Lujza

Nedokážem prestať plakať. Nechcem prestať plakať. Bolí to nenapraviteľne. Ako keby som viac nedokázala prijímať kyslík do svojich pľúc. Dusím sa. Som uväznená hlboko pod hladinou vody, niekde na dne mora a pomaličky umieram. Cítim, ako vyhasína z môjho tela život. Spánok je pre mňa ako za trest. Zažívam rovnakú nočnú moru. Vidím ho umierať pred vlastnými očami. Vidím z jeho očí vyhasínať život. Vytratila sa iskra. A so zobúdzaním len prichádza uvedomenie, že to nie je len sen, z ktorého môžem utiecť pri prebudení. Skutočne sa to stalo. Sedela som pri ňom, keď opúšťal tento svet. A nemohla som urobiť absolútne nič, čím by som to zvrátila. Len sa mlčky prizerať, ako jeho duch opúšťa jeho telo. Držala som jeho ruku, opätoval mi môj stisk. Cítila som to teplo sálajúce z jeho dlaní. Ale akonáhle privrel očné viečka, hrudník sa prestal nadvihovať. Prestal reagovať. Zmeravel a nehýbal sa.

Nevedela som, čo mám robiť. Pripravoval nás na to. Hovoril o svojej smrti a že sa nachádza za rohom, ale nič by ma nedokázalo pripraviť na to, čo som v ten moment cítila. Bola to agónia. Kompletná mizéria. Nevládala som s dychom. V tom náhlom šoku som si neuvedomovala, čo robím a hovorím. Kričala som. Na to si pamätám. Sestričky vleteli do izby a hneď spoznali, čo sa deje. Upokojovali ma. Ale ich slová nezaberali. Nepočula som ich. Neprikladala som žiadnu dôležitosť tomu, čo vraveli, všetko, čo som dokázala vidieť, bolo jeho stále ležiace telo na posteli, v ktorej sme trávili večery a rána ako novomanželia. Požiadali ma, aby som opustila izbu. Prikryli ho plachtou, odpojili kanylu zavedenú v žile a ešte raz skontrolovali, či sa neobnovia životné funkcie. Neobnovili. Smrť bola konečná. Nezvrátiteľná.

Ľahla som si k nemu. Nemyslela som na to, že sa chovám nerozumne, ani na to, čo si o mne ostatní budú myslieť, pretože som nemohla len tak opustiť jeho telo. Stále to bol on. Bez schopnosti reagovať a odpovedať, ale stále to bolo jeho telo! Ignorovala som ich žiadosti o vstanie. Boli pre mňa nepodstatné. Mala som len jeden zámer. Ležať už navždycky v jeho prítomnosti. Zavolali mojich rodičov. Aj tých Félixových. Nevidela som reakciu jeho matky a otca. Oznámili im to na chodbe. Vlastne si už na nič viac nespomínam. Mojím rodičom sa nejakým spôsobom podarilo odviesť ma na inú izbu, kde mi podali nejaké sedatíva na ukľudnenie. Nepamätám si, ako dlho som spala. Môj pojem o čase sa vyparil. Neviem ani len to, aký je dnes deň. Som skrytá pod perinou. Tu je tma. Nemám záujem o svetlo. Bez neho sa tu žiadne svetlo aj tak nenachádza.

Mám oblečenú sivú mikinu, ktorú mi daroval. V podstate som v nej navlečená už niekoľko dní. Nevyzliekam si ju. Cítim sa byť ku nemu bližšie. Mám na sebe niečo, čo nosieval on. Čo bolo jeho obľúbeným kúskom oblečenia. Nie je to môj štýl, ale v súčasnosti má táto mikina najväčšiu hodnotu. Žiadna z vecí v mojom šatníku by sa jej nevyrovnala. Neviem si predstaviť, že sa z tohto vrátim naspäť do starých koľají. Nedá sa cez to preniesť. Je to čerstvé a príliš bolestivé. Neverila som tomu, že sa to stane, až kým som ho neuvidela na vlastné oči. Stále sa z toho spamätávam. Navždycky ma to poznačilo. Urobila a obetovala by som všetko, keby mohol byť znovu pri mne. Tá krátka doba nebola dostačujúca. Žiadna doba by mi nevyhovovala dostatočne. Zámer bola večnosť. Dlhotrvácna. Nikdy sa nekončiaca. Nepoznajúca presný záver.

