"Luis!" 

"Luis si tu?!" 

Spomalil som, podpätky začali lámať drobné konáriky len čo som došiel na koniec záhrady k lesu. Bolo ticho, stále to isté ticho ako bolo v sále, akurát že bolo rozliate všade tam, kam som len dokázal dohliadnuť vďaka mesačnému svitu. Celý les podľahol Černokňažníkovmu plánu. 

Len všetci ticho... rozhodený Park Jimin číha, aby sa mne chudákovi pomstil. 

To si zapíš za uši. Nájdem ťa a prešpikujem. Hvizdol som nahlas pomedzi prsty. 

"Luis!" 

Rozhliadal som sa všade okolo pomedzi tmavé siluety stromov a kríkov, ktoré zalievali jemné biele lúče objímané hmlou. Až po dlhšej chvíli som počul svieži dupot kopýt, ktorý sa ku mne rýchlo približoval skrze krovie. 

Prudko, okrúžiac moju osobu, zaryli sa jednorožcovo kopytá do vlhkej zeme. Zastavil, nevrlo pohodil hrivou. "Jimin? Prečo tá zmena? Nemáš v túto hodinu už tancovať s tvojim princom?" spýtal sa hneď zadychčane, premeriavajúc si ma od luku až po čižmy. Spomienka na bezvládne Jungkookovo telo mi v podobe mrazu prebehla žalúdkom a dlaňami. 

"Prebrala mi ho smrť... pohodený na podlahe toho veľa nenatancuje," nafúkli sa mi líca v obrane pred ľútosťou, ktorá sa ma na chvíľku chytila. Len ju teraz nesmiem nechať ma strhnúť na kolená, teraz musím byť silnejší než kedykoľvek predtým. 

"Čože?!" zhíkol. 

"Než som vôbec dotancoval... očaroval ho Černokňažník a priplazila sa k nemu Odýlia. Nevidel som inú možnosť než sa toho čarodeja na mieste zbaviť... No kým som sa vrátil so zbraňou, využil to a zaklial ho." 

Luis neisto zacúvol, "zbaviť sa ho? Ty ho plánuješ zabiť vlastnoručne? Ale škriatok povedal- " 

"Nie je iná cesta. Teraz je to iné. Škriatok nám povedal len tú najpriateľskejšiu a najrozprávkovejšiu možnosť, pretože by som inú nezvládol. Lenže Jungkook umiera. Nad tým nemôžem mávnuť rukou. Na to nie je čas. Musím to aspoň skúsiť. I on by tak urobil." 

"Sám dobre vieš, že je hlúposť ísť zbraňou proti mágii!" snažil sa ma Luis odradiť. Tak zrazu? Skutočne mu na mne záleží? Tak to potom musí prijať a ísť so mnou. 

"Lenže toto nie je obyčajná zbraň. Tie šípy sú jedinečné. Vyrobil ich on sám, najlepší lovec na hrade." 

Odmlka. 

"Sú to... šípy..," odpovedal mi plytko. "Proste šípy." 

"Pre mňa nie. Pre mňa sú to šípy, ktoré vyrobil môj najbližší priateľ, ktorému som daroval svoje srdce... pre mňa sú to Amorove šípy..," vykĺzla zo mňa nečakaná úvaha. Možno by to i takto mohlo fungovať? Znelo to tak... 

"Zbláznil si sa," začal si Luis s istotou pohadzovať hlavou. 

"Hej. Podporíš ma? Najstatočnejší jednorožec, kvôli ktorému som tancoval pred najkritickejším publikom, aké sa mi mohlo naskytnúť?" založil som si ruky na hrudi, zaklopal vysunutou špičkou o zem. Oprel som si jazyk o zuby a premeriaval si ho vážnym pohľadom. Predsa len... chcel so mnou zachrániť vládu Kráľovnej Lesa, no nie? 

"Ach, ty prekliata človečina. Vyskoč si Jimin. Máš pravdu," mávol hlavou k svojmu boku. Aj by som sa nadšene usmial, no miesto toho som ho hneď lapil okolo krku a začal sa štverať na jeho chrbát. Bola to vážna situácia... ale aspoň mám takto verného a odvážneho spoločníka. "...Iba pre to, že si ma znovu nadchol. Nikdy som ťa nechcel ohroziť," poskočil jednorožec, aby ma lepšie usadil na jeho chrbte. 

"Wouu," zopol som stehná k jeho telu a chytil sa pevnejšie okolo jeho krku. Veď to predsa nie je tak úplne jeho chyba... Jednoducho to s tou láskou nevyšlo podľa plánu... Mohol som byť... rýchlejší? Možno... možno by som i tak nemal šancu... 

