Trel som si pery o seba, sálou ma bezpečne viedol iba pohľad uprený do Jungkookovo chrbta. Cítil som na sebe toľko očí, i cez hudbu som počul vravu určite vysoko postavených ľudí, ktorí sa tu zhromaždili, aby oslávili princovo narodeniny. Zľahka som prestupoval z nohy na nohu, trochu sa strániac tomu, aby ma Jungkook mohol držať až príliš pevne. Zrazu som si však uvedomil, že sa nie len zväčšuje náš osobný priestor, ľudia sa doslova rozostupovali až k stolom, napriek tomu, že hudba stále hrala, možno len o niečo menej smelo. V šoku z toho zistenia som sa rozhliadal po očiach, v ktorých sa zračili očakávania, ale i odpor, predsudky, ba dokonca v niektorých i znechutenie nad mojim kontrastom vedľa môjho dokonalo vyzerajúceho spoločníka. 

"Kto si myslí, že je? Takto sa objaviť pred princom?"
"To som zvedavý..."
"Neskutočne opovážlivé, dokonca by som povedala nechutné."

Vrava sa rozbehla úplne iným smerom. Nemal si ma nikto všímať... tak ako to? Do líc sa mi nahrnula červeň, dlaň mi skĺzla po krku a sklamane sa mi zalesklo v očiach, keď sme sa zastavili uprostred sály. Chcem si sadnúť... napriek tej bolesti... schovať sa... 

"Môžem sa rozbehnúť preč..?" zachveli sa mi pery i iskričky v očiach. Jungkook si ma ihneď premeral, potom jeho vážny pohľad spočinul na urazenej dvornej dáme. Vyčistil si hrdlo, milo sa usmial, "madam, ak Jimin zahanbil svojim šarmom vašu dcéru alebo syna, nemienim sa vám za to ospravedlňovať," reči boli odbité za šokovaných nádychov. 

Mohol si toto ozaj dovoliť? - vypleštil som naň prekvapene oči. V tom sa ozval natešený ohlušujúci tleskot len kúsok pred nami. Až teraz som si všimol, že k nám kráča samotný princ. Preto tie rozostupy? Bol vysoký, veľmi dobre stavaný, mal ostré rysy, avšak jeho oči boli podobne hravé ako tie Jungkookovo. Mal na sebe vestu vo farbe kráľovskej modrej, široké biele rukávy zahalené bielym plášťom, ktorý mal sponou pripevnený pri kľúčnych kostiach. To on tlieskal s veľmi nadšeným úsmevom. 

"Skvelé. Drahý hostia, Park Jimin je dnes úplne rovnakým hosťom ako ste vy, prosím vás pre to o rešpekt k jeho osobe," preniesol nahlas. Cítil som ako sa Jungkook veľmi hlboko nadýchol a pár krát spokojne prikývol na súhlas s jeho veličenským priateľom. 

Pohľady nezmenili svoju intenzitu, azda boli i ešte nepríjemnejšie, avšak hostia rozhodne dôležitejší než moja osoba, stíchli. 

Jungkook sa na mňa šibalsky usmial. A ja som z toho neveštil nič dobré. "A nenazvime to sľubom, no tak nejako som princovi naznačil, že by si preň pri tejto príležitosti mohol čosi aspoň málo zatancovať..," povedal nahlas, snáď len preto, aby jeho sľub nabral intenzitu vďaka tomu, že to teraz počulo iba viac svedkov. Ihneď som sa ho pustil a s pocitom, že som bol podvedený, sa naň pozrel. O krok som i ustúpil, no než som stihol čokoľvek namietať, hudba nabrala vážny tón akoby na moje želanie. 

Jungkook sa priklonil k môjmu uchu a prstami sa dotkol môjho ramena. Celý môj hrudník sa tikol dozadu, akoby moje srdce vzalo spiatočku. "Pre mňa... no tak... potom ti poviem niečo úplne kúzelné..," povedal teraz už skutočne potichu, usmial sa na mňa až mi to roztopilo tie ľadové kúsky strachu, čo mi pribili chodidlá k zemi. Napol som špičky. Skutočne si ma chce opriasť do toho pocitu zvedavosti, len aby ma roztancoval? - prižmúril som naň podozrievavo oči. Prečo tak záleží na tom, aby som tancoval pred princom? Je to pre to, že by som sem inak ani nemohol prísť? Alebo je v tom iné tajomstvo? 

