Keď som pohľadom tikol na svoje rameno, ktoré Taeho upútalo, nemohol som uveriť vlastným očiam. Fialová stena začala okolo šípu tvoriť drobné hmlovité hlúčiky, tie ako búrková miniatúra začali vypúšťať malé výboje, blesky a iskričky. Obláčiky hustli, tmavli do indigovej, až nakoniec šíp vôbec nebolo vidieť. V tej chvíli som s pootvorenými ústami vnímal, ako moja bolesť odchádza a energia úplne dozaista za jemného šteklenia uzatvára škaredú ranu, ktorú mi zakliaty šíp zanechal skrz-naskrz ramenom. 

Hmla po chvíľke naspäť zredla, doslova vybledla a odhalila zázračne čistý a nepoškodený kus košele. Pod ten som cez golier zašiel prstami a prehmatal tak svoju pokožku, na ktorej som neucítil ani len maličkú ranku, či kvapku krvi. 

Po tej chvíli sa stena spolu s mojimi krídlami rozbila do drobných nehmotných kryštálikov, ktoré nám v ušiach zazvonili ako vílie krídla. Nebyť toho, že Taeho ruky stuhli v objatí okolo mojej hrude, určite by ma náhla voľnosť spustila priamo na chrbát. Moje telo i duša boli slobodné. 

Väčšina žiarivých čriepkov sa vytratila len čo sa zatrblietala na zemi, pár z nich sa však obranne zoskupilo nad mojou hlavou a vytvorili tak čarovnú jemnú žiarivú korunku z tenučkých vláken. Táto láskavá mágia bola na mojej strane a chránila ma. 

Kliatba bola zlomená, Černokňažník strnul na mieste neschopný pohybu. Stŕpnuto zacúvol, "t-to nemôže byť. Veď to nie je-" 

Spolu s Taeho pomocou sme sa obaja pozviechali na nohy. Len čo som pobral Jungkookovo luk a pošvu so šípmi, prehodil som si ju cez rameno na chrbát, potom ma Tae objal na oporu okolo pása. 

"Je to jeho brat ty naničhodník! Vravel som, že si ťa podá!" vyskakoval Luis neustále dokola a už ani neotáľal vyhadzovať kopytami i okolo jeho temného veličenstva supa. Milo som sa naň usmieval, až som takmer nevidel pre oči. Až tak som bol rád za Taeho záchranu a Luisovo nadšenie. 

"Krutovláda jednoducho neostáva nepotrestaná!" napriamil Tae prísne prst za hlbokého káravého tónu. Dokonca som mal pocit, že až syčí pomedzi zuby, ako nejaký profesionálny herec v divadelnej dráme. Nemohol som si priať lepšieho súrodenca... 

"Aby si vedel... láska si vždy nájde cestu a brat nájde brata," doplnil som tichšie, teraz už sebavedomo hľadiac na Černokňažníka, pretože tu a teraz bol jeho koniec. 

"To nemôže..." 

"Je ti odpustené, a teraz láskavo odíď," vyriekol som bez otáľania formulku, ktorú mi našepkala samotná štebotavá energia uložená nad mojou hlavou, potom som natiahol svoju ruku pred seba dlaňou k nebu, "nech ti dobre slúžia nočné tiene, pretože vo východe slnka viac nenájdeš svoje potešenie," zomkol som pery a pousmial sa. Odíď, odíď a nevracaj sa. 

Stalo sa, čo sa povedalo. Černokňažníkova moc sa spolu s ním vpila protestne do nočných tieňov vrhaných stromami na zem, potom sa v úzkych červených vlnkách hmly vytratila do povetria. 

Černokňažník je preč. 

"Nech žije Kráľovná Lesa a láskaví bratia!" erdžal Luis nahlas. 

A spolu s ním i Odýlia a zakliatie elfov - oddýchol som si. 

Les nápadne ožil, z diaľky sa ozýval radostný krik a spev, mach na oknách ohromného sídla sa o niečo viac rozžiaril a vrhol na celú plochu kúzelný fialový odtieň. Energia mi našepkávala, že obydlie konečne znovu obýva tá správna nenápadná osoba, ktorá nám celý čas pomáhala a chránila nás. Vláda Kráľovnej Lesa bola navrátená. 

