Hrot šípu mal jasný cieľ, nemohol som minúť, veril som v to. Tetiva potichučky zaškrípala v napružení, prižmúril som pravé oko. Hrot si to nebezpečne krúžil okolo Černokňažníkovej siluety ako dravec nad korisťou. Vydýchol som. 

Kukuk. 

Ukazovák s prostredníkom sa narovnali, šíp presvišťal vzduchom. Celý moment patril osudu. 

A všetka pozornosť lesa si to bodla do môjho vedomia. 

Kukuk - odbila jedna hodina. 

Neminul, iba nemal čo minúť. Zmeravel som. 

Šíp sa stratil v čierno čiernom dyme, moje oči upútali červené iskričky naberajúce na sile. Luis sa zapotácal. 

Bola to lesť. Prelud. 

Černokňažník sa v celej svojej temnej kráse zhmotnil len na dvadsať stôp priamo pred Luisovo kopytami. Zbystril som, prehltol, načahoval ruku roztrasene po ďalšom šípe len čo som sa dokázal spamätať. 

"Kdeže lovec, akáže Kukučka?" díval sa posmešne a povrchne okolo po svojich poddaných, splašene lietajúcich všade okolo. Krá krá krá. Pierka len tak lietali ako sa hašterili - Kto z vás rozoslal takúto falošnú správu?! Lovec je predsa na tanečnom parkete so šarmantnou smrťou! "Toto je predsa môj labutí princ," zopol ruky nadšene na hrudi vo falošne potešenom geste. 

"Ublížil si Jungkookovi," vyznal som bolestne svoje dôvody pre držanie tak nebezpečného nástroja proti jeho osobe. 

"Stojíte mi v ceste," rozhodil jednoducho rukami. Bolo mu ukradnuté, či bude niekoho musieť zabiť. Ak nestačí mágia, pôjde i cez mŕtvoly. Ďalším mávnutím jeho ruky sa mi luk nedobrovoľne vytrhol z ruky i so šípom. Šerpa pošvy sa pretrhla, všetko dopadlo takmer bez zvuku, ktorý by prehlušil splašené srdcia zvierat a to moje. Bubnovali. Videl som sa ako kráčam priamo na šibenicu. Ostal som odzbrojený. Luis sa napriahol svojim rohom, i keď predsa len v mierne neistom postoji. Nemo som otváral ústa. "Ale predsa by si len mal okúsiť to úžasné umenie než bude po všetkom," prehlásil krutovládca zadumane, skláňajúc sa pre jeden zo šípov, ktorý pomaly opriadala jemná vrstva jeho čiernej mágie. 

"Luis," to jediné mi stihlo prekĺznuť pomedzi pery. Jednorožec splašene zaerdžal. 
Jediné prosebné slovíčko predtým než mi hrdlo zovrela pálčivá bolesť, ktorá sa mi zabodla do ramena. Horelo. So skrútenou tvárou som zvieral farebné pierka, ktoré ako jediné trčali z prednej časti môjho ramena. Tvár mi polial chlad, ruku teplá krv prepíjajúca sa bielou tkaninou. 

Svet sa mi zakrútil a ja som ako handrová bábika skĺzol po Luisovo boku priamo na zem posiatu ihličím. Pomôž... Matka Zem... ah... nie... ešte nie... Vzdychol som bolesťou, pozviechal sa do sedu, aby mi šíp trýzniaci rameno ešte viac nerozjatril ranu. A prečo? Nie je to snáď môj koniec? 

Do konca... 

Bojuj do konca... 

"Vzdaj sa. Labutí princ. A už neucítiš tu bolesť..," preťahoval si kabát všade možne tesne k sebe akoby si šuchoril jeho zamatové perie, "alebo... nevzdaj," pokývol ramenami a pretiahol pery, akoby mi skutočne dával na výber, "a budeš naveky labuťou." Jeho zápästie sa znovu skrútilo v rozkaze venovanom mágii. 

Moje lopatky vo chvíli zdrapila už nepríjemne známa bolestivá kŕč. S bolesťou, ktorá mi zaliala tvár slzami, mi z chrbta vystrelil pár mojich žiarivo bielych krídel. Schúlil som ich k sebe a vzápätí znovu pretiahol, aby mi nezavádzali o šíp zabodnutý skrz moje roztrasené telo. Zdali sa byť tak ťažké... teraz nebudeme slobodní... ale až do konca... 

"A takto... takto chceš vládnuť? Takto bude stále niekto proti tebe... krutovláda sa nakoniec trestá rovnakým dielom," snažil som sa naň hovoriť skrz slzy rinúce sa bolesťou z mojich očí až k mojim perám, na ktorých ma nepatrne pálili v preťatej časti, kde sa miesili s krvou. Uhryzol som sa pri páde - pretrel som si bradu rukávom. Zacúvol som viac k Luisovi, ktorý sa za mnou týčil v obrane ako plot s tŕňmi. 