To ja som tu mal tajomstvo... tajomstvo a úlohu... 

Tak či onak, utiecť ako malý nemôžem a úprimne ma zaujímalo, čo by mohla byť tá vec, ktorou by on mňa mohol takto podplatiť. Niečo mi však našepkávalo, že nech by ma podplatil akoukoľvek hlúposťou, moje telo by sa roztancovalo, už len aby to jemu urobilo radosť. 

Tá jeho detská radosť. Povzdychol som si, zmierený tak nejak s tým, že tentokrát cúvnuť nemôžem. S neutrálnym pohľadom v očiach som sa narovnal, natočil sa viac k princovi a sklopil pohľad k zemi. Potom som v nádychu pootvoril pery, priložil si pravú ruku mávnutím k hrudi a v hlbokom predklone natiahol svoju pravú nohu cez špičku dozadu hlboko za ľavú.

Ale iba pre neho...

Kapelu na terase a Jungkooka som tentokrát preletel už iba veľmi letmo, cez špičku sa k nim otočil chrbtom a potom si dramaticky objal ruky... Privrel som si oči... V poloblúku preskúmal palcom studenú dláždenú podlahu... 

Husle dlho hlboko zapišťali, no zachveli sa vo veselom tóne. Vzhliadol som k vtákom vpitým do stropu... Zrazu ma navštívil pocit, ktorý ma hrial pri srdci z roztancovaných hviezd, spomenul som si na odraz mesiaca v labuťom jazere, rozpažil som ruky, zľahka... a veľmi pomaly nimi zamával... Úskok do strany, nakláňajúc sa v bok k zemi som dlaňou pretočil k stropu natiahnutú ruku, možno na dôraz túžby. Túžby v to mať znovu na chvíľku krídla ako tie vtáky... môcť čokoľvek... mať čokoľvek... a slobodu... 

Moja dlaň skĺzla dolu, na chvíľku zastrela môj pohľad, a potom... potom si moje chodidlá začali dávať ľahké bozky so zemou... iba letmé... ako motýlie dotyky... Dopadal som veľmi ľahko... výskok... výkop... túžba... premet... ľahko... nepriebojne... a nebojácne som lietal vzduchom a odbíjal v piruetách všetky tie bodavé poznámky, ktoré sa za môjho tanca menili v nemý úžas. A hudba akoby sa menila v priestor, v ktorom som tancoval. Ja som bol jej rytmom a ona bola stále silnejšia, výraznejšia... naplnená túžbou... díva sa? 

Nech sa len díva... Kŕčovito som zovrel hruď prstami... všímaj si ma... veľmi dobre sa dívaj... skláňam sa hlboko k zemi, hlboko pred tebou... a milujúc ako parket... tak tento rastúci pocit v mojom srdci... Roztrasený nadšením... nadšením a strachom... čo je to? Je to však krásne... prechádzam bruškami prstov podlahu... a dívam sa... túžbou mám zastrený pohľad... chcem sa tým iba niesť... dívaš sa? 

Zmorený túžbou... a čo to vlastne je? Len nech to nekončí... 

Cez bok sa vrhám na chrbát... farbami oprskaný strop sa mi miesi v obyčajnú paletu a zdvíham sa... zdvíham lebo to nie je všetko... nie iba táto túžba... len sa dívaj... a usmej sa... usmej sa znovu kvôli mne... dívaš sa? 

Ako struna sa napnem v stoji, divoko sa pretáčam cez špičku, ledabolo, no i tak elegantne nechávam svoju hlavu kolísať medzi ramenami... a dýcham vôbec? Že či... nestačím s dychom. 
Tak prestrašený... plachý... v dlhých mávnutiach krídel preletel by som až doprostred jazera...

Tri pierka už dávno skončili na zemi, viac než tri krát už som ucítil lietajúc vzduchom závan na svojom bruchu a chrbte... A už viac než trikrát mi zovrelo hrdlo... díval sa? 

Ofina mi zastrela pohľad... Už viac než trikrát mi po lícach prebehli slzy... Už viac než tri sekundy sa mi v plytkých nádychoch zdvíhali ramená... díval sa? 
A hudba do tretiny... zdala sa zrazu byť tak krutá... bolestivá... neprajná, keď moje oči zahliadli presne tie tri osoby... díval sa? 

Díval si sa vôbec... Jungkook-ie?