"Jimin-aaah, ani nevieš ako bude otec rád, že som ťa našiel. Zdalo sa to byť ako večnosť. V lese za riekou končili všetky stopy. Nevedel som kam presne ďalej. Poď, hneď mu to musíme ísť prerozprávať. Nech už sa nebojí," prebehol si Tae pery nadšene jazykom, schmatol ma za ruku len čo zmätene dorozprával a už ma ťahal späť do lesa, kde som si všimol jeho prekvapujúco pokojne stojaceho hnedáka. Na rozdiel od Luisa ani len nepohodil hlavou, iba zľahka prehadzoval chvostom. 

"Ale... počkaj... Tae," potiahol som ho za ruku, aby vzal spiatočku ku mne. 

Tackavo sa teda otočil bokom ku mne a psími očami na mňa nechápavo žmurkol. Blato pod jeho prestupujúcimi čižmami zamľaskalo do krátkeho ticha. "Čo? A to už prečo?" premeral si ma s neistým úsmevom, ktorý mu stále nemizol z tej radosti z toho, že ma konečne našiel. Stisol mi podporne ramená.

"Ešte nemôžem. Musím sa vrátiť na hrad," vydýchol som kúsok napätia, ktoré však nie a nie odísť z mojej hrude. Zadíval som sa do zeme, potom túžobne smerom k hradu. 

"Na hrad?" spýtal sa tichšie, stále čakajúc na konkrétnejšiu odpoveď. Vyžadoval si nakláňaním hlavy môj pohľad a trpezlivo čakal. 

"Jungkook ma tam pozval na princovo narodeniny. Lenže... Černokňažník ho zaklial závojom smrti... kvôli mne," prehovoril som slabým hlasom, zahryzol som si do pery a opatrne svoj pohľad zdvihol k nemu. Stále som sa za to cítil zodpovedný, a aj som za to zodpovedný bol. 

Tae si súcitne s pochopením priložil pár prstov voľnej ruky k perám a šokovane sa na mňa díval. "On si myslel... ah tak," dostal zo seba ťažko. Nevedel o mojich pocitoch. Akoby aj vedel? Veď i ja som si sotva čosi uvedomil. I tak to však spoznal. Spoznal i pochopil. 

Iba som prikývol. Najskôr sme obaja dobre vedeli o čo tu ide. Nechcel som o tejto časti mňa hovoriť... Aspoň nie do tej doby kedy si overím, že to prelomenie kliatby pôsobilo i na Jungkooka. Je toho predsa ešte toľko čo si musíme povedať. 

"Preto musím ísť. Musím vedieť, či je všetko tak, ako má byť," prešiel som si rukou po krku orosenom hustou chladnou hmlou, ktorá na nás padala pomedzi stromy. "Ale ty by si sa mal vrátiť k otcovi a povedať mu nech sa nebojí, že sa čo najskôr vrátim," vystrelil som po ňom pohľadom a opätoval mu stisk na ramenách. 

Taeho líca sa vysoko pozdvihli ako sa zapýril v úsmeve, potom v ňom vyceril zuby a zakolísal mnou za ramená, "dobre teda. Ale že si do ďalšieho večera doma! Ja už to potom vysvetľovať ozaj nebudem," varoval ma hneď, že to bude ďalej na moju zodpovednosť. 

"Iste, samozrejme," usmieval som sa pobavene na jeho reakcii. Nuž a potom, potom sme sa na celej tejto situácii zasmiali schuti obaja. 

"Tak len bež," vydýchol si Tae, pevne sme sa objali a pobúchali po chrbtoch na rozlúčku. "Hlavne si daj pozor... a vráť sa, jasné?" povedal viac potichu pri mojom uchu, na chvíľku si pritúlil svoju hlavu k mojej, potom sa pomaly odtiahol a jemne sa na mňa usmial. 

"Sľubujem, že sa vrátim len čo bude všetko dané do poriadku," prikývol som mu na sľub. 

Ďalej už nám neostávalo nič iné, len sa znovu na niekoľko hodín rozdeliť. Tae si vyliezol na svojho koňa a ja som sa pobral svojou cestou hneď ako som vedel, že teraz už je ozaj znovu preč. 

**************************************

Tak... už som si myslela, že sa toto voľno nepohnem k písaniu... ale predposledná časť je konečne tu ^^ a to som sa už včera bála, že či som nedostala ten obávaný spisovateľský blok xD našťastie nie, iba som mala asi náladu na iné veci a nesústredila sa :D pekný večer Vám prajem, 

S láskou,
Cristeen OT7