu poskočila iskra a tuho ma objal. Šlo z neho teplo, bolo mi zrazu tak horúco, ako mi doteraz omŕzali končeky prstov napriek tomu, ako som dlho neúnavne utekal. Hmla sa mi jednoducho drala pod kožu a chladila ma na kostiach. Teraz už však nie. Zbláznim sa... on ma šiel hľadať?  

"Čo to tu stváraš?" vydýchol som prekvapene a pevne mu oplatil objatie. Dával som mu jasne vedieť, že sa mi zrovna veľmi nechce ho púšťať po dlhšej ceste. 

"To by som sa mal pýtať ja," odpovedal podráždene a zvýšil hlas. "Netuším, čo presne sa stalo, no keď som sa pozbieral zo zeme, bol si preč. Ľudia mi všetko narýchlo začali rozprávať, len akosi... len čo sa zmienili o tom, že si pobral moje veci a odišiel na smrť za Černokňažníkom... vyskočil som na koňa a šiel ťa zastaviť," vysvetľoval splašene, ako sa sem dostal. 

Začal som sa potichu smiať, návalovo sa mi zdvíhali ramená a zaklonil som hlavu, aby som sa aspoň mohol nadýchnuť. Prepána... cítil som sa tak ľahko po tom všetkom. Bolo to neskutočné. 

"Hej! Čo je smiešne?" odkašlal si a jeho hlas stíchol. 

"Jungkookie... keby bolo potrebné ma zastaviť... ani by si len nebol hore..," hihňal som sa, zrejme z návalu tej eufórie. Som nažive a on tiež. "Pozviechal som sa a rozhodol sa zrušiť kliatbu vlastnými rukami.. pretože.. som.. nemohol som ťa nechať umrieť," zamrmlal som zbytok vety už opäť skôr skľúčene. 

Nastalo ticho, iba sova nám do toho zahúkala. Chlad sa na chvíľku priplazil späť než ho Jungkook odplašil svojim hlasom, a tak s napätím znovu zašumel lístím, ako vzal nohy na ramená. "Ďakujem... asi mi toho veľa ušlo a bol to bláznivý skutok... no ďakujem... za mňa i za teba," pobúchal ma v objatí zľahka po chrbte. 

"A-ale nebola to len moja zásluha," spomenul som si hneď na Taeho. "Budem ti toho musieť ešte veľa povedať," oddýchol som si a položil si hlavu na jeho rameno. Potrebujem si odpočinúť... "Ale najskôr," vzápätí mi napadlo čosi k téme rozprávania a odtiahol som sa, aby som mu videl do očí, "zatancoval som-" 

Prerušil ma Jungkookov upozorňujúci prst, "k tomu... to bolo majestátne..," privrel oči a uznanlivo prikyvkával hlavou. 

Páčilo sa mu to... videl... Ďalšie slová sa mi zasekli v šokovaných povzdychoch a krv ma zahriala vo vankúšikoch pod očami. Vždycky tie rozpaky... prečo? Prečo Jungkook? "A... hach... uhm... vrelá vďaka," vykrúcal som sa hlavou a neveriacky sa díval kade tade po zemi len nie do jeho očí... Uklonil som sa mierne hlavou. "A-ale to som nechcel," odkašľal som si, narovnal si späť chrbát do sebaistejšieho postoja napriek neústupnej červeni v tvári, "zatancoval som a zrušil našu kliatbu... teraz chcem počuť to 'niečo úplne kúzelné'," naliehal som. 

Chlapec si olizol pery a začal si akosi skúmavo prehliadať moju tvár, potom sa jeho úsmev zaleskol v mesačnom svetle a zľahka ma pichol do vedomia. 

Háčik... 
Nie je v tom háčik, že nie?  

Rozšírené zorničky mi ako zatmenie slnka zahnali jasne červenú farbu z tvárí. Cítil som sa menší... azda sa mi len neprepadávajú nohy do zeme - hodil som pohľadom po svojich členkoch. Prečo je stále ticho? - vrátil som mu netrpezlivo svoju pozornosť. Nerobil si zo mňa srandu, že nie?  

"Si strašne zvedavý Jimin," usmial sa ešte viac pobavene a pošúchal ma bruškami prstov po tvári zatiaľ čo ma oslepoval svojim krásnym úprimným úsmevom. 

"Tak to nepredlžuj," udrel som ho slovne, otriasol sa a mal som chuť strieľať ako podráždený dikobraz. A to by mal veriť, že dokážem byť i agresívny! 

Zasmial sa. "To ti nepatrí do rúk," rozopol mi šerpu od pošvy na chrbte a hodil si ju na chrbát. 

Olizol som si pery a prebodol ho pohľadom, "vykrúcaš sa." Robí si srandu... nervami zošaliem... 

"Hmmm," pošúchal si bradu dívajúc sa na hviezdy. "Možno... ale si dosť zvedavý na to, aby som mal čas ti to ešte povedať... Aspoň pôjdeš so mnou, ak ti to nepoviem hneď teraz," vyšiel von so svojim diabolským plánom. Vzal si i luk, potľapkal ma oboma rukami po dlani, a potom si vyskočil na svojho koňa. Toho otočil a hneď na to natiahol ruku ku mne, aby ma vytiahol k nemu nahor, nechal som sa a stúpol si do strmeňa. 

"Vieš, že by som šiel i tak, všakže?" zasmial som sa krátko potichu ako som si sadal pred neho. Chytil som sa hrušky a uvoľnil si chrbát k jeho hrudníku. Ozaj ma zaujíma, čo by to mohlo byť... Ak mi to nepovie... asi ho roztrhnem ako hada... 

"Nikdy nevieš," zasmial sa tiež a zľahka pohodil opratami, aby sa kôň rozišiel pomaly po cestičke k hradu. 

Nikdy nevieš... 

Ale je to vec, ktorú sa asi oplatí riskovať. Veď ak to vyjde, trebárs sa obom uľaví... a ak nie... Jungkook má dosť chápavé srdce na to, aby bol takým, kto by ma odkopol zo svojho života kvôli takej veci, ako je láska... Mohlo by to byť také ako doteraz... veľmi príjemné a prospešné priateľstvo... - pousmial som sa... Niet čo stratiť... 

"Jungkookie?" zopol som si pery k sebe. 

"Hmm?" oprel si bradu o moje rameno a tuhšie si omotal opraty okolo dlaní. Nadýchol sa ospalo. 

"Tiež by som ti chcel niečo povedať..." 

**************************************

Tak a máme tu konečne poslednú časť ^^ dúfam veľmi, že sa Vám príbeh páčil a užili ste si to ♡♡♡  a že sa vám páči aj takéto neurčité rozprávkové ukončenie x3
Rada sa s vami stretnem potom pri príbehu s Taem alebo pri inom mojom príbehu! ^^
Ďakujem! Mám vás rada!
S láskou

Cristeen OT7 <3 

Dopísané: December 2020