Jeho smrť ma roztrieštila na milión malých kúskov. Nemám chuť do jedla, do rozprávania, vyjdenia zo svojho provizórneho bunkru. Cítim sa byť na pokraji svojich síl. Nezvládam prekonávanie tohto žiaľu. Zasiahlo ma to a neumožňuje mi mať kontrolu nad ničím. Najradšej by som odtiaľto už nikdy nevyšla. Nepohla sa z tohto miesta. Rukou si nahmatám náhrdelník s motýlím príveskom. Nedala som si ho za celú tú dobu dole ani na sekundu. Tým spôsobom bol neustále pri mne. Sprevádzal ma na každom mojom kroku aj keď sme sa rozlúčili. Hovorieval, že ja som jeho motýľom. Kvôli mne vyrástol, ale v skutočnosti som bola ja tá, ktorá dostala krídla. Alebo sa ich aspoň naučila používať. Rástli sme spoločne. Obaja sme boli v záležitostiach lásky a milovania noví, avšak dohromady sme tvorili najlepší tím. Podporoval ma v mojej kariére. Od samého začiatku dbal na moje potreby. A teraz je preč. Ako sa mám pohnúť ďalej?

Verila som, že to za nás vesmír zariadi. Keď nás raz už spojil dokopy, prečo by mi ho chcel vziať? Aký význam by malo, keby sa v mojom živote objavil len na takú krátku dobu? Ponúkol mi najväčšie šťastie, len aby mi ho vzápätí mohol znovu vziať? Som nahnevaná na celý svet. Držím v sebe obrovskú zlosť a neviem, akým spôsobom ju zo seba vydať von. Hlavne z dôvodu, že tu nie je nikto, komu by tá zlosť bola špeciálne venovaná. Rozhodla som sa ju teda namieriť proti sebe. Bolo odo mňa naivné predpokladať, že každý má právo na šťastné konce. On to chápal. Poznal, že život nemôže byť len o radosti a úsmevoch. Ja som sa s ním večne hádala a predhadzovala mu svoje názory o dobrote našej planéty. Tvrdo som narazila. I keď som sa na malú chvíľku cítila ako najšťastnejší človek na zemi, v momente jeho smrti mi to bolo odobraté. Rozplynuli sa moje zaužívané predstavy o tom, že romantické filmy nemusia byť prehrávané len na filmových plátnach. Pretože zatiaľ čo v tamtých filmoch je o happyend zaručene postarané, v reálnom živote to tak nefunguje.

Félix bol mojou perfektne vytipovanou spriaznenou dušou. Vtiahol ma k sebe od prvého momentu, keď som ho spatrila za tou presklenou stenou. Čítal si svoju knihu a ja som mu predviedla tradičný trapas zo svojej zbierky. Očakávala som malého chlapčeka, ktorý je v núdzi o dozor dospelého. Zostala som zarazená, ale nie zastrašená. Neodradilo ma, že bol možno trochu iný, ako som si to predstavovala, pretože upriamil moju pozornosť a zrodil sa vo mne záujem spoznať ho hlbšie. Pomôcť mu a ukázať, že sa nemusí báť odkryť so mnou svoje vrstvy. Zažila som spojenie také, ktoré som nikdy predtým pri nikom nepociťovala. Dotváral môj celok. Stala sa z neho moja druhá a lepšia polovička. Priala som si s ním zostarnúť. A som presvedčená o tom, že len raz vo svojom živote môžete stretnúť niekoho tak špeciálneho, že dokáže roztopiť vaše srdce, prinúti vás pocítiť motýle v bruchu a kvôli ktorému sa vám zakaždým podlamujú kolená.

"Lulu, miláčik, niekto by ťa chcel vidieť," započujem hlas mamky od dverí.

"Nechcem sa s nikým rozprávať."

"Myslím, že toto budeš chcieť počuť," odpovie mi známy mužský hlas, ktorý bez dovolenia vstupuje súdiac podľa približujúcich sa krokov do mojej izby.