Niečo kúzelné... 

Lenže je to Jungkook... Toľko vecí mohlo byť v jeho očiach kúzelných. Nemuselo to znamenať to, čo by som chcel aby to znamenalo. 

"Viem, kde Černokňažníka nájdeme. S tým isto nebude počítať." 

"Tryskom," povedal som jednoducho, pripravený na to, že divoké zviera predvedie všetko, čo je v jeho silách a presviští lesom ako výstrel z kuše. 

A tak sa stalo. Luisovi nevadila padajúca hmla, nevadili mu kríky, pomedzi ktoré kľučkoval a nevadila mu ani hustnúca tma, ktorá bola uprostred lesa o niečo hlbšia. Sebaisto si to trielil, vietor sa mi opieral do tváre a začesával mi vlasy cez oči dozadu a pokojne i naspäť do očí pokiaľ bola zákruta príliš prudká. Ale držal som sa. Preboha len sa nepustiť inak si zlámem väzy. Ani som nechcel pomyslieť, ako by som dopadol kebyže na ňom v tejto rýchlosti sedím v tých krásnych saténových nohaviciach. To už by som si sem rovno mohol sadnúť s namydleným zadkom. 

No i tak... po pár minútach to bolelo, ukrutne to bolelo, aj keď som takto vyvádzal aj na dedinských poliach. Luis bol rýchlejší než akýkoľvek kôň, na ktorom som kedy sedel. Každým pohybom, každým výskokom jeho nôh som bol nútený o niečo nadskočiť a následne sa snažil stehnami utlmiť dopad svojej panvovej kosti, ktorá mučila moje sedacie svaly po každý krát, keď narazila na mohutný jednorožcov chrbát. 

Vydrž to. Na dlho už to byť nemôže. Zatínal som už i viečka a zuby. Tie mi už lámalo od zimy a tak som miesto nich stisol i pery. 

"Držíš?!" 

"Vydržím to!" stiahol som sa viac k jeho krku. 

"Už sme blízko! Počujem havrany, ako sa plašia!" prekrikoval vietor, ktorý dokázal prehlušiť ešte aj moje vlastné myšlienky. Nebol som vôbec v pozícii, kedy by som pomedzi dupot kopýt a pišťanie vetra mohol započuť ešte i trepot krídel a škrekot našich nepriateľov. Luisov oznam ma v tomto prípade potešil. 

Nestihlo mi ani zovrieť žalúdok a jednorožec, ktorého biela srsť sa pod svitom mesiaca jemne zaleskla v následku rednúceho lesa prepúšťajúceho viac svetla, pomaly zastavil neďaleko sídla, ktoré sa podobalo skôr stromovým zámkom, o ktorých som počul iba v rozprávkach. Tie si vraj po cestách po svete vymysleli pomätený dedkovia nasatý alkoholom, pretože zablúdili i na niekoľko dní. 

Pred nami sa nejasne vynímala spleť stromov pospájaná rôznymi drevenými schodišťami, mostami a búdami zdobenými rôznymi druhmi machov. Niektoré z nich sa dokonca i fialkovo trblietali, iné prekvitali v oknách. Nebyť mesiaca a sviečok, ktoré sa mihali v najvyššej "komnate", sotva by som to v noci videl a určite by ma tu zajali nejakí temní elfovia alebo ktoviečo. Ozaj práve tu býval niekto tak odporný ako je Černokňažník? 

Tak to je ono... - prebehol som si pery jazykom a skúmal som priestor očami. Havrany ešte o čosi viac splašene začali krúžiť a zbesilo škriekať nad budovou, keď sa oknom onej komnaty prehnali rovno dovnútra dve povedomé čierne machule, ktoré sa za červených svetielok ešte o dosť zväčšili a tak nabrali ľudskú podobu. 

"Tam hore však?" snažil som sa potichu vydýchnuť, povolil som svoje telo do rovného postoja a s pootvorenými perami a pohľadom upretým na blikajúce svetielka som načiahol ruku po kukučích pierkach. 

"Presne tam," zatajil Luis dych. 

Tetiva mi cez ruku a hlavu skĺzla z hrude. Šíp krásne zapasoval do drážky luku. Zahryzol som si do pery a s myšlienkou na Jungkooka si prešiel prstami po jemných chĺpkoch pierok na bližšom konci šípu. 

"Teraz alebo nikdy..," šepol som, napriamil ruku držiacu luk k vzdialenému oknu a zakotvil si ukazovák a prostredník o tetivu.