"Nevyhráš naničhodník! Ty sup! Nevyhráš dokiaľ je Kráľovná lesa a my dvaja nažive!" vystrelil Luis spŕšku veľmi nebezpečných slov. Strach sa mi zaleskol v očiach ako odraz Černokňažníkovho hnevu. To snáď nie... 

Ten des mi až zastavil príval sĺz... 

"Príliš opovážlivé. No vezmem to ako výzvu," odvrkol sup. "Zvolil za teba. Zbohom, môj krásny labutí princ," napriahol pažu ďaleko za seba, pripravený sa teda zbaviť minimálne jedného z troch. Čierna mágia sa ako klbko začala miesiť do rastúcej gule nad jeho dlaňou. 

Kukuk. 

Je po mne. A predsa budeme spolu. 

Na druhej strane. 

Panovníkova ruka zločinne vrhla čiernu guľu priamo po mne v zlostnom výraze. Hrdelne vykríkol. 

Zatemnilo sa. Zavrel som oči. Čakal.

Čo viac teraz spraviť? 

Jungkookie... Takto by sme nemali umierať... Nikto by nemal... 

Odpusť... 

"Jimin-a!!!" 

Žeby bola smrť tak pestrá... Nečakal som to... Spleť odtieňov fialovej a bielej farby vytvárala na mojich viečkach upokojujúce divadlo. Moju hruď od srdca zaliala teplá vlna prekypujúca na povrch môjho tela a mierny príjemný tlak. Bolo ticho, v ušiach mi dunel iba pomalý výtlak z môjho srdca. 

"Jimin-a!!!" výkrik bol tentokrát ešte zúfalejší. Volal ma k sebe. Anjel? Len že by mal jeho hlboký hlas. Kiežby aspoň vedel... keby ocko i brat vedeli, čo všetko sa prihodilo... 

Ak som umrel... prečo mojim telom stále pulzuje tá neústupná bolesť z ramena? 

To nemôže byť smrť - rozovrel som šokovane viečka. 

"Taehyung?!" valil som oči po tele pritisnutom k mojej hrudi. Skutočne to bol môj brat. To teplo, ktoré som cítil, patrilo jemu. Poskakujúce iskričky strachu sa pomaly vytratili z jeho očí a začal si ma premeriavať. Nemohol som si nevšimnúť hustnúceho svetlo fialového závoja, ktorý nás obklopoval v priateľskej bubline. Odkiaľ? 

"Preboha! Si v poriadku?! Hľadal som ťa celú večnosť a teraz... toto," v očiach sa mu zalesklo, obzrel sa.

Obzrel! 

Až teraz mi došlo, že ma Tae chcel zachrániť pred tou smrtiacou čiernou guľou, ktorá ma mala zabiť. On sa vrhol medzi mňa a samotnú smrť. Bez premýšľania. V tú pravú chvíľu. Presne v tú chvíľu kedy pravdepodobne ešte len zistil, že ten na koho si Černokňažník mieri svoju zlosť je jeho vlastný brat zakliaty do labute. V tú chvíľu kedy mohol byť kdekoľvek inde, ale on bol tu.

"Prepána, hovor Jimin! Kedy nás to zabije?" začal trochu panicky zvierať moje telo. Bol som ako obarený. Nechápal som to. Sotva som vnímal ako Luis snáď natešene poskakoval za našou ochrannou stenou. Musí to byť... 

"Nezabije," prebudil som sa, pár krát rýchlo žmurkol a chytil Taeho za ramená. Otrel som si pery o seba a vďačne sa naň usmial. "Tae... ty si ho porazil... Prejavil si mi lásku," vysvetlil som mu okrajovo, že rozhodne teraz neumrieme. Zaplnilo ma neskutočné šťastie a radosť, ktoré ma znovu rozochvelo. 

...Pravá láska... nemusí byť milenecká láska... 

"Čože?" našpúlil pery a zúfalo sa na mňa pozrel psími očami. Určite si pomyslel, že teraz nie je čas na to, aby som bol čudný a táral blbosti. 

"Černokňažník ma zaklial do labute, iba prejav pravej lásky mohol prekliatie zlomiť a poraziť ho," priblížil som mu to užasnuto. 

"Skutočne?" Tae si veľmi prekvapene prebehol pery jazykom, potom s ešte väčším prekvapením prehltol pri pohľade na moje krvácajúce rameno. 

Najskôr som si myslel, že to bolo šípom... potom som však pochopil, že šlo o čosi oveľa viac. 

**************************************

Dobrý večer ľudkovia x3 tak som tu s 11. Kapitolou. Predpokladala som to na 12 častí... avšak asi to urobím pekne na 13, keďže to je Jiminovo číslo ^^
Kto chce, môžete mi napísať, o kom by ste chceli ďalšiu rozprávku... (píše sa teda aktuálne jedna o Taem a mám i Vianočný one-shot taktiež s Taem) 
vďaka za prečítanie a podporu <3