"Prepáč, ale nemám energiu na rozprávanie."

"To je v poriadku, nemusíš rozprávať. Stačí ti len čítať."

"O čom to hovoríš?" vykuknem spoza paplónovej barikády a nachádzam ho sedieť na kraji mojej postele. Vyzerá vyčerpane a unavene. Aj jeho oči sú opuchnuté a ten typický úškrn sa tiež z jeho pier vytratil.

"Odovzdal mi tento list týždeň pred... Poprosil ma, aby som ti ho dal. Spolu s týmito všetkými kvetmi," dopovie a ukáže smerom na okno. "Dnes sú to presne dva roky, ako ste sa spoznali a ty si sa stala jeho opatrovateľkou. Nevedel, či ti ich stihne darovať osobne, preto zarezervoval všetky dostupné kvety a požiadal ma, aby som ti ich odovzdal. Ženy by mali dostávať kvety každý deň, nielen keď majú sviatok," napodobní jeho hlas a ja sa ponáhľam zastať si k oknu. Priniesol mi celé kvetinárstvo. Našu záhradu zdobia pestrofarebné hlávky mojich obľúbených ľalií, ruží, sedmokrások, tulipánov, slnečníc a mnohých ďalších. Usmejem sa. Po prvýkrát po niekoľkých dňoch. Smiech ale zakrátko vystriedajú slzy. Smútok spojený s pocitom radosti. Bol v nehoráznych bolestiach a aj napriek tomu na mňa myslel.

"Neviem, čo si bez neho počnem, Hugo. Bolí to... tak strašne to bolí. Každý nový deň je väčším a väčším utrpením. Nezvládnem to..."

"Isteže zvládneš, Lulu. Myslíš si, že by ťa chcel vidieť v takomto stave? Zamiloval sa do teba kvôli tvojmu večnému optimizmu. Bude trvať, kým sa dáme všetci dokopy a pozbierame sa, táto bolesť určite len tak nezmizne a určite by ani nemala, pretože nám len dosvedčuje, aký špeciálny bol. Práve teraz som rovnako zlomený. Poznal som toho chlapca od jeho puberty, obľúbil som si ho a bol mojím najlepším kamarátom. Nie je to pre mňa ľahké. Avšak on by ti nikdy nedovolil zanevrieť na svoj život len kvôli nemu. Napísal ti list na rozlúčku. Povedal mi, aby som sa o teba postaral, a ja som sa mu zaručil, že na teba dozriem. Som tu pre teba. Prekonáme to spoločne. Som len o telefonát ďalej. Keď budeš hocičo potrebovať, stačí mi len zavolať. Sme kamaráti, však?" opýta sa a ja len pokývam hlavou. "A kamaráti si pomáhajú. Stratili sme tretieho člena, ale nikdy na neho nezabudneme. V našich srdciach bude žiť už navždy. Nechám ťa prečítať si ten list osamote. Zatiaľ sa maj," pozdraví sa a objíme ma.

Sadnem si na posteľ a hľadím na obálku vo svojich rukách. Trasú sa. Sú to jeho posledné slová ku mne. Poslednýkrát, keď sa ku mne prihovorí s niečím novým, čo som od neho predtým nepočula. Na slaboružovej obálke nachádzam venovanie - Pre Rojkovú-Šmidovú, lásku môjho života.

Drahá Rojková,

áno, asi som si stále nezvykol, že ťa môžem nazývať pani Šmidovou. Chceš však počuť tajomstvo, prečo som ťa takmer neustále oslovoval po priezvisku? Bolo to tak osobnejšie. Chcel som, aby si si ma pamätala. Potreboval som sa od ostatných odlíšiť a nevolať ťa tou prezývkou, ktorou ťa oslovoval každý. Asi som len chcel zanechať dojem. Vytŕčať z davu a byť pamätaný ako niekto, kto ťa večne oslovoval po tvojom príznačnom a presne sediacom priezvisku.

Ak sa ti dostal tento list do rúk a ty si na neho nenatrafila náhodou, znamená to, že... no, že už nie som medzi živými. Je divné o tom písať. Hlavne kvôli tomu, že si neviem predstaviť, čo sa bude diať ďalej. Nebudem sa hrať na tvrďasa, bojím sa smrti. Bojím sa, že ťa opustím a už nikdy viac neuvidím. Áno... to je tá vec, z ktorej mám najväčší strach. Ale vieš čo? Podľa mňa si nájdem nejaký spôsob, ktorým ťa budem mať na očiach aj po svojom odchode z tejto zeme. A myslím, že my dvaja sa ešte stretneme. Možno to nebude v tomto živote, ani v týchto telách a nebudeme si na seba pamätať, ale ani to nám nezabráni v tom, aby sme sa do seba znovu zamilovali. A ktovie, možno v tom budúcom živote sa karty pretočia a zo mňa sa stane večný slniečkový optimista, zatiaľ čo ty budeš prevracať očami nad mojou naivitou.

Pred dvoma rokmi som ani len netušil, čo to tá láska vlastne je. Netúžil som po nej. Bez problémov som sa zaobišiel aj bez nej. Teda... len do tej doby, pokiaľ si sa neobjavila v mojich zaťahovacích dverách so svojím ružovým bicyklom a nedokonale dokonalo ladiacich outfitoch. Obliekala si sa ako z iného sveta. Spočiatku som nad tvojimi módnymi kreáciami len neveriacky a odcudzujúco krútil hlavou, ale po čase mi došlo, že patria k tebe. Nebola by si to ty, keby si sa nenavliekla do červenej bodkovanej sukne, cyklámenovej košeli a lodičiek na vysokom podpätku, na ktorých úprimne do dnešnej doby nechápem, ako dokážeš jazdiť na bicykli. Keby sme sa nestretli, nikdy by som skutočne nežil. Neľutujem, že som sa pustil do tej terapie. Aspoň na malú chvíľku nám dala nádej, že nás dvoch čaká spoločná budúcnosť, ktorú nemusíme stráviť len zavretí v obklopení filtrov a čističiek vzduchu.

Si moja osudová láska, Lujza Rojková-Šmidová. Chcem, aby si používala pri predstavovaní svojej kolekcie obe priezviská. Nestrať tú rojkovskú energiu, neprestávaj snívať, nezastavuj sa len kvôli tomu, že pri tebe nie som. Samozrejme, môžeš plakať, ak by si neplakala, tak by sa ma to dotklo, ale nie po celú dobu. Ty máš pred sebou celý svet. Všetci ti budú ležať pri nohách. Máš v sebe výnimočnosť a jedinečnosť, pre ktorú je nemožné nemilovať ťa. Bol som chlapom, ktorému si dovolila stať sa tvojím manželom. Ja umieram s obrúčkou na ruke, ale chcem aby si vedela, že sa nemusíš strániť láske. Zaslúžiš si byť milovaná a ak v budúcnosti niekoho stretneš, nemysli na mňa. Nemáš voči mne žiadne záväzky. Nikdy by som nežiadal, aby si prestala žiť svoj život len z dôvodu, že ten môj sa skončil. Len pevne verím, že ten nasledujúci muž si ťa bude vážiť a prinesie ti k nohám siedme nebo. Každý, komu zveríš svoje srdce, bude ten najšťastnejší človek.

Posledné mesiace a týždne boli náročné... plné bolesti. Len dúfam, že si na náš vzťah nebudeš pamätať ako na bolestivú spomienku. Nechcel som ti spôsobiť trápenie. Avšak ty si ma niekoľkokrát presvedčila, že si omnoho silnejšia, ako sa javíš. Môj osobný motýľ. Svet tvojimi topánkami sa zdal pozitívnejší. Aj taký cynik ako ja sa viac nestránil svetla. Pokračuj v tom. Rozveseľuj ľudí svojimi topánkami, prinášaj im novú perspektívu, šír pozitivizmus a neprestávaj veriť na šťastné konce a rozprávky. Kvôli tomu som sa do teba zamiloval. A nezabúdaj na to, že ťa neprestanem milovať už nikdy. Uvidíme sa, Rojková. Nemôžem ti zaručiť, že to bude práve zajtra, ale ešte ťa uvidím.

S láskou, tvoj mužíček Félix